Brutal Assault 2019 (7.8. – 10.8. 2019)

Dlho som sa vyhýbal festivalom akéhokoľvek druhu. Vo všeobecnosti nemusím davy ľudí, čakanie v radoch, či narúšanie môjho osobného priestoru, nehovoriac o ďalších aspektoch festivalov, ako je obmedzená hygiena, toi-toiky, škvarenie sa na slnku alebo naopak moknutie v daždi a brodenie sa blatom. Čo sa týka hudobných festivalov, tak do tohoročného Brutal Assaultu som absolvoval iba Hradby Samoty pred pár rokmi a tam sa účasť dá narátať do pár stovák ľudí, takže to pre mňa nepredstavovalo referenčnú vzorku, takže môžeme povedať, že toto bol môj prvý festival takéhoto rázu v živote. Keď ma kamaráti začali prehovárať, dlho som sa bránil a proces rozhodovania mi trval pár mesiacov, no nakoniec ma prehovorila súpiska kapiel (najmä nórski Manes, ktorí však tesne pred festivalom zrušili účasť). Bol to trochu krst ohňom, začať rovno festivalom s účasťou 23 000 ľudí, ale povedal som si, že to musím vyskúšať.

Rozdelím túto reportáž na dve časti: v prvej sa budem venovať celkovej organizácii festivalu, ako to prebiehalo, čo boli plusy a mínusy a podobne. V druhej časti prejdem na konkrétne vystúpenia kapiel, ktoré som videl. Po celé trvanie festivalu sa na piatich stage-och vystriedalo dokopy približne 140 kapiel, takže toho človek mal možnosť vidieť naozaj množstvo, aj keď si dovolím tvrdiť, že nech by sa snažil akokoľvek, tak nezvládne ani polovicu (ja som dal 34 a to som to bral celkom svedomito). Prejdime teda k jadru.

 

 

Priebeh festivalu:

Festival prebiehal od 7.8. do 10.8. v pevnosti Josefov, pričom pár rokov dozadu organizátori začali pripravovať pre návštevníkov aj warm-up party, ktorá sa uskutočňuje deň pred oficiálnym začiatkom. My sme teda prišli do Jaroměře už 6.8. Warm-up party spočíva v tom, že ešte nie je otvorený celý areál festivalu, služby sú značne obmedzené a k dispozícii je iba jeden stage (čo bolo podľa slov mojich kamarátov prvýkrát, údajne do tohto roku kapely ani nehrali v areáli). Areál sa otváral o 14:00 a prvá kapela začínala hrať o 17:00.

Do Jaroměře sme dorazili približne o piatej podvečer, no kým sme sa ubytovali (a kolegovia rozložili stany), tak nám to zabralo nejaký čas. S kamarátkou som býval asi kilometer a pol od areálu a po ubytovaní sme si potrebovali ísť ešte zameniť vstupenky za náramky s čipom, ktoré fungovali jednak ako vstupná karta a jednak ako peňaženka. To bol v podstate môj prvý kontakt s fungovaním tohto festivalu. Neviem ako je to na iných, ale čo som počul, tak to nie je štandard a musím to veľmi pochváliť. Tento náramok je váš najlepší priateľ. Nemusíte so sebou nosiť peňaženku, nemusíte si zamieňať nijaké žetóny a náročne rátať ich hodnotu – prosto si cez internet (alebo pri niektorom z mnohých stánkov v rámci areálu) pošlete do náramku peniaze a pri každom bare, či stánku je namiesto pokladne čítačka, ku ktorej náramok priložíte, tá vám ju overí, ukáže zostatok peňazí a cenu kupovanej položky a potom ho priložíte znova, čím potvrdíte platbu. Následne vám ukáže nový zostatok a vybavená vec. Dobrá, no trochu nebezpečná funkcia, bola aj automatické dobíjanie, ktoré sa dalo nastaviť. Ak človek preferuje nabíjanie menších čiastok, tak sa môže stať, že by musel každú chvíľu na internete, či v stánku posielať ďalšie peniaze, no s touto funkciou na to mohol zabudnúť. Spočíva v tom, že keď si ju aktivujete, tak vždy, keď zostatok na náramku klesne pod 100 korún českých, automaticky vám z účtu pošle ďalších 300. Tieto náramky enormne urýchľovali celý proces platenia: žiadne vydávačky, rozmieňačky, hľadačky mincí… Dve pípnutia a hotovo. Vďaka tomu som za celý čas nečakal vo fronte snáď dlhšie ako 10 minút a aj to sa stávalo veľmi ojedinele. Istotne však k tomu prispel aj fakt, že všade bolo veľké množstvo barov a stánkov s jedlom, takže sa ľudia jednoducho rozliezli. Refundácia peňazí, ktoré vám zvýšili po festivale na náramku bola rovnako jednoduchá. Ak vám zostalo aspoň 100 korún českých, tak za poplatok 50 korún vám automaticky prišli peniaze naspäť na účet po skončení festivalu. Písali, že by peniaze mali prísť do 10 dní, no mne prišli už na druhý deň. Výborná vec.

Ale späť k zamieňaniu vstupenky za náramok. Toto sme museli prísť vykonať k hlavnému vstupu do areálu. Bol to ešte len warm-up a hoci už aj naň prišlo prekvapivo veľa ľudí, fronty neboli nijak veľké, takže sme to vybavili prakticky okamžite. Išli sme sa potom prejsť po obvode festivalového areálu, (ktorý bol vyvýšený na kopci) aby sme si odložili ku kamarátom do stanu veci ako dlhé nohavice, či pršipľášte v prípade dažďa a mňa to zaujímalo aj z toho titulu, že som chcel vidieť stanové mestečká. Predstavoval som si to ako stan na stane v nejakej oddelenej časti a hoci bolo možné vidieť aj takéto formy, ľudia stanovali prakticky hocikde. Jeden východ z oficiálneho areálu bol aj smerom do lesov a lúk, čo bol skutočne veľký priestor využívaný ľuďmi práve na stanovanie a bolo to naozaj pekné. Ľudia, čo stanovali práve v tejto časti mohli mať dojem bežnej stanovačky v horách. Napríklad kamaráti mali stan postavený na lúke pri lesíku, vedľa veľkého stromu a aj počas hlavných dní okolo nich bolo asi len päť ďalších stanov a aj to nie v priamej blízkosti. Keď som sa prechádzal týmito lesmi, tak som ani nemal dojem, že som na festivale. Bolo možné nájsť si ozaj pekné odľahlé miesto a mať pokoj a súkromie. Na chvíľu som sa zamyslel, či v budúcnosti neskúsiť aj túto variantu.

Keď sme si odložili veci, rozhodli sme sa ísť si zobrať niečo na pitie a pozrieť program, z diaľky sme akurát počuli hrať slovenských Aeon Winds, ktorých sme si chceli pozrieť, tak som si vravel „super, to stíhame“.  No potom nastala menšia komplikácia. Nakoľko ešte nebol sprístupnený celý areál, nemohli sme pokračovať rovno k danému stage-u. Zhodou okolností jediná časť areálu, ktorá bola otvorená už na warm-up party sa nachádzala na celkom opačnej strane pevnosti od hlavného vchodu a keďže ešte nič okrem neho nebolo sprístupnené, museli sme sa opäť vrátiť k nemu, vyjsť von a až odtiaľ postupovať k vchodu do otvorenej časti. Tento druhý vchod do areálu organizátori avizovali pár hodín vopred aj na facebookovej stránke, aj v aplikácii (k tej sa dostanem neskôr, tiež fajn vec), pričom uviedli aj adresu, čiže sme si to mohli hodiť do navigačky, ale neboli sme jediní, ktorí si povedali, že to nájdeme aj bez nej. Výsledkom boli davy metalistov blúdiacich okolo pevnosti, hľadajúcich vchod do otvorenej časti. Ľudia boli zmätení, pýtali sa každého, či vie kam ísť a nakoľko areál festivalu bol fakt veľký, tak cesta od hlavného vchodu nám dookola trvala asi 20 až 30 minút. Tomuto sa nik nemohol vyhnúť, lebo každý musel k hlavnému vchodu prísť minimálne po náramok. Vlastne nie, bola možnosť si nechať poslať náramok domov už vopred, ale to sme nepovažovali za nutné. Ale zas, nebol to taký zásadný zádrheľ, zadný vchod sme našli a boli sme dnu. Prešli sme peknou baštou, ktorá počas hlavného programu obsahovala rôzne bary, či expozície. Pokračovali sme do otvorenej časti areálu, kde sa rovnako nachádzalo zopár barov a stánkov s jedlom a prešli sme ku stage-u, kde akurát hrala slovenská Morna. Pri tomto pódiu sme zostali až do konca programu, ktorý trval do jedenástej večer. Čo nás trochu rozladilo bolo, že medzi kapelami šli dvaja z našej partie pre jedlo a vrátili sa s prázdnymi rukami, že stáli vo fronte a rovno pred nosom im zatvorili stánok, že už sa treba ísť najesť von z areálu. Program mal síce pokračovať ešte niekoľko hodín, ale sme teda šli. Celé mesto bolo obsadené metalistami a to bola len warm-up party (!). Jaroměř má 12 a pol tisíc obyvateľov, predstavte si, ako to mesto vyzerá, keď príde 23 000 ľudí na Brutal Assault. Podniky boli vyzdobené, popremenovávané na „U Satana“ a na podobné variácie blízke tejto subkultúre a všade posedávali, ležali, jedli a pili ľudia v čiernom. Ani zďaleka sa všetci návštevníci festivalu nenachádzali naraz v areáli, v žiaden deň. Mesto tomu ale bolo prispôsobené, aj na uliciach boli všade k dispozícii stánky s jedlom a bary a teda nám netrvalo dlho, kým sme našli obživu a mohli sme sa za veľmi krátku chvíľu opäť vrátiť naspäť do areálu… len aby sme zistili, že stánky s jedlom sú opäť v prevádzke a veselo chovajú návštevníkov. Nevenovali sme tomu ďalšiu myšlienku a šli sme sa baviť.

 

 

Popravde, myslel som si, že na warm-up party bude podstatne menej ľudí, bude to komorné a ešte nedostanem pocit, že som na festivale. Opak bol pravdou. Priestor pred stage-om bol kompletne plný, ľudia sa všade hemžili a to sa z nich veľká časť stále nachádzala mimo areálu. Partia ma varovala, že ak sa mi toto zdá veľa, že mám počkať na hlavné dni. Priznám sa, že som začal mať obavy, ak je toto nič, tak na čo sa mám pripraviť? Obavy sa však ukázali ako bezpredmetné. Počas hlavných dní tam bolo samozrejme podstatne viac ľudí, ale vzhľadom k obrovskému areálu festivalu, človek nevidel masu ľudí, pokiaľ nestál pri stage-i. Samozrejme, ľuďom sa nedalo vyhnúť, všade boli, ale žiadne davy, či kráčanie krok po krôčiku polhodinu, aby sme prešli 15 metrov. Okrem stage-ov sa v areáli nachádzalo množstvo oddychových častí, či barov umiestnených vovnútri hradieb, kde sa dalo efektívne skryť pred slnkom, či dažďom, alebo sa zabávať inak ako hudbou. Medzi nehudobné aktivity, ktoré sa dali v areáli robiť patrilo napríklad post-apokalyptické mestečko Junktown (ktoré spravovali ľudia z rovnomenného festivalu post-apo radovánok), kde boli rôzne workshopy, bitky v blate, či iné show, alebo centrum s arkádovými hrami, dom hrôzy, galéria, vojnové múzeum, kino… jednoducho, vedeli ste sa prebaviť aj keď ste nechceli chľastať, alebo počúvať kapely.

Keď sme pri tých kapelách, v areáli sa nachádzalo dokopy 5 stage-ov, ktoré boli rozhodené po celej ploche. Dve hlavné pódiá sa nachádzali vedľa seba a konštantne sa striedali. Na jednom hrala jedna kapela, na druhom sa druhá zvučila. Keď dohrala prvá kapela, do piatich minút začala hrať tá na vedľajšom stage-i a tak ďalej. Ďalší stage sa nachádzal na druhom konci (ten bol sprístupnený aj na warm-up party) a to bola krytá plocha, pod šapitom, kde sa taktiež hralo takpovediac stále. O niečo špeciálnejší stage sa nachádzal uprostred hradieb, obkolesený zo všetkých strán, pod holým nebom s veľmi unikátnou atmosférou. Na tomto stage-i zahralo každý deň len zopár kapiel, začínali hrať až večer a vždy sa vyznačovali akousi špeciálnejšou atmosférou, ktorá by na iných pódiách prosto nevynikla (bolo to okupované najčastejšie black metalom). Napokon tu bol posledný, sekundárny stage, ktorý sa nachádzal v ambientnej lóži v hradbách, kde bola oddychová miestnosť s barom podávajúcim exkluzívne absinth. Bolo to malé pódium, na ktorom hrali ambientné, noiseové alebo podobné elektronické projekty. No a ešte môžeme spomenúť pódium, na ktorom mohli hrať návštevníci. Obsahovalo zapojené gitary, bicie, mikrofóny, proste všetko nachystané na hru a keď ste sa včas stihli zapísať do zoznamu, mohli ste si zahrať. Ľudia to ozaj využívali a niekedy to, čo tam hralo nebolo vôbec zlé. Nebolo to využívané ľuďmi, ktorí nemali páru o hudbe a chceli by si len buchnúť po bubnoch. Dobrý spôsob ako si s kapelou vyskúšať hrať pred menším publikom. Čo sa týka dodržiavania harmonogramu, môžete zabudnúť, že časy sú orientačné ako na klubových koncertoch, že hodinové meškanie je bežné. Tu to začínalo maximálne s pár minútovým omeškaním, dokonca aj keď sa posunulo predstavenie o 5 minút, už to avizovali v oznamoch.  

Ak hovoríme o publiku, musím povedať, že z čoho som bol najviac prekvapený bolo, že mi davy, ktorých som sa bál najväčšmi, vôbec nevadili. Ľudia boli k sebe milí, nikde ani náznak konfliktu, nikto nikoho neriešil, každý bol kamarát. Maximálne, keď ste stretli Poliakov a zistili, že ste zo Slovenska, tak ste si s nimi museli vypiť. Žiadne také pocity ako v klube, že treba byť v strehu, kedy sa ktorý ožran začne dovolávať odpovede na otázku „Čo je?!“. To isté, čo sa týka ožranov – vôbec som ich nevidel. Sem-tam bolo vidno niekoho sa tackať, alebo niekde spať (spalo tam dosť ľudí, ale bol to vyčerpávajúci festival a mnohí z tých ľudí nevyzerali, že by zaspali od opitia), ale žiadne ogrcané uvrieskané socky, nič také.

Keď sme pri odpade, tak tam bol všade až neuveriteľný poriadok. Okrem toho, že všetky jednorazové výrobky ako taniere, slamky, tácky, misky, či príbor boli vyrobené z biologicky rozložiteľných materiálov, tak ľudia naozaj dodržiavali to, že smeti patria do koša (jedinýkrát, čo som videl neporiadok, bolo po koncerte českých goregrinderov Gutalax, kedy bola zem posiata toaletným papierom – fanúšikovia sa na nich ozaj nachystali). Tento festival robili skvelým aj maličkosti, ktoré veľkou časťou pomáhali k tej správnej skúsenosti. Človek by si napríklad pomyslel, že všade budú plastové poháre, ale tu to fungovalo tak, že plastové poháre boli vyrobené s potlačou niektorého z mnohých dizajnov Brutal Assault (bolo ich množstvo a ľudia to zbierali). Na začiatok ste si museli jeden kúpiť, ale odvtedy vám viac nebolo treba, pretože vždy, keď ste prišli k baru a objednali si napríklad pivo, tak vám pohár vzali a zamenili za nový (pochopiteľne aj s objednaným nápojom). Mohli ste ho stratiť, alebo zahodiť – hoci ako som spomenul, trend bol skôr opačný – ale potom ste si museli proste kúpiť nový. No a aby ste nemuseli mať permanentne v rukách pohár, tak ste si kúpili takzvaný cup-holder, čo bol prívesok, ktorý ste si pripli na oblečenie a mal na sebe držiak, do ktorého ste zastokli svoj pohár. Takže keď ste dopili, jednoducho ste si zavesili pohár na pás a pohoda. Maličkosť, no skutočne bohovsky užitočná.

Ďalšia z mojich fóbií boli toi-toiky. Nazvite ma princeznou, ale je mi tam nechutné čo i len vojsť. Toi-toiky tu však boli len jednou z mnohých možností: okrem nich tu boli válovy pre pánov, či raketky (malo to tvar ako raketa, mohli sa dookola postaviť až štyria chlapi), ktoré boli na každom kroku a takisto si ľudia mohli za 25 korún zaplatiť aj normálne keramické, splachovacie záchody, ktoré vyzerali snáď lepšie, ako tie naše na ubytovaní.

Obával som sa tiež toho, ako to bude vyzerať, keď zaprší, no s výnimkou zopár trávnatých plôch, ktoré sa po jednom upršanom dni zmenili na bahnisko pre diviaky to bol samý betón a asfalt, takže som to celé zvládol v teniskách. Našťastie pršalo až v posledný deň.

Samozrejme, 4 a pol dňa na festivale bude vyčerpávajúcich vždy, no bola tam veľmi pekná rovnováha oddychu a koncertovania a dalo sa dobre hospodáriť s energiou. Bola tam kopa ľudí, čo prišli kvôli atmosfére a tak riešili iba kapely, ktoré chceli naozaj vidieť, ale my s partiou sme si chceli užiť všetko naplno. Každý deň sme si prebrali program a chodili sme po kapelách, ktoré sme buď chceli bezpodmienečne vidieť (to bolo spravidla večerom a nocou), ale takisto po kapelách, ktoré sme nepoznali, ale popisom nás zaujali. Takže sme striedali čas, ktorý sme strávili pri pódiách s časom pri baroch, alebo sme sa prechádzali po tých mnohých nehudobných atrakciách, ktoré boli k dispozícii, pokiaľ nehralo práve nič, čo by nás zaujímalo. Tým, že sme stále chceli niečo vyskúšať, alebo každú chvíľu hralo niečo čo sme chceli vidieť, sme sa nemohli usedieť v bare a prehnať to s pitím a teda premeškať nejakú kapelu, ale zase také dvoj-trojhodinové pauzy, kedy sme nič nechceli vidieť nám boli akurát na stravu, doplnenie hladiny a zažitie niečoho nehudobného. Vďaka toľkým možnostiam, či už atrakcií, alebo barov, sa nám asi nikdy nestalo, že by sme sa niekam nedostali. Ak sme chceli ísť sadnúť do baru, tak sme si šli sadnúť do baru a vždy sme tam našli miesto na sedenie, dokonca aj v daždi (!). Keď sme sa chceli najesť, z tej plejády možností sme si našli vždy niečo nové a nemuseli sme čakať dlhšie ako 10 minút, aby sme jedli, ak sme si chceli proste oddýchnuť, tak sme si sadli do oddychovej časti a na blízkej obrazovke sme mohli sledovať živý prenos z hlavného pódia. Tieto obrazovky boli aj v baroch a bol som priam prekvapený, že nikoho ani nenapadlo paštrngovať s nimi. Opití, neopití, všetci slušne posedávali a sledovali.

Pri manažovaní nášho času a programu nám veľmi pomáhala mobilná aplikácia Brutal Assault. V nej si človek mohol prelustrovať program, novinky, poprečitovať si o účinkujúcich, pozrieť mapu, poslať si rýchlo peniaze do náramku, prezrieť merch, či predpoveď počasia a dokonca si postaviť vlastný program na každý deň. To bola super vec, pretože tá aplikácia upozorňovala vždy 15 minút vopred, keď hralo niečo, čo ste mali zapísané v programe aj s popisom, kde to hrá. Takto som si naklikal všetky kapely, ktoré som chcel vidieť a každý deň som sa len pozrel na príslušný deň a videl som, čo mám naplánované. Takisto hneď na začiatku vám vždy vyhodila, čo kde práve teraz hrá. A samozrejme, ak prichádzali nejaké aktuálne oznamy od organizátorov, hneď vám to vyhodila (napríklad, že sa blíži búrka, alebo sa mení program). Tieto aktuálne oznamy bolo takisto možné vidieť na veľkých aj malých obrazovkách kadetade po areáli.

Jednoducho, všetko šľapalo ako hodinky. Nastali aj nepríjemné veci, za ktoré ale organizátori nemohli. Napríklad, keď úplne zrušili vystúpenie deathmetalových velikánov Deicide. Kvôli búrke sa zasekli na letisku a mali doraziť až o 36 hodín neskôr, ako bolo plánované. Čo našu partiu zamrzelo viac však bolo, že vystúpenie Anaal Nathrakh z podobných dôvodov preložili zo siedmej hodiny večer až na jednu ráno. Nebol by to taký problém, ale stalo sa to v posledný deň festivalu, boli sme veľmi unavení a keď o polnoci dohrala Mgla, museli by sme ešte ďalšiu hodinu čakať na to, aby vôbec Anaal Nathrakh začali hrať. Počas tejto hodiny nevystupovalo nič, čo by nás udržalo pri živote a sedieť v bare v takom stave už tiež nebola cesta, takže sme to museli oželieť, hoci to bola jedna z vecí, na ktoré sme sa tešili najviac. No to nemôžeme festivalu zazlievať. Program bol každý deň od pol jedenástej doobeda do tretej rána, čiže ľudia sa vedeli vyzúriť do sýtosti a posledný deň to naše telá začali pociťovať.

Vystúpenia kapiel:

Warm-up party (6.8.):

Morna (SK):

Morna bola prvá kapela, ktorú sme na feste stihli. Išlo o slovenskú zostavu z Novej Dubnice, ktorá hrala akýsi mix progresívneho a melodického deathu. Nikdy predtým som o nich nepočul, nebola to celkom moja šálka kávy, ale nehrali zle a bolo to celkom zaujímavé.

 

Fleshless (CZ):

Keď sme v popise tejto českej bandy uvideli, že by to mala byť kombinácia melodického deathu a grindu, tak to ihneď upútalo našu pozornosť. Je to ostrieľaná kapela, ktorá hrá už od roku 1993 (resp. 1990, však pod iným menom). Pre mňa osobne sa žiaden zážitok nekonal, prišlo mi to ako obyčajný death/grind, čiže zábava najmä pre ľudí v kotli. Ale zasmiali sme sa na 2 sekundových skladbách.

 

Nailed To Obscurity (DE):

Toto mi už bolo viac po chuti. Táto kombinácia melodického death/doomu mi ihneď začala evokovať švédskych Draconian, ktorých mám veľmi rád, takže táto zostava pre mňa predstavovala prvé zaujímavé vystúpenie festivalu. Nebolo to niečo z čoho by som odpadol, ale doomové melodické pasáže, čisté vokály striedajúce sa s growlami a náladová atmosféra ma trochu rozhýbali. 

 

Frog Leap (NOR):

Warm-up party uzatváral charizmatický Nór, ktorého môžeme poznať z Youtube kanálu „Frog Leap Studios“, kde prerába známe mainstreamové skladby do metalových verzií. Pred nejakým časom sa z toho stala aj naživo hrajúca kapela a nakoľko tieto covery robí dosť dobre, tento deň sme sa na to tešili najviac. Na stage prišla banda chalanov v havajských košeliach v klobúkoch a slnečných okuliaroch a odštartovali set rovno skladbou „Party Rock Anthem“ od LMFAO. To okamžite naštartovalo publikum a ľudia už skákali a vrešťali. Bolo zaujímavé vidieť, ako sa metalisti bavia na Christinu Aguileru, Lady Gagu a podobne. Samozrejme, našli sa ľudia, ktorí to brali ako herézu a po pár piesňach odišli, ale ja som sa bavil a úprimne sa mi to páčilo. Na záver avizoval, že zajtra hrá znova, no to sme si hovorili, že už asi nebudeme siliť. Ach, ako sme sa mýlili.

 

Prvý deň (7.8.):

Elysium (CZ/SK):

Prvý deň sme odštartovali obedňajším koncertom česko-slovenských Elysium. Bol pre nás tak trochu obligátorny, keďže nik z nás nie je nejaký fanúšik deathcoru, ale boli to naši kamaráti, ktorým sme sľúbili podporu. Neoľutovali sme, lebo hudba mala grády a besný spevák celé vystúpenie posúval o level vyššie. Aj napriek tomu, že začínali hrať o pol jednej na obed, prišlo sa pozrieť pomerne dosť ľudí a spevák sa jašil a besnel, skákal do publika, crowdsurfoval každú druhú pieseň, lozil po konštrukciách pódia…  jednoducho vystúpenie malo naozaj energiu, aj keď musím priznať, že aspoň za mňa, bez toho speváka by ma to asi zanechalo chladným. Ale dobrý štart dňa.

 

Hexis (DK):

Ešte počas vystúpenia Elysium sa hneď na vedľajšom pódiu zvučili títo šialení Dáni, aby päť minút po skončení vystúpenia coristov mohli rozpútať svoju katastrofu. Presunuli sme sa teda o dvadsať metrov doľava a čakali sme, čo táto kombinácia hardcoru a black metalu predvedie. Nikdy predtým som o tejto kapele nepočul, no zaujala ma tá kombinácia, nakoľko mám veľmi rád americkú bandu Young And In the Way, čo je kombinácia crustu a blacku a dúfal som, že toto môže byť čosi podobné. Nebol som vedľa, Hexis ozaj hrali podobní bordel, možno ešte viac chaotický, miestami až do noise-u. Mojej partii sa to vôbec nepáčilo, ale mne vcelku áno. Malo to dosť ďaleko od nejakej organizovanej hudby, či melódií, no bol to pravý temný, negatívny bordel. Za mňa palec hore.

 

The Arson Project (SWE):

Na toto ma natiahol kamarát s úchylkou pre grindové chlievy, ale nakoniec títo sludge-grindoví Švédi neboli takí zlí, ako som si myslel, že budú. Samozrejme, bolo to neskutočne utlčené, masakrálne tempá, ľudia sa išli v kotli pozabíjať… ale často to striedali s vhodnými zmenami temp do rytmických pomalších pasáží. Pobavilo ma oznámenie o ich novom albume – 23 minút priameho audio násilia (celých 23 minút!!!). Nebolo to zlé, ale toto beriem skôr ako také odreagovanie, než hudobný zážitok.

 

Ensiferum (FIN):

Táto kapela v celom programe veľmi svietila. Musím povedať, že toto bola asi najmainstreamovejšia vec na celom festivale, bol som až prekvapený, že ich vôbec zavolali. Každopádne, Ensiferum patrí medzi moje metalové začiatky, je to taký môj kamarát z detstva a preto som si povedal, že ich vystúpenie nemôžem premeškať. Moja partia ma tvrdo odmietla, no kamarátka sa podujala, že to pôjde so mnou zažiť. Jej latentné ošívanie a sledovanie mobilu počas celého vystúpenia som si takmer nemohol všimnúť cez môj pohľad čírej radosti, ako som videl moju detskú srdcovku hrať piesne, ktoré poznám naspamäť. Tvorbu Ensiferum som prestal sledovať od ich albumu z roku 2009 a tak som sa obával, že budú hrať nové piesne, ktoré nebudem poznať a keďže v súčasnosti už takúto hudbu nepočúvam, tak ma to nebude baviť. Na moje milé prekvapenie, z nových vecí zahrali iba 2 piesne a inak zvyšok setlistu boli všetko moje obľúbené veci zo starých albumov. A nebol som ani zďaleka pod stage-om sám, ľudia sa bavili, spievali, poznali texty. Super.

 

Jinjer (UA):

Ambiciózna banda, vystupujúca po celom svete, sústredená okolo malého, veľmi atraktívneho žieňaťa, ktoré svojim hlasom ukazuje, že zdanie môže klamať. Je to dosť ťažko charakterizovateľný žáner, oni sami si píšu, že sú akýsi progresívny groove metal, ale ja osobne neviem, tam je toho počuť veľa, napríklad aj Meshuggah. Je to však absolútne jedno, lebo je to tvrdé a technické ako hovado, speváčka strieda čisté vokály, miestami až takej americkej farby s vreskami vysokými aj hlbokými, je zjavné, že celá kapela ovláda svoj nástroj profesionálne a je úplne pochopiteľné, prečo majú taký úspech. Naozaj radosť počúvať aj pozerať.

 

Batushka (Fauxtushka) – (POL):

Na toto vystúpenie sme boli zvedaví z viacerých dôvodov. Jedným z nich bola aj schizma, v ktorej sa táto kapela ocitla a vzhľadom k tomu, že nám hrala Batushka Barta Krysiuka, čiže tá, ktorá je fanúšikovskou základňou považovaná za tú falošnú, šarlatánsku a hajzlovskú, tak sme boli zvedaví, či nebudeme počuť bučanie, alebo piskot. Okrem toho, že je považovaná za fejk, tak sa ľudia tvária, že tá hudba už nie je Batushka, že je to iba narýchlo zbúchaná hlúposť. Žiadne bučanie ani piskot sa nekonal, prišlo množstvo ľudí a hudbu si užívali. Iste, Batushka Krzysztofa Drabikowskeho sa viac ponáša na originál, takže je jasné, kto bol za tým mozog, ale to ma nezaujíma, bol som si vypočuť kapelu a mňa to bavilo. Aj keď sa už ľudia tvárili, že to neznie ako Batushka, vždy som vravel, že nech sa od toho odosobnia, nech to nevnímajú ako Batushku, ale proste nejakú kapelu, čo hrá svoju hudbu. A vtedy je to opäť niečo, čo skutočne vybočuje z radov priemerných blackov. Bolo to fajn, bavilo ma to. Stage bol samozrejme ohromne vyzdobený, nechýbal ani chór v pozadí, jediná škoda bola, že hrali ešte za svetla. Ku koncu ich predstavenia padlo šero, tak zapálili svetlá na hostii a na všetkých rekvizitách, bola to krása. Ukázalo nám to, aký zážitok to mohol byť, keby bola noc. Nevadí, podľa mňa to bolo dobré vystúpenie a hudba ma úprimne bavila.

 

Déluge (FRA):

Túto kapelu som nepoznal, kým som si nezačal pár týždňov pred festivalom prezerať potvrdené kapely podrobne. Zaujala ma kombinácia post hardcoru s post blackom, tak som si to na internete vypočul. Keďže mi z toho odtrhlo slezinu, povedal som si, že toto bude jedna z vecí, ktoré jednoducho MUSÍM vidieť. Košieľkári hrali na stage-i medzi hradbami a ja som sa postavil rovno dopredu, aby som to mohol nasávať celým telom. Nejde o žiadne melódie ani chaos. Všetko je organizované, je to jedna veľká vlna o rýchlosti 250 bpm, ktorá sa na človek valí tak, že sa musí držať zábradlia, aby ho neodfúklo a potom to na minútu z ničoho nič ustane do takmer dokonalého ticha prerývaného zvukom dažďa, jemným klávesom, či akustickou gitarou… a z ničoho nič to skočí opäť do búrky. Déluge, čo znamená lejak, je tak výstižný názov kapely, že som zrejme nepočul niečo, čo by sadlo viac. Ich hudba je skutočne ako lejak, prietrž mračien, ktorá náhodne ustáva a znovu sa rozbieha. To celé zahalené do melancholickej, opustenej atmosféry. Vystúpenie skvele dopĺňala hra so svetlami – počas tichých pasáží bola absolútna tma, počas búrky šľahali stroboskopy, ako keď nočnú oblohu prerývajú blesky… Kapela ako stvorená pre menšie stage-e, alebo kluby, kde to človek môže do hĺbky precítiť. Zamiloval som sa. Keď dohrali svoj hodinový set a bez slova zložili nástroje, z kamarátových otvorených úst vyšlo: „no do p*či.“

 

Hypocrisy (SWE):

Túto legendu netreba predstavovať. Priznám sa, že ja mám death rád len výnimočne, čiže na toto vystúpenie som šiel iba ako doprovod s partiou. Nemám to nejak napočúvané, poznám to len ako meno a pravdepodobne by som nevedel vymenovať ani jednu pieseň, ale celkom sa mi to melodické poňatie páčilo. Bolo to chytľavé, počúvateľné a myslím si, že ich vystúpenie nesklamalo ani pevných fanúšikov tejto zostavy.

 

Frog Leap (NOR) – druhýkrát:

Ako som vyššie spomínal, tak sme nejak neplánovali vidieť túto cover bandu znova, aj napriek tomu, že nás to riadne bavilo. Hrali však rovno vedľa a päť minút potom, ako dohrali Hypocrisy, tak sme si povedali „prečo neostať, keď už sme tu a ešte vládzeme?“. A dobre sme spravili. Aj napriek tomu, že už bolo štvrť na dve ráno, Frog Leap nás opäť rozhýbal, hrali iný set ako deň predtým a dokonca aj tie piesne, ktoré zopakoval z predchádzajúceho setu nás bavili rovnako, ak nie viac. Metalovú „Africu“ od Toto alebo „Zombie“ od Cranberries by som mohol počúvať do zblbnutia. Bolo to super a takéto „zábavné“ kapely sú priam potrebné, keď sú už neskoršie hodiny, lebo sa človek na nich baví úplne iným spôsobom a napumpujú energiou, ak treba vydržať ešte na nejakú ďalšiu kapelu. Keby hrali posledný deň po Mgle, tak by sme snáď zvládli počkať aj na ten Anaal Nathrakh. V tento deň to však pre nás znamenalo koniec a šli sme spať, hoci plní energie.

 

Druhý deň (8.8.):

Diablo Swing Orchestra (SWE):

Pre mňa to bola novinka, no partia ich už naživo videla a vraveli, že je to super, takže sme druhý festivalový deň o jednej doobeda odštartovali práve týmto swingovým nákladom. Plné pódium swingovo oblečených hudobníkov spustilo riadnu trubkársku párty, z ktorej sršalo, že títo ľudia vedia veľmi dobre, čo robia. Bol to v podstate avantgardný metal podávaný na swingový spôsob. Mužské čisté vokály, ženské čisté vokály, vresky, trúbky, kontrabas, kláves… Veľmi zaujímavá kombinácia a ozaj nič bežné. Hudobníci si to užívali a fanúšikovia rovnako. Dobrý štart dňa.

 

Decapitated (POL):

Pre mňa podobná situácia ako s Hypocrisy. Opäť veľká deathmetalová vec, ku ktorej neprechovávam nijaký zvláštny vzťah, ale v porovnaní s Hypocrisy tu aspoň zbežne poznám jeden album, z ktorého myslím, že nič nehrali. Žiadna zvlášť zaujímavá show, ale hudba sa ľuďom páčila, tí skalopevní si išli krky rozlámať, takže… asi dobre…?

 

Vargrav (FIN):

Preskakujeme 4 hodiny, kedy sme neboli na žiadnej kapele a rovno sa dostávame do hradieb o deviatej večer, kde hrá poprvýkrát na tomto festivale ortodoxný black metal. Údajne to bolo iba druhé živé vystúpenie tejto fínskej zostavy a šlo o klávesový studený severský black metal. Miestami sa mi to trochu ponášalo na Emperor, v každom prípade, naša partia je z najväčšej časti blackovo orientovaná, takže pri tomto naše srdcia zaplesali. Pri tých všetkých rôznych zaujímavostiach a netradičných veciach, čo sme za tieto dni počuli, bol takýto studený zvuk veľmi príjemné osvieženie a v atmosfére stage-u medzi hradbami pod holým nočným nebom to bolo výborné.

 

 

Meshuggah (SWE):

Neviem vlastne čím, ale Meshuggah si ma neskutočne získali hneď na prvý posluch. Zrejme tým svojim extra organizovaným chaosom. Keď som videl, že budú hrať tento rok na Brutale, stala sa z toho pre mňa jedna z tých vecí, ktoré nesmiem premeškať. Hrali päť minút potom, ako dohrali Vargrav a tak sme sa hnali k hlavným pódiám, aby sme si chytili nejaké to miesto. Bez šancí, viac ľudí som na žiadnom vystúpení nevidel, ale neboli sme na tom ani najhoršie. Títo djentoví blázni ma absolútne nesklamali, hneď ako som začul tie ich klasické rytmy, začalo so mnou šiť v tranze ako so všetkými ostatnými, čo stáli naokolo. Zahrali aj moje srdcovky „Bleed“ a „Lethargica“, takže som si spokojne mohol povedať, že som videl Meshuggah a že tie ich asymetrické rytmy nevybijem z hlavy najbližšie dva dni. Keď sa nad tým zamyslím, ešte týždeň po konci festivalu som sa postrehol, že si klepem po stole t-tr-t-tr-t-tr-trtrtrtrtr…

 

Vsuvka:

Tento deň bol pre nás náročný, pretože veci, ktoré sme chceli vidieť hrali vo väčšine prípadov s veľkými oknami v rozvrhu medzi sebou a tie okná sme nemali čím vypĺňať, najmä večerom. A bolo to nutné, lebo keby sme ustali, začneme byť unavení a ja som musel vydržať do druhej rána, kedy začínala pre mňa vec, ktorú som nechcel vynechať. Nešťastné okno nastalo po Meshuggah o jedenástej večer, do druhej boli ešte 3 hodiny a my sme už prestávali vládať. Po skúsenosti s Frog Leapom sme si povedali, že musíme nájsť v programe niečo, čo by nás mohlo udržať pri živote a našli sme …

Carpenter Brut (FRA):   

Nevedeli sme vôbec do čoho ideme, popis bol len, že to má byť dáky synthwave, čo je tak vágne pomenovanie, že sme si ten zvuk nevedeli predstaviť inak, ako nejakú elektronickú záležitosť. Keď sme sa blížili ku stage-u a začuli sme hrať prvú skladbu, hneď sme vedeli, že náš výstrel od pása trafil rovno medzi oči. Rozpútala sa metalová retro disktotéka, z ktorej elitárov seklo v obrátených krížoch. Ľudia sa bavili snáď viac než kedykoľvek predtým na tomto festivale. Zlatý klinec ich vystúpenia bola metalovo-elektronická prerábka piesne „She’s a Maniac” a to keby ste videli, ako títo tvrdí deatheri, thrasheri a blackeri ovládajú jej text… Po konci vystúpenia sa zo všetkých strán areálu ozývalo ešte dobrých desať minút “She’s a maniac, maaaaaaniac on the flo-ooor…“. Nedalo nám s kamarátom žartovne nepoznamenať, „videli sme Hypocrisy, Decapitated, Meshuggah, kadejaké tvrdé blackoviny, kvôli ktorým sme prišli… ale aj tak boli najlepší Carpenter Brut a Frog Leap.“

 

Une Misére (IS):

Carpenter Brut splnil svoj účel nadmieru a tak som plný energie bežal na druhú stranu areálu, aby som zažil islandských mladíkov Une Misére. S touto kapelou to bolo rovnaké ako s Déluge. Tiež som ich nepoznal, kým som nevidel zoznam kapiel a rovnako ma zaujali popisom – kombinácia dark hardcoru a post blacku. Keď som si to vypočul na internete, páčil sa mi ten neskutočne tvrdý, hutný zvuk a tá hardcorová rytmika. Kombináciou žánrov to znie podobne ako Déluge, ale realita je úplne iná. Déluge je moderný black s prvkami post hardcoru, Une Misére je temný hardcore s post blackovými prvkami, či atmosférou. Keď začali hrať, skoro nám vybuchli hlavy. Táto mladá kapela funguje asi len dva roky, nemá za sebou ešte nič okrem nejakého dema a singlov a už vystupuje na najväčších metalových festivaloch po celej Európe. Neskutočne rytmické, išli sme sa rozbiť na kusy, tak tvrdé, že keď udreli, tak sa otriasala zem a do toho temná, depresívna atmosféra. Bol to zúfalý, uslzený hnev na všetko, kedy už na ničom nezáleží a proste len chcete celé okolie rozmlátiť kladivom. Naživo ešte omnoho lepšie ako z nahrávky. Zamiloval som sa druhýkrát. Ako názov napovedá – Mizéria.

 

Tretí deň (9.8.):

Čad (SVK)):

No toto nebol môj výber. Partia to už viackrát videla, vraj je to zábava, tak reku v poriadku, začnime deň niečím energickým. Ja som ani poriadne nevedel do čoho idem, ale pristupoval som k tomu s otvorenou mysľou. Išlo o akýsi crustový hardcore, alebo také čosi. Miestami som si všímal vtipné texty, spevák stále niečo táral medzi piesňami… Ľudia si to evidentne užívali, poznali texty, bavilo ich to. Nebolo to zlé. To je asi všetko, čo viem k tomu povedať.

 

Aborted (BE):

Tento belgický brutal death bol taktiež záujmom jedného kamaráta, ktorý má k týmto veciam vzťah. Poznal som to len podľa mena a vedel som, že to bude tvrdá chlievarina, ale však prečo nie. Nebol som sklamaný, myslím, že nikto. Dosť technické, hrozne rýchle, bol to poriadny náklad, ale opäť – zameral som sa na tie pasáže, kedy sa rytmus zlomil do pomalších, rytmickejších variácií a to sa mi vcelku páčilo.

 

Au-Dessus (LT):

Poslednou dobou ma post blacky dosť bavia a litovskí Au-Dessus boli jedni z prvých, ktorých som z tohto subžánru začal počúvať. Musím povedať, že s výnimkou niektorých pasáží v piesňach, neviem čo by mal byť„post“ v ich black metale, lebo inak je to celkom rýdzy, rýchly black metal bez nejakých ďalších prívlastkov. Ten ich album nie je zlý, ale nie je to ani niečo, z čoho by som padol na zadok, no sú vcelku dobre hodnotení, tak som dúfal, že ma naživo prekvapia. Neprekvapili, bolo to presne také, ako na albume. Štvorica stojí na pódiu v dlhých kapucniach a hrá repetetívnu hudbu a to, pokiaľ nie ste Mgła, nefunguje. Jednu pieseň, ktorú si ozaj pamätám z ich tvorby nezahrali, takže sa mi ťažko hľadá niečo, čo by som vyzdvihol. Nenadchli ma a neviem, či veľmi mali čím.

 

 

Zuriaake (CN):

Na toto sme boli všetci zvlášť zvedaví. Čínsky atmosférický black sa nevidí každý deň, takže aj keby sa nám nepáčila ich tvorba, ktorú sme si vypočuli v predstihu, šli by sme sa pozrieť aj tak. Kostýmy majú ozaj super, vyzerali na pódiu fakt dobre, show to nebola nijak špeciálna, spevák robil pomalé pohyby, zapaľoval sviečky, nejaké tyčinky a tak ďalej. Zaujímavý bol však vývoj celého vystúpenia. Začali takým pomalým, minimalistickým blackom, ktorý nebol nijak pamätateľný. Počúvam to a už-už som chcel skonštatovať, že keby nemali tie klobúky, tak je to nuda, no postupne začala hudba grádovať, aj čo sa týka klávesov, aj melódií aj celkovej atmosféry. Skutočne, každou piesňou to bolo lepšie a lepšie. Pravý atmosférický black, pomalé tempá, výrazné klávesy a škrekľavé vokály rezonujúce v ozvene. Kedykoľvek by som si to pozrel znova, skvelá atmosféra.

 

 

Emperor (NOR):

Musím sa priznať, že keď ide o nórske blackmetalové legendy, tak Emperor nikdy nepatril medzi mojich favoritov. Vždy som ho registroval a vždy som si našiel nejakú skladbu, ktorá sa mi páčila, ale nejak špeciálne som ho nevyhľadával. No keď už mám možnosť ho vidieť naživo, tak by sa nepatrilo to vynechať. Z Zuriaake sme teda utekali rovno na Emperor a ja vlastne ani neviem, čo som si od toho sľuboval, asi že legenda je legenda. No ako som tak pozeral, tak som pozeral a nevedel som, prečo by ma to malo baviť. Kamarát išiel vybuchnúť od radosti a ja som sedel na zemi, lebo ma bolel chrbát. Bolo to niekoľko chlapov na pódiu, oblečených v bežných odevoch, hrajúc viac menej staticky, ako keby si šli odkrútiť šichtu. Pár svetlých momentov bolo, napríklad keď sa v piesňach ako „Thus Spake the Night Spirit“ alebo „Inno a Satana“ rozozvučili klávesy a znelo to majestátne, ale okrem toho mi to prišlo bez nejakej pridanej hodnoty. S malou dušičkou som skúsil osloviť kamaráta, ktorý si vystúpenie užíval podobne staticky ako ja s tým, či sa mu to páčilo. Zhodli sme sa na tom, že pokiaľ tie piesne nemáte napočúvané a fakt ste si ich neobľúbili z nahrávky, tak toto vystúpenie sa vám nemá prečo nejak zásadne páčiť. Proste klávesový black, ktorý sa ani nepokúša o show. Áno, Mgła stojí taktiež staticky, možno ešte statickejšie, ale oni majú aspoň tie svoje šatky a kožáky… Ihsahn vyzeral ako chlap v metre na ceste do práce.

 

Taake (NOR):

Ako sme sa poberali od Emperoru na ďalšie vystúpenie, kamarát skonštatoval, že sa zozimilo. To sme už počuli v diaľke krákať Hoesta. Taake taktiež nepatrí medzi mojich favoritov z Nórska, ale ich rytmický black vás proste rozhýbe. Vystúpenia Taake sú vždy energické, ako ich hudba a preto na to tak reaguje aj obecenstvo. Bolo to presne to, čo som očakával, nejak ma to neohúrilo, ale bavilo ma pozerať sa na to už len kvôli tej dynamickosti.

 

Primordial (IE):

Od Au-Dessus sme nemali pauzu: cez všetko, čo je vyššie spomenuté sme prešli bez prestávky, takže sme si pred Primordialom museli bezpodmienečne oddýchnuť. Kvôli tomu sme prišli až na posledných niekoľko piesní. Títo írski patrioti mi prišli dosť kontrastní. Nikdy som ich nevidel vystupovať naživo ani na videu a tak som bol prekvapený, keď som videl, že sú pomaľovaní corpsepaintom v kadejakých kapucniach a podobne. Človek by povedal, že to je dáky satanský black, keby nepočul tú ich epiku. Aj spevák lietal po pódiu a strúhal kadejaké agresívne pózy, ale bolo to celkom zaujímavé, škoda, že sme toho nestihli viac.

 

Hellhammer – Triumph of Death (CH):

S týmto nebol nikto z našej partie nikdy nejak bližšie zoznámený. Ja osobne som mal trochu rád jeden album Celtic Frost a Triptykon mám fakt rád, čiže som chcel vidieť najmä Warriora na stage-i, no a taktiež, keď už je okolo toho toľko povyku a hrá to rovno po Primordiali, tak to skúsime. Čo ma hneď zaujalo bolo, ako sú kapely rozlične zvučené. Napríklad pri takom Emperore som mal pocit, že hrá až potichu, no keď prvýkrát udreli Hellhammer do gitár, tak mi skoro vyrazilo ušné bubienky. Inak ale prvej vlne black metalu som nikdy neholdoval, bolo v tom zvuku na mňa príliš veľa thrashu a to som si potvrdil aj teraz. Vydržali sme tri piesne, ktoré sa nám zdali navlas rovnaké a rozhodli sme sa dnešný deň uzavrieť.

 

Štvrtý deň (10.8.):

Gutalax (CZ):

Partia mi avizovala, že toto treba vidieť. Spočiatku som bol skeptický, takéto prasiacke goregrindy a pornogrindy, či grindcore vo všeobecnosti mi nikdy neprišiel nejak vtipný, alebo nedajbože počúvateľný, ale keď už aj organizátori avizovali, že Gutalax si nachystal exkluzívnu toi-toi show a odvysielajú premiéru ich videoklipu „Shitbusters“, tak som si povedal, že asi to pre niečo bude tak ospevované. V tejto domnienke ma utvrdil aj pohľad na ľudí, ktorí ráno prichádzali do areálu, naobliekaní v ikonických bielych skafandroch, či plynových maskách, v ktorých vystupujú „hudobníci“ z Gutalaxu. Nepreháňam, fakt veľa ľudí sa nachystalo, naobliekalo a vyzbrojení záchodovými kefami, zvonmi a toaletnými papiermi prichádzali na ranné vystúpenie tohto chlievu. Už z diaľky sme videli ako pod stage-om lietajú vo vzduchu rôzne balóny, lopty, nafukovacie panny, toaletné papiere a iné predmety. Gutalax, ako inak, mali na stage-i toi-toiky, z ktorých na začiatku vystúpenia vyšli. Dokonca normálnu, originál toi-toiku poslali crowdsurfovať po obecenstve. Čosi si pocestovala, chvíľu to vyzeralo, že ju vynesú až von. Setlist to bol inak dosť krátky, ako sa od grindu aj očakávalo a nejakú jeho časť zabralo aj vysielanie daného videoklipu, ale uznávam, bola to zábava.

 

Mallephyr (CZ):

Týchto som už raz videl vystupovať v klube Tartaros v Banskej Bystrici. Je to ozaj mŕtvolný black/death, dosť organizovaný. Bolo to také vystúpenie, ktoré človek proste len pozerá, neviem, nevedel som sa nejak do toho baviť. Hudba bola dobrá, chalani vedeli, čo robia, ale neviem, či to bolo tým, že tieto temné veci cez deň, samozrejme, nevynikajú, alebo čím. Len som si to jednoducho odstál a na konci povedal „hmm, dobré“.

 

 

Counting Hours (FIN):

Niekedy si rád popočúvam aj depresívny rock a preto som si Counting Hours hodil do programu, že ak nám vydá čas, tak by sme sa mohli prísť pristaviť. Musím povedať, že som asi menej ľudí nevidel stáť na žiadnej kapele za celý festival, čo je škoda, pretože táto banda vôbec nebola zlá. Poväčšinou sa to nieslo v rockových tempách a rytmoch, sem-tam skočili aj do rýchlejších pasáží a growlov, to celé podčiarknuté doomovými riffmi. Za to som bol rád, lebo mi počas celého festivalu chýbal doom metal. Všetky funeral doomové zoskupenia, ktoré som chcel vidieť hrali až o druhej ráno a spravidla v dni, kedy som už nemal energiu na ne čakať, tak toto bola aspoň slabá útecha. Bola škoda, že hrali počas dňa, lebo na takúto melancholickú hudbu sa to veru nehodilo a to bol možno aj dôvod, prečo tam bolo tak málo ľudí, hoci to hralo na hlavnom stage-i. Kto má rád depressive rock s uncou doomu, určite by to mal popočúvať.

 

Violent Magic Orchestra (JP):

Títo japonskí šialenci zahrali dve vystúpenia, ale v rámci dvoch zoskupení. Jedna stránka veci bola Vampillia a druhé, temnejšie alter ego Violent Magic Orchestra. Na Vampilliu sme sa nedostali, ale Violent Magic Orchestra bol noiseový, elektronický, blackmetalový tajfún. Po pár piesňach ma celá partia opustila so slovami „toto je strašná k*kotina“ a ja som si najprv myslel, že žartujú, no aj keď som zistil, že to myslia vážne, ani ma nehlo. Stál som dosť ďaleko a všetko bolo zahalené v hmle, takže som vlastne ani nevidel, čo za živé nástroje tam boli, myslím, že gitary, ale drvivú väčšinu práce robil chlap za mixážnym pultom. 300 bpm, šialené vresky, všetko zahalené clonou totálneho hluku, bordelu a chaosu. Cez to sa niesli milé, niekedy až naivné elektronické melódie ako vytiahnuté z openingu do anime seriálu. Vokály robili dvaja, či traja ľudia cez seba, ale čo ten hlavný vokalista dokázal, tak to som jakživ nepočul. Jeho zdistortionované vokály boli vysoké už sami o sebe, ale niekedy zavrešťal spôsobom, že prehlušal všetko ostatné a neznelo to už ani ako spev, ale iba ako nejaká vysoká frekvencia, z ktorej prašťalo v ušiach a rozmazával sa zrak. Neskutočný náklad, masaker a schyzofrénia. Chcem znova!

 

Ved Buens Ende (NOR):

Veľmi zvláštna banda. Získala si celkom kultový status a to všetko vďaka jednému albumu vydanému ešte v roku 1995. Ide o jazzový avantgardný black a šli sme sa na to pozrieť pre to, aby sme vedeli, kvôli čomu je toľko hurhaju. Bola to ozaj zvláštna hudba, celkom zaujímavá, no museli sme šetriť energiou a tak sme nevydržali do konca. Musím však povedať, že som od toho čakal čosi viac. Blackmetalovú avantgardu mám rád, poslednou dobou aj jazzové elementy, no toto ma nejak neposadilo. Možno preto, že tam toho blacku nebolo až tak veľa a možno škoda, že som to nevidel celé.

 

Antaeus (FRA):

Na toto sme narazili celkom náhodou. Vždy sme bystrili pozornosť, keď sme našli v programe nejaký black metal, ale títo nás nejak neohúrili a vraveli sme si, že nemusíme chodiť na kapely len za to, že sú black. No nemali sme nič iné na práci tak sme šli a neoľutovali. Bol to taký pravý blackmetalový náklad, ničím nepodfarbený black, proste čisto ortodoxný satanský hnus. Opäť príjemné osvieženie popri všetkých tých zaujímavostiach, na ktoré človek narážal na tomto festivale, ale ničím špeciálne, alebo nejak pamätateľné. Keby to hralo na blackmetalovom festivale, tak si myslím, že by zanikli medzi desiatkami rovnakých siluet.  

 

Mgła (POL):

Pre našu partiu jedno z najočakávanejších vystúpení festivalu a nepochybne nie len pre nás. Zároveň aj posledné na Brutal Assault 2019, nakoľko nám preložili Anaal Nathrakh na jednu ráno a to sme už nevládali vydržať. Mal som trochu pochybnosti, ako toto vystúpenie dopadne, pretože asi týždeň pred festom vydali von prvú pieseň z nového albumu a bál som sa, aby tým neodštartovali to, že budú hrať naživo viac práve z tejto nahrávky. Nie, že by som ju nechcel počuť, ale tešil som sa na veci, ktoré poznám. Naživo počuť nové veci pre mňa nie je nejak lákavé. Ukázalo sa, že moje obavy boli (ako obvykle na tomto festivale) zbytočné. Zahrali celý Exercises In Futility, jednu z Mdłości, tú novú, ktorú uverejnili + jednu z nového albumu, ktorá ešte nie je von. 90% vystúpenia som mal zatvorené oči a len som spieval, čo mi hrdlo ráčilo všetky texty, ktoré som poznal. Tu som sa zamyslel nad tým, že takto to mohli brať aj ľudia na Emperore, ktorí ho majú radi tak ako ja Mgłu. Ale vizuál na stage-i majú naši poľskí bratia aj tak lepší. Dovolím si ešte jednu prognózu: súdiac z dvoch skladieb, ktoré som z Age of Excuse počul to bude Exercises In Futility 2.0. Ale nechajme sa prekvapiť. Za mňa skvelá bodka za skvelým festivalom.

 

Aby som to zhrnul, Brutal Assault 2019 bol úžasná skúsenosť, skvelo zorganizované, skvelo fungujúce so skvelým line-upom. Veľa som spoznal, popočúval som širokú žánrovú plejádu, hoci mohlo byť viac doomu. Mal som dojem, že death, thrash a black bol pomerne rovnocenne podelený, ale tak to je len moja subjektívna preferencia. A možno to len tento rok tak vyšlo. Inak je to presne, ako mi hovorili kamaráti: keď tam raz pôjdem, už budem chcieť chodiť každý rok. Je tak, už rátam dni do BA 2020. A skoro by som zabudol… aj tak boli najlepší Carpenter Brut a Frog Leap.

Napísal: B.

Author: B.

1 thought on “Brutal Assault 2019 (7.8. – 10.8. 2019)

  1. Note: „Všetky funeral doomové zoskupenia hrali až o druhej ráno“…
    – Tak to si zmeškal WOE UNTO ME, ktorí hrali vo štvrtok okolo 20-tej a boli super 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *