Trhlina v realite v meste Kyjev (2019)

Nad mestom padla hmla a prenikavé svetlá sa miesili s jej oparom vo vlhkom decembrovom vzduchu. Dvaja cudzinci nastúpili do taxíku a obďaleč rovnako ďalšia skupinka. Taxíky sa pohli rôznymi smermi, no ich zákazníci sa už čochvíľa stretnú v jednom cieli, napokon spolu prišli a spolu aj odídu. Jazda taxikára bola plynulá, bol mĺkvy a my sme v tichosti sledovali približujúce sa GPS súradnice nášho hotelu. Za oknami sa mihotali budovy obrovskej východoeurópskej metropoly, ktorej socialistická architektúra zažívala novú vlnu globalizačného urbanizmu. Budovy a záplava svetielkujúcich reklamných pútačov bola všadeprítomná, ponuka k utrateniu peňazí musí byť rozmanitá, konzum všetkého druhu si nájde cestu ku každému z nás. Z myšlienok ma vytrhlo prepínanie rádiostaníc taxikára, ktorý snáď úmyselne prepínal domáci pop na ten svetový, globálny a všetkým dobre známy. Snáď nám chcel navodiť pocit domova, či dobrej nálady pre cudzincov. Hovorím si: „Však tu nič iné nie je, stále som v tej krásnej bubline veľkomesta…“

Ráno sme sa zobudili do rovnakej hmly, tá akoby chcela zakryť trhlinu do inej dimenzie, ktorá práve priťahovala všetky tie duše. Začalo sa ich tu zbiehať skutočne veľa, naše kroky však prv viedli k pamiatke, ktorú som už dlhšie túžil vidieť. Nebolo to tak dávno, kedy ľudia tejto krajiny padali pod výstrelmi na námestí ako muchy, kedy kúdole čierneho dymu zavalili centrum a bitka so systémom spojila aj zdanlivo nespojiteľné skupiny. 

Гей, залаєш ми в злу годину,
Залаєш ми в злу годину.

Nech hrdinovia odpočívajú v pokoji. Námestie má skutočne svoju špecifickú atmosféru, ktorá je vyjadrená v monumentálnej stavbe, čo dominuje tejto časti mesta. Je takmer nad slnko jasnejšie, že nás tu priťahuje akási nejasná sila pretože zároveň stretávame náhodou našich krajanov. Je čas uspokojiť naše materiálne potreby, prichádzame spoločne pred kovovú bránu. Do zvončeka hlásime heslo a už o pár minút po nákupe sme vonka. Ďalšie kroky môžu smerovať už len k tomu jedinému miestu, kde je čudesný zlom reality. Vystupujeme z metra a prechádzame niekoľko metrov, pričom sa okolie začína potemnievať, ulicami prechádzajú poväčšine v čiernej odeté postavy a vchádzajú dnu. Po dôkladnej bezpečnostnej kontrole vstupujeme do väčšieho klubu, prechádzame popri rôznom merchandise zúčastnených i nezúčastnených kapiel a popravde žasnem nad kreativitou niektorých textílií. Hlavný stánok s festivalovým oblečením má na svojich štítkoch 100% „made in Europe“. Nech Bohovia dajú zdravie človeku, ak to nie je len reklamný trik. Ak cena odpovedá kvalite, potom by sme mali byť na správnom mieste. Okrem vonkajšej formy vyjadrenia svojich postojov skrze oblečenia ma však oveľa viac zaujíma metafyzika, skutočne niečo v pozadí, niečo hlbšie a zmysluplnejšie. Prichádzam k malému stánku a hľa tam knihy! Vydavateľstvo Plomiň, ktoré prekladá do ukrajinského jazyka knihy od Jungera, Vennera alebo Dumezila, tu má svoj ministánok a ja sa teším ako malé dieťa. Rozhovor s predávajúcim mladíkom prinesie mnoho pozitív, poznajú naše slovenské vydavateľstvo Sol Noctis a sú veľmi pozitívne prekvapení z tejto činnosti.

Ľudia sa tu zišli skutočne z rôznych kútov sveta a pre mnohých je to rovnaké vytrhnutie z reality ako pre nás. Ak chceme zažiť absolútnu mágiu výrazu sloboda prejavu, tak na tomto mieste priam pulzuje do vytrženia.

Black metal sa vždy považoval za niečo viacej ako hudbu, aj keď to môže znieť ako klišé. V tento deň však priniesli black metalové zoskupenia absolútny tranz, ktorý vytrhol všetky zábrany, ktoré si v bežnom živote so sebou nesú konzumenti tohto žánru. Nie vážení, žiadne vraždy a ani nič podobné nestoja za týmito riadkami, je to len jednoduché opojenie atmosférou spomínaného. Hovorím o tom, že tu nie je potreba stáť a obzerať sa v domnienke, že zajtra vám po vyslovení názoru príde domov komando, alebo že vedľa vás stojí metalista, ktorého uráža vaša nášivka.

Nasledujme však program, ktorý otvorila v rámci undergroundu veľmi dobre známa zostava z Poľska, Selbstmord. Túto kapelu od našich severných susedov môžeme považovať za skutočne obskúrnu záležitosť. V textoch sa premietajú pravicové témy s totálnym antikresťanstvom a fascináciou samovraždami (čo už napovedá názov kapely). Hudobne je Selbstmord poriadne surovým black metalom, nie však v typickom štýle, ktorý vychádza z Poľska v poslednej dobe. Riffy sú prepletené death/thrash metalovými sekačkami a poriadne ťahavým vokálom. Dúfal som, že na pódiu to nebude vyzerať ako Necrove fiasko Dark Fury z českého Eternal Hate Festu. Žiadne faux paux (pozdravujem známeho, ktorý má rád toto slovo presne tak ako sa tu píše) sa nekonalo a Selbstmord nasadili latku vysoko, skladby z posledného albumu „Radical Declaration“ vyzneli naživo ozaj výborne.

O ukrajinskej Svarge nebolo roky počuť, až kým v roku 2014 vydali po desiatich rokoch album „Spirit of The Land“. Aj na novinke ostali verní svojmu melodickému black metalu s poriadnou dávkou kláves. Nový album priniesol kapele aj nový zjav a na pódiu vystupujú absolútne zahalení ako ich black metaloví susedia Mgla, s tým rozdielom, že hudba je diametrálne odlišná. Black metal v podaní Svargy má ľudové vplyvy, zreteľné napríklad v skladbe „Let the Blood Boil“, ktorej som sa naživo potešil. Na konci prichádza prekvapenie v podobe coveru od Temnozoru, skladba Vranakrik – venovaná zosnulému Kaldradovi, ktorý niesol svoj podiel aj na tejto kultovej kapele. Vranakrik priniesol absolútny vrchol, neviem, čo mohlo byť v ten večer lepšie.

Čakalo nás toho ešte vcelku dosť, nasledovalo zastúpenie z krajiny tisícich jazier s názvom Sielunvihollinen. Celkom neznáme prekvapenie, ktoré nevybočuje z fínskeho poňatia black metalu. Punkové rytmy a špinavý black metal sa jednoducho nezaprie, chytľavé melódie ala Goatmoon. Vynikajúci výber!

Ak by ste mali nedostatok satanizmu v tento večer, prichádzajú na rad Francúzi Seigneur Voland. Niektorí z nás sa na nich špeciálne tešili, mňa táto kapela tak jemne obchádzala, aj keď som ich registroval dlho. Zašušťané demáče práve zvukom pripomínajú tvorbu legendárnej BBH scény. Seigneur Voland znie naživo skutočne dobre, teda povedal by som, že dokonca lepšie ako na nahrávkach, ktoré majú práve ten punc špinavosti.

Nuž a prichádza domáca kapela s nemenej kultovým statusom – Kroda. Ich nahrávky mám napočúvané predovšetkým zo starších rokov (Poplač meni ričko,  Fimbulvinter), ale to už je skutočne dávno a kapela prešla veľkou obmenou. Napriek tomu si drží svoj vysoký štandard a aj nová tvorba dostáva v recenziách vysoké hodnotenia. Krodu som videl pred pár rokmi naživo, popravde nechytilo ma to až tak za srdce akoby som očakával. Dnes večer nás však čakal poriadne dlhý set, ktorý, ak sa nemýlim, mal takmer dve hodiny. Kroda si potrpí aj na vonkajšiu a dizajnovú stránku – počas ich vystúpenia sa pozadí premietali krásne prírodné scenérie, no prejdime však k hudbe. Zvuk síce celý večer nebol veľmi dobrý, ale práve pri Krode sa zlepšil, čo vzhľadom na ich hudbu, ktorá pozostáva z viacerých vrstiev (klávesy, ľudové nástroje), bolo viac než vítané. Na konci prichádza kultový cover od Branikaldu, ktorý sa objavil na albume Fimbulvinter. Táto noc bola skutočne venovaná Kaldradovi a k jeho pocte sa pripíjalo i spievalo!

Ak mám byť úprimný, tak brazílska kapela Evil si nikdy nezískala moje sympatie a ich hudba ma vždy obchádzala. Vzhľadom na rešpekt, ktorý si za svoju dlhú cestu zaslúžia som si pozrel ich vystúpenie zo začiatku, no nič vo mne nevzbudzovalo, preto som využil tento čas na oddych s priateľmi. Medzitým človek stretol asi toľko ľudí čo má táto kapela zápisov v diskografii, takže čas ušiel veľmi rýchlo.

Na pódiu sa chystal nočný rituál a kult písmena A. Prvé písmeno v abecede je neskutočne silná litera, preto sme vytrvalo vyčkávali. Ten kto si prišiel pre metafyziku a zatiaľ márne hľadal signál by mohol byť teraz zadosťučinený. V sále bolo temnejšie ako doteraz, svietniky ožarovali prítomných a z pódia sa búrila energia dobre známeho vokálu! Starý Guido by sa potešil isto jednej skladbe, ktorá odznela. Ozaj som nečakal takto silné vystúpenie, skôr som predvídal kladivo na druhú. Prichádza však najdôležitejšia časť celého programu a tou je pocta zosnulému Kaldradovi vo forme skladieb z jeho projektov. A že bolo z čoho vyberať! Piesní sa zhostili viacerí muzikanti, predovšetkým speváci. Prišlo na covery Forestu, Vandalu a nakoniec aj absolútnej srdcovky od Nitbergu – Smerť i Slava! Pri tejto skladbe došlo k absolútnemu vytrženiu, jedna z najlepších vecí aké možno zažiť na živom metalovom koncerte.

Do hlbokej noci a spánku sme upadli krátko po koncerte, únavou a radosťou… no pred nami bol ešte druhý deň, plný programu. Po hmle vychádza slnko a pomaly sa zobúdzame do slnečného a veľmi teplého decembrového dňa. Mágia onoho miesta nás znova priťahuje a už krátko po obede prichádzame znova do tej spomínanej trhliny. Kto včera hľadal duchovné prebudenie a okultistické zasvätenia, dostal poriadnu dávku hrubého vytrženia nenávisti. Prítomní boli opojení v sóme, no sťažka dosiahli védantu.

Ani sme sa nenazdali a aj napriek menšiemu meškaniu na pódiu zaznieva zvuk prvej kapely tohto dňa. Taliani si pripravili prekvapenie a na pódiu s nimi spievajú spolu s nimi ďalší účastníci festivalu (pravdepodobne) nejakú taliansku národnú pieseň. Už typický zvuk sirény leteckého náletu ohlasuje poriadne silný koncert kapely Frangar. Rovnako ako v sobotu, nečakane dobré na prvú bandu i keď zvuk by si znova zaslúžil viac pozornosti. Hudobne niečo na pomedzí RAC a poriadne špinavého metalu. Bol som zvedavý na reakciu slovinských kamarátov na túto squadru. Hlavne keď zaznela skladba „Trieste Chiama“ – odpoveď bola jasná – ignorácia. Občas by bolo dobré zahodiť staré spory za hlavu, nakoľko minulosť niektorých národov je poriadne komplikovaná a bolestivá. Prekvapenie na začiatku a aj na záver. Prichádza legendárna skladba „Come il Vento“ znovu v podaní viachlasného zborového spevu – to sú zimomriavky!

Čas letí strašne rýchlo, v tejto dimenzii snáď dvakrát rýchlejšie. Dlhšia zvukovka napovedá, že niekto bude mať kvalitný zvuk. Chystá sa na nás rusko/ukrajinské kladivo s ich debutovým albumom „By the Black Wing“. Túto kapelu buď milujete alebo nedokážete vystáť. A dôvod? Alexejov vysoký vokál a hudba, ktorá sa pohybuje na pomedziach black metalu, melodických sól a RAC vplyvu (samozrejme aj s čistým vokálom). V sále je jasne cítiť kto je domáci favorit a publikum si túto dávku nenávisti poriadne užíva. V pozadí na projekcii idú zábery z kultového filmu Alexander Nevský z 1938 od nemenej slávneho režiséra Sergeja Ejzenštejna. Genialita jeho vizuálnej projekcie sa k tejto hudbe skutočne hodí aj napriek jasnej propagandistickej rétorike tohto filmu. (Ejzenštejn bol režisér židovského pôvodu, ktorý vo svojej dobe vyučoval film a nakrúcal snímky pre potreby sovietskeho režimu). Späť k hudbe, pretože na záver prichádzajú novšie hitovky predovšetkým „Tears of Autumn“ a „My Native Land“. Bez týchto skladieb by to asi nebol kompletný koncert, ktorý bol zvukovo a technicky na asi najvyššej úrovni spomedzi účinkujúcich.

Francúzi sa radi hrajú so slovami a jazykom a ja musím povedať, že obdivujem fonetickú stránku ich jazyka. Baise Ma Hache v preklade znamená niečo ako „pobozkaj mi sekeru“ čo si každý dokáže vyložiť po svojom. Kapela sa od začiatku stretávala s ohlasmi kedy ich prirovnávali k Peste Noire, čo bolo ku škode i úžitku. Špinavý zvuk a melódie skutočne pripomínajú čierny mor, ale kapela si našťastie dokázala vytvoriť svoju vlastnú tvár. Pre mňa jedno z najväčších prekvapení festivalu. Predovšetkým melodické a ťahavé časti typické pre atmosferický black metal. Viva la Mort! mi znie ušami ešte teraz! Dominantný bol však posledný album F.E.R.T. a budem sa síce opakovať, ale hudobne asi jedno z najlepších vystúpení vôbec. Čo treba dodať na margo Basie Ma Hache je ich textová stránka, ktorá zasahuje tradicionalistické témy inteligentnejšou formou a nedávajú explicitne najavo totálnu slobodu.

Goatmoon som ešte nemal tú česť vidieť. Fínska zostava s charakteristickou postavičkou speváka s prezývkou BlackGoat. Toto je ďalšia kapela, ku ktorej mi sedí slovíčko bizarný. Surový a primitívny black metal striedajú hopsavé melódie, do toho klávesy vystrihnuté z albumu Goat Horns od Nokturnal Mortum. Setlist pozostával s poriadneho mixu skladieb od starej pecky Kunia Armageddon až po posledný full album Stela Polaris. Toto je jedna z kapiel o ktorej absolútne neviem, čo si myslieť, ale punkový štýl BlackGoata mi je viac než sympatický!

Pár rokov dozadu by som nepovedal, že tieto kapely uvidím pokope, ale zažiť naživo grécky Stutthof je teda absolútny top. V podstate, už sme mali možnosť ich vidieť, vtedy hrali len dve skladby. Pravdupovediac až taký rozdiel medzi súčasnou kapelou a ukončeným projektom nevidím. Zahalené postavy do temna, pri dymiacom kadidle otvárajúci okultný rituál s výkrikom „Hail Tiamat!“ roztrhol brány do všetkých podsvetí, ktoré viete vymenovať. Pri skladbe „Vampyric Metamorphosis“ energia explodovala do všetkých smerov. Publikum však bolo značne preriedené, nevedno či od únavy z neskorej večernej hodiny, alebo z nedostatku pochopenia pre kapelu tohto druhu. Nasledovala skladba „Horned Moon“ a zanietený poslucháč nemohol uveriť, začiatok odpálili asi tie najlegendárnejšie skladby. Celý setlist pohlcoval svojou atmosférou tak ako noc pohlcovala tých čo nezvládali odolať jej pokušeniu.

Ešte jedna kapela, ešte jeden grécky fenomén, ktorý hudobne išiel vždy pomimo mňa. Wodulf ma nikdy nejako extra nezaujímal a v túto dobu už noc prelomila moje odhodlanie vydržať dokonca.

Čo nakoniec? Vďaka organizátorom za jedinečný zážitok, už som narozprával toho dosť.

 

Napísal: Ján Kružič

 

Titulná foto použitá z oficiálneho webu.

Author: Joannes Kruschitz

4 thoughts on “Trhlina v realite v meste Kyjev (2019)

  1. Děkuji za originálně napsanou reportáž. Vidím, že vás duch festivalu opravdu chytil. Osobně mi tento ročník svým pojetím přišel slabší. Asgardsrei vždy znamenal nejdelší noc, divoký hon a měl dvě části. Část dionýskou extatickou a část apolinskou – metapolitickou konferenci. Osobně se mi na tom koncertu líbila snaha celý žánr pozvednout a rozšířit ještě jiným směrem. Kupříkladu skrze konferenci, literární klub Plomin, squat Cossacks house, akustické vystoupení či promítání videoklipu Peste Noire. Tento ročník byl jenom o hudbě. Tedy řekněme zatraceně dobrá show. Podobně to vidí i recenzent z CC. https://www.counter-currents.com/2019/12/asgardsrei-2019-a-stormride-and-tribute-to-an-eternal-legend/

    1. Report na cc som čítal, taký klasický nekritický obdiv mi to trošku príde, ale nemám to autorovi za zlé. Tento rok boli na programe v piatok ešte MMA zápasy, ale tie sme nestíhali. Súhlasím však s názorom, že tá metapolitická časť chýbala.

  2. Uvodna skladba od Frangar sa vola „Se Non Ci Conoscete“ a je uvodnou skladbou na ich najnovsom albume „Vomini Vincere“.

    Co sa tyka prednasok, nejake mali byt, ale par ludi nepustili cez hranice a tym padom nemal kto prednasat.

    1. Vďaka za doplnenie, ten nový album vyšiel nedávno a to asi človek ťažšie rozpozná kým si to napočúva. Tých prednášok je škoda, snáď bude niečo aj tento rok, teda ak vôbec bude.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *