Stridžie dni od kapely Malokarpatan už nejaký čas víria vody lokálneho i svetového undergroundu. Preto je istotne na čase, aby sme aj my splnil svoj sľub, a pozreli sa na tento materiál, ktorý zožal množstvo chvály. Aký teda album je?

Pamätníci rôznych pokleslých večerných stretnutí istotne poznajú príbeh o ujčekovi z východoslovenskej dediny, ktorý na požiadanie predvádzal turistom cestovanie v čase. Je možné, že podobný fenomén existuje aj v okolí malokarpatských pivníc a miestnym šuhajom umožňuje byť nielen tam, kde boli včera o „tim čaše“, ale zájsť ešte o čosi hlbšie do metalovej histórie.

Stridžie dni okrem jemných náznakov ignorujú prvky druhej  a tretej vlny black metalu. Väčšina hudby je vystavaná na odkaze osemdesiatych rokov, prvej vlne blacku s prímesou heavy metalu. Kostra materiálu teda vychádza z raných Bathory, nakoľko to autor tejto recenzie dokáže identifikovať. Ak niekoho zaujíma, ako veľmi túto vlnu ovplyvnili taký Motörhead, tak nosný riff skladby O víne… je takmer učebnicovým príkladom. Pomalšie ladená skladba Starý z hory, čo zver svoju budzogánom pobil, momentami pripomína to, čo Darkthrone stvárali na albume Goatlord. Heavymetalový prídavok kolíše od skladby k skladbe, niekde je prítomný len v podobe občasných sól  a melodických liniek, v iných skladbách sú ním ovplyvnené aj nosné gitarové riffy.

Album možno teda označiť termínom retro. Podľa mňa však Malokarpatan dokázal vytvoriť na albume niečo viac než len kopírovanie odkazu lepších starých kapiel, ako to často pri retre býva. To najlepšie na ňom tvoria práve skladby, kde sa viac uplatňujú melodické postupy a hevíkové vplyvy – teda predovšetkým Kýho besa… a Popolvár najväčší na svete… Podobne ako pri ich živom vystúpení, ktoré som zhliadol v Bratislave, aj zo štúdiového materiálu je cítiť humor a sebairóniu, našťastie ich kapela dávkuje v primeranej miere, takže sa album nezvrháva na nejakú nešťastnú paródiu.

Myslím si, že aj zašpinená, ale stále dostatočne zrozumiteľná produkcia pasuje k prezentovanej hudbe a rozumne zakrýva mierny nedostatok v podobe použitého automatu. Možno škoda, že sa oslava západoslovenského vidieka a jeho bizarných mýtov, ktorými sa kapela na obale honosí, nedostala s výnimkou intier aj do hudobnej formy a ovplyvnila takmer výhradne len vizuálnu, jazykovú a textovú stránku albumu. Možno by Malokarpatan dosiahli ešte zaujímavejší výsledok. Napriek tejto kritike však Stridžie dni určite patria k tomu najlepšiemu (aj keď podľa mňa určite nie sú najlepšie), čo zatiaľ slovenský underground priniesol. Som zvedavý, kam sa do budúcnosti ich produkcia posunie.

Hodnotenie:  8/10

Napísal: NKH