„Polovicu ľudí trápili zauzlené črevá. Zvíjali sa v bolestiach a kŕčoch, dávili na všetky svetové strany. Tie svine to tam poobsierali, akoby sa chceli pomstiť miestu, ktoré im sľúbilo uzdravenie, ale prinieslo im iba ďalšiu bolesť. Z miesta Božieho zázraku, jemného prameňa čistej vody, veselo vyvierajúcej medzi lístkami iskerníka, sa stala jama plná ľudského odpadu. Odporný kút plný ľudských zvratkov a hovien.“ (s. 93)

Úvod

Slovenských autorov príliš nečítam, česť výnimkám. Nebolo by tomu inak ani pri tejto knihe, keby ma nezaujala titulná strana. Takže áno, obal predáva. Chvalabohom som však nebol sklamaný a okrem peknej obálky sa obsahovo jedná o zaujímavo koncipovaný príbeh. Jelenia hlava je totiž debutový román slovenského autora Filipa Horníka, ktorý čitateľov zavedie do fiktívnej stredovekej vinárskej osady.

Možno ste si túto útlu knižku v niektorom kníhkupectve všimli. Možno ste dokonca zvažovali kúpu. Možno ste ale o tejto knihe doteraz vôbec nevedeli. To, či sa táto kniha oplatí zohnať, na to sa pozrieme v tejto recenzii. Pred dôslednou analýzou knihy sa pozrime v skratke na samotného autora.

O autorovi

Filip Horník nie je iba spisovateľ. Doteraz bol známy skôr ako slovenský ilustrátor a grafický dizajnér. Narodil sa v roku, keď začali padať krvavé komunistické vlády v strednej a východnej Európe. Správne. Ide o rok 1989. Svoje umelecké vzdelanie získal Filip Horník na Strednej umeleckej škole v Kremnici, kde študoval tvorbu hračiek a dekoratívnych predmetov. Následne absolvoval ateliér Art Dizajn na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

Počas svojej kariéry sa venoval najmä knižnej ilustrácii pre deti, ako aj voľnej ilustrácii a dizajnu. Jeho ilustrácie zdobia knihy ako Netopierik, zombíci a čudo z Marsu, Kremnickí permoníci, Spišskí permoníci od Zuzany Boďovej, knihu Stratený kráľ od Romana Brata či Zberný dvor od Branislava Jobusa. Svojimi ilustráciami prispel Filip horník aj do časopisov Slniečko a Bublina.

V minulom roku debutoval ako spisovateľ práve už zmieneným historicko-mysterióznym románom Jelenia hlava. Môžeme povedať, že práca Filipa Horníka ako grafického dizajnéra a ilustrátora sa odráža aj v jeho písaní. Mám totiž pocit, že forma často prevažuje nad obsahom. Jeho detailné opisy a atmosférické vykreslenie prostredia vytvárajú živý obraz pochmúrnej stredovekej osady, čo môže byť pre niektorých čitateľov pútavé (ako napríklad pre mňa), zatiaľ čo iní môžu vnímať príbeh ako menej dynamický. Ja som však bol nadmieru spokojný. Poďme sa pozrieť na samotnú knihu.

Trpká hruška s jeleňou hlavou

O čom je samotná kniha? Snáď neprezradím veľa, ak poviem, že dej knihy sa odohráva v stredovekej vinárskej osade Trpká hruška (lat. Amarum Pirum) pod kopcom zvaným Jelenia hlava. Sem prichádza jeden putujúci mních – pisár a kartograf v kráľovských službách. Nečakane sa však udeje to, že tento pisár bude v tejto osade musieť nejaký čas zostať. Postupne začne odhaľovať tajomstvá tejto malej, zdanlivo pokojnej, osady. To, čo číha pod povrchom pokoja a kľudu začne pomaly vychádzať na povrch. Možno by bolo vhodné spomenúť, že autor sa vraj pri písaní knihy inšpiroval ospalými vinárskymi Smolenicami, kde momentálne žije.

Podľa anotácie knihy sa môžeme tešiť na nasledovné:

„Nekonečným dubovým lesom kráča tichá postava. Putujúci mních – pisár v kráľovských službách smeruje k vinárskej osade pod kopcom, ktorý miestni nazývajú Jelenia hlava. Navonok pôsobí tento kút krajiny pokojne, či dokonca ospalo, no ako sa ukáže, pod slamenými strechami ukrýva plač a hrozivé tajomstvá. Odrezané od sveta sú totiž rodiny vinárskych majstrov rok čo rok vystavené hrozbe rituálnych vrážd.“

Napriek tomu, že anotácia knihy môže naznačovať isté prvky fantastiky, román Jelenia hlava sa skôr drží rámca historickej detektívky. To však nie je na škodu. Filip Horník pomaly odkrýva tajomstvá, ktoré driemu pod povrchom. Spolu s hlavnou postavou pisára sa postupne zoznamujeme s obyvateľmi osady a s jej okolím. Toto pomalé tempo mi absolútne vyhovovalo. Navodzovalo totiž atmosféru stiesnenosti a ponurosti. Kapitoly nie sú dlhé, dobre sa čítajú a kniha napriek pomalému tempu rýchlo odsýpa. Možno by bolo vhodné zmieniť, že autor si ku každej kapitole ilustroval tematický čiernobiely obrázok (miestami doplnený o prvky krvavej farby).

Čo sa týka prostredia, tak autor stavil na komorné kulisy jednej osady a jej najbližšieho okolia. To mu umožňuje gradovať napätie, klaustrofóbiu a vyhrať sa s opismi osady, lesov, kopcov a močiarov v okolí. Postavy sú zvolené vhodne, ale skôr ide o akési archetypy či skôr role:

Máme tu mladého mnícha – pisára, ktorý sem zavíta akoby náhodou. Máme tu zemitého richtára, ktorý drží osadu pevne v rukách. Je tu tiež duchovný otec – farár, ktorý sa okrem spásy svojich ovečiek venuje aj popíjaniu miestneho vína. Nájdeme tu starého mnícha – alkoholika, ktorý sem prišiel dakedy dávno a stará sa o mentálne postihnutého syna. Okrem toho tu môžeme nájsť miestnu starú klebetnú babizňu, ku ktorej nechová sympatie snáď nik, pričom jej jedovatý jazyk časom otrávi väčšinu osady. Rovnako sa tu objaví miestne krásne a nevinné dievča, či tajomný lovec – vyhnanec.

Čo sa týka samotného deja a zápletky, k tomu sa vyjadrovať nebudem, ale iba zdôrazním, ako bolo povedané už v samotnej anotácii knihy, že pôjde o rituálne vraždy. Tie majú spojitosť práve s miestnymi vinárskymi tradíciami. Za mňa úplne skvelá voľba. Aby som však dodržal objektivitu, musím povedať, že spočiatku dobre a perfektne zvolená atmosféra, dynamika a rozpracovanie postáv a deja sa ku koncu s postupným odhalením pointy stáva trochu kostrbatým. Osobne mi prišiel záver dosť rýchlo ukončený. Chýbalo tomu to postupné pomalé odhaľovanie. Po dočítaní knihy som cítil trpkú pachuť, ako keby som dopil miestne suché víno amarum pirum.

Slovo na záver

Napriek tomu, že ma kniha Jelenia hlava zaujala najprv svojou obálkou (doslova ma „namotala“) a potom anotáciou, tak neľutujem. Rozhodne ide o kvalitne spracovaný príbeh, ktorý umocňujú skvelé ilustrácie autora. Celé uvedenie čitateľa do deja je pozvoľné a s nádychom očakávaného tajomna. Prostredie je zvolené vhodne – dej sa odohráva v bližšie neurčenom európskom stredovekom kráľovstve (presne ako mi to vyhovuje).

Zo začiatku ma kniha zaujala opismi prostredia a vnútrom samotnej postavy. Postupne sa navodzovala atmosféra tajomna. Sklamal ma jedine rýchlo „zbúchaný“ záver, pretože sa tu úplne stratila všetka postupne budovaná mystika. Taktiež ma mrzelo, že uspokojivo bolo vysvetlených iba málo vecí. Celkový dojem z knihy je však viac než dobrý. Osobne som bol knihou milo prekvapený a neľutujem jej kúpu ani čas strávený čítaním.

„..stojím na akejsi pohanskej svätyni plnej stromových modiel z dávnych čias. Často sa objavovali v kultúre slovanských bohov…“ (s. 113)

Napísal: Mizantrop Filozof