Začalo to v roku 2003. Vtedy šialenec menom Arioch, lepšie známy azda pod prezývkou Mortuus, ktorú používa ako člen Marduk, vydal debutový album s názvom Salvation. Projekt Funeral Mist u mňa razom poskočil do top 3 kapiel na scéne. Nekompromisne všetkým ukázal, ako má vyzerať black metalový aranžmán, na mieru ušitý pre jeho chorý, posadnutý, šialený vokál, jedinečné frázovanie a zjav, ktorý akoby nebol z tohto sveta.
Takmer desať rokov som svojho času čakal na túto trištvrte hodinku geniality. Desať rokov úplného nezáujmu, stagnácie a pochýb. Desať rokov marazmu, počas ktorých moderné technológie poskytli možnosť nahrávať každému niktošovi, a to relatívne lacno a rýchlo. Do tejto šede, plnej priemerných okultno-plazivých divadiel, ktoré človek počúva akoby len prehadzoval vidlami kôpky hnoja, prichádza skutočný pán. A ten tých niktošov vyvedie z ich smiešnych utkvelých predstáv. Že black metal nie je žiadna kyslastá šumienka obalená tonou irelevantných názorov a rečí. Že to nie je punková prostitútka, zapredávajúca sa kadejakému diletantovi a jeho aberovanej mysli. Že to nie je štýl pre digitálnych elitaristov a mudrlantov.
Ani sa nedá povedať, že by Hekatomb prinášal niečo nové. To však pri rytmike a už spomenutom jedinečnom frázovaní Ariocha ani nie je treba. Aj keď sa totiž hýbeme v rokmi osvedčenej švédskej vyhni, takto každá skladba prináša pasáže neopočúvané a nápady vždy originálne. Treba ešte dodať, že veľmi sviežo pôsobia aj “avantgardnejšie” prvky, ktoré Funeral Mist stále zdobili. Podobne ako napríklad v skladbe Anti-Flesh Nimbus (album Maranatha z roku 2009) je to cigánsky motív Ederlezi, ktorý preslávil Goran Bregovič, tu ide o mnou bližšie neidentifikovateľný vreskot malého dieťaťa v skladbe Pallor Mortis. Znie ako beznádejná modlitba, do ktorej pánko zabíja svoj čarovný black metalový klinec. Mimochodom, pozornému uchu určite neunikne, že tieto dve skladby začínajú takmer rovnakým gitarovým motívom. Beriem to ako podpis autora na záver.
Album Hekatomb pôsobí veľmi, veľmi rýchlo. Nie však jednotvárne. Osobne mám pocit, že je to veľmi starostlivo naaranžovanými riffmi, ich častými zmenami, citlivo vyberanými pasážami, v ktorých sa spieva a v ktorých nie, primeraným počtom stoppingov, či samotnou dramaturgiou albumu. Tým pádom ani dve pomalšie skladby, ktorými sú Naught But Death a Metamorphosis neuberajú na tomto dojme. Metamorphosis je dokonca pre mňa jednou z najsilnejších. Monotónne tremolá striedané s rytmickými zasekávanými kladivami, do toho mužské chóry, bičujúce atmosféru do totálneho vytrženia.
Zvukovo sa album veľmi nelíši od predchádzajúceho Maranatha (2009). Na rozdiel od debutu, ktorý sa nahrával v Necromorbus, pochádzajú ďalšie dva z Endarker studio. Nemusí to byť vo vzťahu k výslednému zvuku relevantná informácia, keďže do procesu tvorby vstupuje veľa premenných. Zdá sa však, že úplná náhoda to tiež nebude. A dobre tak, lebo výsledok je viac než uspokojivý. Nie žeby nahrávky z Necromorbus neboli, tam sa tvorí obrovský zvuk, ale Funeral Mist viac svedčí toto. Nedeje sa síce nič prevratné, ale všetko, vzhľadom na to odkiaľ autor pochádza, znie tak, ako má. Obsah albumu je dostatočne podporený a nenastáva žiaden komunikačný šum vo vzťahu k poslucháčovi, a to je najdôležitejšie.
Určite by sa patrilo pristaviť pri jednotlivých skladbách. Hekatomb má v podobe In Nomine Domini veľmi slušný nástup, avšak pre mňa sa začínajú diať veľké veci až skladbou Cockatrice. Pravda, album je silný od A po Z. No predsa len by som túto vypichol, spolu s už spomínanou Metamorphosis a Hosanna. To je trojka, ktorá u mňa posúva otáčky do “červeného” pásma. Dramaturgicky je to postavené tak, aby ste po poslednej skladbe ostali nechápavo zízať s otvorenými ústami a ticho, ktoré ostane, sa stalo okamžite neznesiteľným. Jediným slabým prvkom v tomto celom ostáva grafika. Na môj vkus je tuctová, neoriginálna, ničím výnimočná. Snáď ale moje stručné laické vyjadrenie sa k tejto téme nikoho neurazí. Nakoniec, koľkokrát už šedá myška vyrazila publiku dych! Album som otočil už niekoľko desiatok krát, ale zakaždým, keď dohrá, si kladiem tú istú otázku: „Čo sa to, do prdele, stalo? Ešte chcem!“
Napísal: C.
English overview
The album Hekatomb is an explosive display of speed, yet far from monotonous. What sets it apart is the meticulous arrangement of riffs, which change frequently, creating a dynamic and engaging experience. The selective placement of vocals further adds to its allure, allowing each passage to shine with its own intensity. Strategic pauses and the overall dramaturgy of the album enhance the overall impact. After listening to it numerous times, I find myself consistently asking the same question: „What the heck just happened? I can’t get enough!“ The album’s unrelenting energy leaves me craving more with every playthrough.
