Ako súčasť inventáru banskobystrických i nebanskobystrických black metalových akcií som sa prvú januárovú sobotu zúčastnil Pohrebu v krčme, aby som potešil svojho ducha lahodnou muzikou a priniesol našim cteným čitateľom správu o jej priebehu. Keďže som tam nebol z nášho tímu sám, svoje postrehy k jednotlivým kapelám pridá aj tímový kolega S. (písané kurzívou)

Tak teda pridávam svoje riadky ku horúčke sobotňajšej noci pomenovanej v ľubozvučnom poľskom jazyku… Hneď na úvod dodám, že v ten večer som bol akosi bez nálady, takže moje hodnotenia boli skazené týmto faktom.

Akciu naštartovala asi jediná tradičná black metalová kapela v zostave, Machina Baphometa. Ich výkon by som rozdelil do dvoch rovín. Prvou bola tá technická, ktorá bola na vysokej úrovni. Robo za bicími frčal aj za dve mašiny a chalani s gitarou a basgitarou mu zdatne sekundovali. Narozdiel od popradského vystúpenia, kde to všetko úplne neladilo, tentoraz bolo po hernej stránke všetko v najlepšom poriadku. Neviem si pomôcť, ale čo sa týka obsahovej stránky tam až taký nadšený nie som. Rýchly deathom reznutý black metal bol doplnený pasážami inšpirovanými Emperorom a spôsob rifovania neraz pripomenul novší Immortal a Inquisition. Žiaľ, nebolo tam nápad, čo by ma naozaj strhol, a tak bol dojem z vystúpenia trochu rozpačitý.

Asi druhý oficiálny koncert Machina Baphometa skutočne nemôžeme nazvať negatívnymi slovami. Okey chalani nie sú žiadni zelenáči a na pódiu pôsobili tak klasicky black metalovo odmerane. Technicky vystúpeniu nebolo čo vytknúť, niektoré pasáže bavili, niektoré nie a ten Immortalovský feeling ma tam podvedome hrial pri srdci (aj keď tej kapele som nikdy extra neholdoval). Ako celok ma to však nudilo a priznám sa, že som vydržal stáť tam asi tak polku setu. Ak si pamätám dobre ich debutovú nahrávku s automatom, ktorú recenzoval jeden náš kolega, tak musím podotknúť, že bubeník z Inferu túto kapelu ťahá asi o dva levely vyššie oproti nahrávke.

Ako ďalší vystúpili domáci junáci z Porenutu v zostave spev, dve gitary a bicie. Oproti minulému razu bez slečny v podkolienkach. Estetický zážitok sa znížil, ale chalani sa aspoň priblížili heslu na svojich tričkách. Opísať hudbu Porenutu nie je jednoduché. Miestami bola energická a až punkovo úderná s veselo prihlúplym skandovaním „Hop, hop, hop“, inokedy temnejšia s rifovaním, ktoré mi na moment pripomenulo Celtic Frost, potom sa prešlo na zadumanejšie pomalšie pasáže. Lebo „byť sám sebou je tá najťažšia póza“, ako kázal jeden zo sloganov, ktoré na stenu za kapelou premietal projektor. A Svjatogor za bicími si ani v porovnaní s predhádzajúcim Robovým výkonom neurobil hanbu. Hodnotu vystúpenia trochu znížil rozostrený gitarový zvuk, ktorý v rýchlejších pasážach prechádzal do zvukových vĺn. Zvuk na ostatných kapelách bol veľmi dobrý, takže tu išlo asi o nejaký problém u kapely. Napriek tomu sa prvé rady obecenstva značne priblížili pódiu. Nech je akokoľvek, živé vystúpenie vyvolalo vo mne znova zvedavosť, do akého výsledku kapela pretaví svoje absurdno na najbližšom albume.

A na pódiu sa chystá Mgla… Poliaci od merchu Furie sa na seba divne pozerajú a chlapci na pódiu v čiernych bundách s kapucňami a pančuchami na hlave (pre nechápavých – preoblečení za Mglu) sa opreli do prísnych riffov. Darmo Porenut má pre nás vždy prichystané nejaké záložné prekvapko a po tom čo sa otočili pódiu chrbtom sme si mohli prehliadnuť ich „karikatúry“ prilepené na oblečení. Pôvabné a zábavné, kopec sebairónie a bez zbytočných póz. Hudbu opísal dostatne N.KH. a ja už neviem čo by som dodal. S chujským zvukom súhlasím (škoda, že tá Orange hlava tam bola na okrasu – možno by dala lepší zvuk), ale v tento večer ma to akosi nebavilo. Asi som bol uderený do hlavy, ale nedokázal som vystúpeniu prísť na chuť nakoľko pri predošlej akcii to bolo super.

Ako tretí a poslední zo slovenských zoskupení vystúpili Mravcolev doprevádzaný vzletnou internetovou (?) legendou o punkáčoch z Čadce, ktorí začali hrať black po tom, čo počuli Peste Noire. No nech je tak, Peste Noire bolo v pomalších pasážach hlavne zo začiatku setu naozaj dosť počuť. Práve tie pomalšie pasáže kapele v zložení spev, gitara, basa a bicie svedčali najlepšie. Myslím, že tam okrem vplyvu KPN chlapci strihli aj svoje nápady a nebolo to márne. Rozhodne sa mi to naživo zdalo lepšie než na internete. V rýchlych pasážach sme sa dostávali do crustu a to nie je moja šálka kávy, tak ako ňou nebol ani spevákov vokál (úprimne, trhal mi uši) a možno aj preto som celkom nepobral jeho pódiové teátro. Nebudem tu kapele nakladať viac, ako si zaslúžia, lebo musím priznať, že (aj) svojimi hráčskymi schopnosťami dosť predčili moje skromné očakávania. Tak sa nechajme prekvapiť, čo z tohto bude. Len to sianie zemiakov v texte poslednej skladby mi stále nejde do hlavy.

Hmm no priznám sa, že punkáčom v black metale až tak neholdujem, teda kým to nerobí Fenriz. Chalani skúsili robiť čadčiansky Peste Noire, ale pravda, len skúsili. Texty som nepobral, asi to je táky postmoderný avantgard alebo čo. Hudba zlá nebola, to veru nie, ale z vokálu ma išlo jebnúť rovnako ako kolegu, a tak som si šiel dať dáke nealko.

A tak sa dostávame k prvej z kapiel od severných susedov – Licho, a čo si budeme nahovárať, tej podstatne menej známej. Predstavenie na internete sľubovalo poľského blackmetalového Jarka Nohavicu. No ja som vďaka svojim rodičom počul Nohavicu až nad mieru vrchovatú, ale so šesťstrunovou basou, ktorá bola pekne vysoko v mixe, mi to skôr prišlo ako Jefferson Airplane, ktorí po stretnutí s poľskou vodkou, posypovou soľou a výberom lesných húb prešli na black metal. A to isté si isto myslela aj slečna vpredu, ktorá sa vlnila ako na Woodstocku. Od Oranssi Pazuzu poznám tak dve piesne, ale vždy som si predstavoval, že znejú asi takto. Bolo to čudné, hypnotické a delirické ako Danse Macabre po prepláchnutí mozgu liehom na silvestrovskej oslave, a tak som si aj ja pred pódiom pekne pokyvkával hlavou a podozrivo sa ksichtil nad zlovestnými hlasovými kreáciami anorektického speváka.

Od tejto kapely som si sľuboval veľa, dokonca som na ňu (a na Fúriu) nalákal aj fajnšmekrov bystrického ug senior panstva. Na pódiu zrazu stojí niekoľko demaskulinizovaných (boha nové slovo) chlapov v bielych tričkách a zrazu spustia podivnú hypnotickú hudbu v black metalovom prevedení. Jedna gitara si hraje riffy, druhá si točí clean a šesťstrunová basa je najväčším zážitkom inštrumentálnej zostavy. Ľudí to bavilo, pohopkávali si, niekoľko sklaných poľských fandov prišlo na akciu do BB, za čo majú u mňa veľký rešpekt a všetko je také podivne fajn. Len mňa to akosi nebaví, ale asi je to tou náladou a verím, že Lichu by som dal naživo ešte určite šancu.

A potom prišla Furia. A pri všetkej úcte ku predchádzajúcim spolkom ukázala rozdiel v kvalite a predovšetkým koncertnej vyhratosti, vďaka ktorej pôsobili jej členovia na pódiu presvedčivo a prirodzene. Poliaci vypiekli svoje hitovky ako Kosi ta śmierć a Są to koła a myslím, že došlo aj na Opętaniec, ale prišlo aj na pomalšie, ťahavejšie veci z najnovšieho albumu. Nihil ako frontman predviedol svoju pódiovú charizmu a kapela svoj hráčsky um. Je logické, že takéto okolnosti si pýtali krv a vypotenie sviatočných sacharidov v kotli, kde to naozaj vrelo a ľudia vrátane pisateľa týchto riadkov lietali zo strany na stranu.

Čo dodať z mojej strany na záver? Fakt, že tak technicky zohratá kapela ako MB hrala ako prvá predkapela a ja som ešte nespokojný, svedčí možno aj o istej mojej presýtenosti, ale aj o tom, že blackové koncerty, no aj úroveň slovenského hudobníctva išli za tie roky, čo ich sledujem, nahor. Všetky tri slovenské kapely predviedli na koncerte slušný výkon, nech už mi hudobne niečo vravia, alebo nie. Tento večer však predsa len opanovali poľské kapely, hmmm, teda hlavne jedna kapela. Myslím si, že ľudia, ktorí prišli neobanovali, a videli a počuli aj čosi z menej typických zákutí black metalu.

Ajáj… konečne to prišlo. Na toto som čakal asi celý večer. V momente keď Furia spustila skladbu Kosi ta smierc, tak ma urvalo z reťaze a koncert som si užil asi aj za tie predošlé kapely. Ako sme sa zhodli s Namtarom (pri úcte k ostatný kapelám), bolo to o asi tri cenové kategórie vyššie a kým ostatné kapely nám naservírovali menu za tri eurá, tak Fúria zadelila hovädzí steak s chutnou prílohou. Malo to všetko čo má správna fúria mať a energia, nápady, živelnosť a antihipsterské pogo sa rozliali po celom klube. Keď zahrali „Zamiawanie drugie“ a „Sa to kola“ tak mi skoro urvalo dekel. Neskutočné, hudobne precízne zahraté a zvukovo z celého večera dokonalé. Viac superlatívov asi napísať nešlo, ale Furia skutočne predviedla vynikajúce vystúpenie.

Napísali: N. K.H. & S.

Foto: Demonvoisa