Na úvod musím povedať, že so švédskou skupinou Gnipahalan som sa zoznámil bohužiaľ len nedávno. O to bolo zoznámenie vášnivejšie a následný prieskum diskografie intenzívnejší. Hlavným mozgom, ktorý ťahá za nitky v tomto projekte, je Swartadaubuz. Vzdelanejší poslucháči vo švédskej scéne určite spozornejú, keďže toto meno je rozhodne známe aj z ďalších projektov ako Bekëth Nexëhmü, Urkaos či Azelisassath. Poďme však na I Stridens Era…, posledný minuloročný materiál, ktorý dnes podrobím krátkej analýze. Samotný počin predstavuje šiesty zásek a v poradí piate demo v diskografii skupiny. Debutového albumu sme sa od Gnipahalanu ešte nedočkali, no minutážou či produkciou by tam pasovalo nejedno predchádzajúce demo. Každopádne to má Swartadaubuz u prdele a robí si to ako chce, a robí to veľmi dobre. Vydanie spáchalo domovské Ancient Records, patriace komu inému ako samotnému autorovi hudby, v zberateľskom počte 10 kusov. Pravdepodobne išlo o najrýchlejšie vypredanie materiálu, keď uvážime, že jeden kus si nechal autor, niekoľko rozdal svojim hosťujúcim hráčom a jedno isto poslal do nemeckého Purity Through Fire. To nám ostáva možno 5 či 6 kusov na predaj, ak sa vôbec nejaký konal. Každopádne v januári tohto roku zabezpečilo PTF znovuvydanie opäť na MC, a tak mal tento skvostný kúsok potenciálnu možnosť dostať sa aj na našu rodnú zem.

Poďme po úvodných stručných ale dôležitých informáciách na samotný materiál. Pred nami je niečo cez dvadsať minút zhudobneného, číreho ducha undergroundu. Symfónia zhalovaného, zatuchnutého, plesňami prerasteného tvora, potulujúceho sa krovinami miestneho cintorína v tieni monumentálnych viktoriánskych krýpt. Dávno zabudnutý materiál exhumovaný zo práchnivených schránok, kedysi mocných norsko-švédskych velikánov, ktoré dnes naprázdno štekajú ako bezzubé psy ďalšími a ďalšími zbytočnými materiálmi. Nejde samozrejme o plagiátorstvo ale vlastnú tvár, ktorá nadväzuje na kedysi tak jasný škandinávsky odkaz. Po krátkom klávesovom Intre, ktoré majestátne otvára tento opus, prichádza prvá skladba En Isande Kyla. Vynikajúca zmes gitarových riffov  za zvuku artilérie prechodov a štekajúceho vokálu, ktorý derie ušné bubienky pod nánosom zvukového bahna. Toto švédske bahno však blahodarne lieči počas celej skladby, umierajúcej v melancholických tónoch klávesov. Genom Stal, Ock Död sa nesie v podobnom holokaust duchu ako predchádzajúca skladba. Potkaním smradom zapáchajúci vokál reže toto majstrovské dielo ako dobre naostrený nôž. Za účasti besnej gitary, bublajúcej basy a bicích, tempo nezastavuje, ale vražedne nesie svoje posolstvo až do poslednej sekundy. Na záver klávesové outro, v plaziacich sa tónoch ukončuje tento 23 minútový materiál. Je mi to samozrejme ľúto, keďže vynikajúco naštartované demo končí a ja si viem predstaviť určite aspoň ešte 4 skladby v podobnom duchu.

Čo dodať k I Stridens Era… na záver. Pokiaľ sa po večeroch prehrabávate v starých kazetách, pretáčate a dusíte dookola pásky od Nastrond a Skuggeheim, či len tak bezcieľne prechádzate rýľom miestny cintorín určite si toto demo vypočujte. Pokiaľ vás však zaujal najnovší album od Dimmu Borgir opustite po prečítaní recenzie tento zine.

PS: Pokiaľ vám je málo, rozhodne odporúčam I blodets kamp… (EP 2017), Gnipahalan (Demo 2016) či debutový materiál Flögo de Bort (Demo 2014).

Hodnotenie: 8/10

Napísal: Blutkrieg

English overview

Thanks to Purity Through Fire label was this rare tape re-released and aviable for review. Demo „I Stridens Era..“ is oldschool black metal in veins of norwegian-swedish bands of 90´s. Hall efect of keyboards and raw sound of guitars – this is Gniphalan! If you are fans of odlschool black metal this release is for you! If you like new Dimmu Borgir, stop reading and leave this review…