Pred pár mesiacmi som sa už jednému staršiemu albumu Raventale venoval a to konkrétne kompilácii prerábok z roku 2013, ktorá bola do určitej miery akýmsi exkurzom diskografie tohto projektu. Nikdy by som nepovedal, že by ma taký „polo-album“ mohol nadchnúť a ostal som veľmi milo prekvapený, dokonca – ako som sa aj v danej recenzii vyjadril – mnohé piesne boli ešte lepšie než ich originály. To bola však zároveň posledná nahrávka od Raventale, s ktorou som bol spokojný, tak sa pozrieme na to, či Astaroth nestratil inšpiráciu a nie je odkázaný na neustále prerábanie svojich piesní.

Keďže tu už raz Raventale recenzovaný bol, nejdem príliš strácať čas jeho predstavovaním, no pre tých, ktorí aj napriek tomu o ňom ešte nepočuli, tak len v krátkosti zhrniem, že je to ukrajinský one-man projekt, kde všetku hudbu tvorí Astaroth Merc. Vokály skúsil len raz, nebol s nimi spokojný a odvtedy si na každý album voláva hosťujúceho speváka. Spočiatku jeho kariéry bolo trendom týchto vokalistov striedať, ale s poslednými albumami môžeme vidieť, že mu zrejme Athamas (Balfor, Deferum Sacrum) prirástol k srdcu. Hudba je akousi kombináciou doom metalu a atmosférického black metalu, hoci má veľmi špecifický zvuk a dá sa len veľmi ťažko zaškatuľkovať.

K jadru veci: Planetarium je ešte horúca novinka, ktorá uzrela svetlo sveta len piateho dňa tohto mesiaca z dielne Ashen Dominion a je to v poradí ôsmy štúdiový album Raventale-u. Predchádzal mu album Dark Substance of Dharma z roku 2015 (vydaný taktiež presne piateho októbra), ktorý ma veľmi nepríjemne prekvapil. Ako som sa vyjadroval už v recenzii pred pár mesiacmi, Raventale je moja veľká srdcovka, pri ktorej môžeme hovoriť o tom, že sa mi skutočne páči každá pieseň na každom albume, no Dark Substance of Dharma túto mienku nalomil. Nebol to vo svojej podstate zlý album, keby som Raventale dovtedy nepoznal a bola by to prvá nahrávka, ktorú by som od neho počul, tak by som ju hodnotil celkom pozitívne, ale na pomery Raventale to bolo chabé a bez toho tradičného raventale-ovského čara. Po niekoľkých vypočutiach som ho založil s tým, že som sa tváril, že ten album nikdy nevznikol a bol som ihneď zvedavý na ďalší a ani nie tak z pohľadu, že som bol neuspokojený a chcem počuť niečo dobré od tohto projektu, ale skôr z perspektívy mienkotvorby – či Raventale skutočne padol, alebo len zakopol. O to viac som sa na Planetarium tešil.

Ako zvyčajne, veľmi na mňa pôsobí obal albumu. Pri Dharme som hneď vedel, že čosi nehrá, keď som na obale uvidel hinduistického Shivu. Raventale nikdy nebol viazaný na nijakú ideológiu, či konkrétny filozofický smer. Spočiatku bol orientovaný skôr na prostredie temných lesov, neskôr sa zameral na abstraktné koncepty a ľudské myšlienky a teraz… teraz je to zrejme teda hinduizmus, nakoľko (hoci z obalu to aspoň mne nebolo zjavné) Planetarium rozvíja rovnakú tématiku ako jeho predchodca. Toto však samo o sebe nie je až taký problém, lyrická stránka nebola nikdy nejak dominantná. Nechápte zle, Raventale má zaujímavé texty, ale slová nikdy neboli dosť zrozumiteľné bez toho, aby si ich človek predtým prečítal a treba sa nad nimi veľmi do hĺbky zamyslieť, aby ich pochopil. Prosto a stručne: najsilnejšia stránka Raventale bola vždy hudba a texty boli doplnkom. Smerujem tým k tomu, že na Dharme zmena lyrického zamerania zrejme ovplyvnila aj hudbu.

Planetarium ma potešilo však už v prvej sekunde, keď som začul prvý riff úvodnej piesne Gemini – Behind Two Black Moons. Vstup in medias res do melancholickej melodickej vlny zvuku. Z toho už opäť počuť Raventale! A vôbec, celkovo z celého Planetarium počuť opäť Raventale. Typické lámané prechody, nostalgické klávesové plochy, ťahavé pasáže tak typické pre tento projekt, prerývané občasnými agresívnymi mlátenicami. K vokálom sa nedá povedať viac než toľko, že sú – ako vždy – obstojné, dobré. Na Athamasove growly sme si už mohli zvyknúť, nakoľko ako som už spomínal, je to najčastejší spevák na Astarothovych nahrávkach a neprináša nijaké novinky. Ďalšie raventale-ovské plus je diverzita. Na všetkých albumoch (a toto dokonca platilo čiastočne, hoci nie až tak výrazne, aj na Dharme) má každá skladba svojho ducha a viditeľne sa líši od ostatných, no zároveň si drží linearitu s celkovým zvukom albumu, takže poslucháč nemá ani dojem, že album znie jednotvárne a ani že je to zlepené z náhodných piesní zložených v rôznom duchovnom rozpoložení skladateľa. Veľká diverzita platí aj čo sa týka jednotlivých albumov – každý znie úplne inak a poslucháč, ktorý nemá Raventale poriadne, ozaj poriadne, napočúvaný, by pravdepodobne ani nepovedal, že tie albumy pochádzajú od toho istého projektu. A v tomto Planetarium trochu zaostáva.

Keď si to porovnáme so špecifickosťou predchádzajúcich nahrávok, tak zistíme, že Planetarium nemá takú jasne charakterizovateľnú vlastnú tvár ako zvyšné (dokonca AJ Dharma) albumy. Netvrdím, že sú to recyklované nápady, alebo, že to nie je dostatočne originálne, len to nie je tak šialene odlišné od ostatnej tvorby, ako to dokázal urobiť predtým. Dokonca aj album After, čo podľa Astarothovych slov boli len piesne, ktoré sa nedostali na predchádzajúci Mortal Aspirations, má takú unikátnu tvár, že je to pre mňa nezabudnuteľné dielo, no Planetarium… to v určitých aspektoch pripomína Dharmu, v určitých Transcendence… A tiež je podľa mňa veľká škoda, že po dvoch rokoch – čo kedysi Astaroth vydával každý rok plnohodnotný album – sa zmohol len na necelých 37 minút.

V konečnom dôsledku musím povedať, že som spokojný. Objektívne výčitky smerované k Planetarium sa formulujú len ťažko, pretože Astaroth je ostrieľaný harcovník, vie ako hudbu robiť, čiže vyčítať mu nejaké zvukové, technické či kompozičné nezrovnalosti by nebolo veľmi na mieste, pri ňom je to už len záležitosťou nápadov. Planetarium uhasilo môj smäd, ale čo viac – ukázalo mi, že Raventale skutočne nespadol, ale len zakopol. Nedá mi však nepoznamenať, že som stále – hoci je Planetarium len čerstvo von z trúby – veľmi zvedavý na ďalší album, pretože mám dojem, že po tom zakopnutí Raventale stále skrýva.

Hodnotenie: 8/10

Napísal: B.