Rozhovor – Malokarpatan (1. 11. 2017)

Malokarpatan je slovenská kapela zložená zo skúsených hudobníkov a momentálne vydáva svoj druhý full album. Viac o kapele sa dozviete v nasledujúcich riadkoch.

 
 
S.: Zdravím od Nízkych Tatier do Karpát. Jak sa tam máte? Už vám nasnežilo? Či vy ešte víno oberáte?

Zdravím tiež do Tatier! V týchto našich malých kopcoch si toho snehu až tak veľa neužijeme, tak sa veru skôr venujeme tomu vínu, alebo hubárčeniu. Teda na obe je odborník skôr náš vokalista, ja robím rozhovory, kým on nakladá suchohríby do nálevu a seba do sýteho červeného. 
 
Výborne… zato, my už prezúvame gumy a chystáme lyže na Čertovicu.

 

S.: Videl som, že ste posledne streamovali už nový album s názvom Nordkarpatenland. Prezraďte čosi viac, zákulisné pikošky a tak. Ako to ide s vašim allstars vydavateľom a ako sa cítite v black metalovej smotánke?

Haha, mal by si vidieť tie sparťanské podmienky, akým sme občas vystavení po finančnej alebo organizačnej stránke! Ale nie, samozrejme nesťažujeme sa, ozaj nás úprimne teší, že sa nám podarilo dostať sa aj trochu von do zahraničia, keďže na Slovensku to nie je často zvykom. Na albumoch si nijak veľké peniaze nezarobíme, keďže z nich dostávame iba zlomok, ale naše labely nám zaistili preplatenie štúdia, kresby na obal a pomerne rozsiahle promo, ktoré by sme si sami urobiť nedokázali (údajne to dotyčný pracovník posiela aj do mexického Playboya, fakt si nerobím srandu). Zákulisnou pikoškou bolo trebárs keď sme v Prahe nahrávali album a Tom z Cult of Fire priniesol nášmu spevákovi fľašu božkovského rumu pre… nazvime to inšpiráciu. To ho následne viedlo k upadnutiu do spánku pri počúvaní vlastných vokálnych stôp a spevy sme nakoniec museli prehrať v Bratislave s pomocou osvedčeného vína.

 

S.: Treba uznať, že ste ozaj jedna z mála kapiel, ktorá posledne aj kdesi vycestovala a nehrá za cigánku v žemli v Plaveckých Vozokanoch. Čo myslíš, kde ste trafili tú správu strunu? Predpokladám, že texty to nebudú, slovenčine v zahraničí nerozumejú a hen nárečiu nedáva veľa šancí asi ani google translate.

Textom niekedy nerozumejú ani samotní Slováci, haha. Samozrejme to je normálne, ja mám tiež občas problém porozumieť niektorým východnejším nárečiam. Predpokladám, že to bude asi hudbou samotnou – napr. v Poľsku a (obzvlášť) Nemecku, kde máme dobré fanúšikovské zázemie, je stále obľúbený metal podľa staromódneho strihu. Slováci sú strašne fixovaní na veci ako brutal death a to sú dva ohromne rozdielne svety. Plus je tam teda asi aj určitý element exotiky – ľudia zo západu dnes radi objavujú staré nahrávky spoza niekdajšej Železnej opony – je to pre nich iný, zvláštny svet. Viacerí mi vraveli, že im pripomíname časy kapiel ako Kat, Root, Tormentor atď, čomu som veľmi rád. Je to v našich končinách tak trochu zaniknutá tradícia a paradoxne potom vznikajú projekty ako napr. švédsky Terminal od Tobiasa Lindqvista z Enforcer, kde hudobne vzdáva hold 80s metalu z vtedajších komunistických východných štátov a spieva srandovnou Google Translate slovinčinou.

S.: Mimochodom keď sme pri tých textoch. Už prvý album som chválil, keďže slovenský folklór a jeho temnota sú mojím fetišom a každého ultrasatanistu posielam dochuja, keď sa mi sťažuje na málo temnoty v pohanstve. Do akej studnice ste chodili po texty?

Ono to asi bude tým, že mnoho kapiel na tie predkresťanské tradície nenazerá z tej temnejšej strany. Čo je samozrejme úplne v poriadku, pokiaľ ide o folk metal/pagan metal, horšie ak to robí kapela hudobne spadajúca skôr do black metalu. Súhlasím, že tej temnoty je tam neúrekom, keď sa človek zahrabe aspoň trochu hlbšie. Mňa osobne fascinuje archetyp Velesa – to je tradícia, na ktorej podľa mňa môže bohate stavať black metal zo slovanských krajín, podobne ako napr. v Škandinávii existujú kapely koncepčne stavajúce na predstaviteľoch chaosu a neporiadku v tamojšej mytológii. Textovo sme veľmi silno ovplyvnení Dobšinským, asi ešte viac ako by sa na letmý pohľad mohlo zdať. To je jednoducho niečo, s čím človek u nás vyrastal, ak mal ešte to šťastie byť z predinternetovej generácie, v jeho zozbieraných príbehoch je zvečnený duchovný život celého nášho národa a väčšinou sú to veci, ktoré prežili mimo pokresťančeného „bezpečného“ sveta. Popri tom ale hojne čerpám aj z rôznych menej známych legiend z celého Slovenska, ktoré buď cielene vyhľadávam, alebo si ich často aj pamätám z obdobia puberty, kedy som po podobných veciach vyslovene pátral. Zašiel som do miestnej knižnice, zahrabal sa do kníh s povesťami a starých čísel Historickej revue, no a ponachádzal som tam za tie roky veľa zaujímavých, polozabudnutých príbehov. Niekedy sú tie príbehy v textoch aj vyslovene fikcia, ale aj v týchto prípadoch to má vždy základy v už existujúcich legendách. Po formálnej stránke sú významnou inšpiráciou pre naše texty aj romantickí básnici z obdobia národného obrodenia, napríklad Ján Botto je na novom albume spomenutý aj priamo menom v texte.

 

S.: S tým Velesom máš úplnú pravdu, keď človek zájde ešte hlbšie nachádza vo folklóre a Dobšinského textoch zdroje mýtov, ktoré sa pretransformovali do zľudovelých rozprávaní. Mimochodom so slovenským romantizmom už prišli aj chalani z Krajiny Hmly v skladbe „Plameň už tíchne“, počul si túto nahrávku?

Komplet nahrávku asi nie, skladbu samotnú je možné, že som započul – pamätám si iba, že som počul niečo od Krajiny Hmly, ale na titul si nespomeniem s úplnou istotou. Slovenská literárna tradícia z minulosti je podľa mňa dostatočne bohatá a dá sa z nej aj v black metale hojne čerpať. V zahraničí je zvykom u viacerých kapiel čerpať od národných básnikov a prozaikov, budem len rád ak sa to viac rozvinie aj u nás. Potešujúce v tomto bolo využitie Nevesty hôľ u Evil – to je vyslovene téma skvele zapadajúca do žánru. Ja osobne sa snažím skôr vytvoriť si takú vlastnú pokrivenú poetiku – samozrejme oproti slovenským klasikom z minulosti som v tomto len zanedbateľný amatér, ale často v textoch vykopávam zabudnuté archaické, nárečové a poetické výrazy, ktoré sa v ich časoch používali.

 

S.: Ako si spomenul, na Slovensku bola vždy viac v „kurze“ death metalová scéna a black metal bol akosi v úzadí, teda minimálne sme nemali žiadny „kultový“ alebo „vývozný“ artikel ako majú bratia Češi v podobe Master´s Hammer alebo posledných rokov Inferno. Máš nejakú ideu, prečo je to tak alebo je to len dielom náhody?

Veľakrát som sa nad tým zamýšľal, ale pravdupovediac žiadne logické vysvetlenie mi nenapadá. Žeby Slovákom chýbal zmysel pre duchovno, ktoré je v black metale tak dôležité pre navodenie správnej atmosféry? To sa mi nezdá, lebo naša vlastná kultúra je v tomto smere veľmi bohatá. Jedna z vecí, ktorú na Slovákoch pozorujem (a tu musím upozorniť, že ide len o zovšeobecnenie, viem, že existujú aj výnimky a niekoľko svojských jedincov rozhodených po republike) je, že lipnú na nových, moderných veciach, naleštenej produkcii, hudobníckych výkonoch a pod. To sú všetko veci, ktoré black metal skôr neguje. Dnes je v móde retro – nie každý si uvedomuje, že už druhá vlna black metalu, z ktorej dnes vychádza väčšina kapiel, bola v podstate jedným z prvých „retro“ hnutí v metale (popri kapelách ako Saint Vitus, Pentagram, Trouble, ktoré v 80. rokoch udržiavali nažive sabbathovský štýl z predošlej dekády). Nóri k tomu samozrejme pridali obrovskú mieru vlastnej invencie, ale všetky tie zásadné albumy čerpali z odkazu Bathory, Celtic Frost a ďalších – vrátane zašpinenej produkcie. Neviem či to u nás nie je taký zvláštny komplex z komunistickej minulosti – že sa nám všetko zastaralé asociuje s akousi trápnosťou a ženieme sa naopak po všetkom modernom. Lebo keď si všimneš krajiny, odkiaľ dnes prúdi najviac old school zameraných nahrávok, je to väčšinou Škandinávia, USA a pod. – teda miesta, kde sa im minulosť nespája s ničím negatívnym. Každopádne, v prvej polovici 90. rokov u nás ten death metal mal podľa mňa veľmi slušnú úroveň a niektoré nahrávky z tej doby sám považujem za kultové a dôležité. Potom neskôr prišla móda amerického brutal deathu, ktorý osobne z duše nemám rád a tento trend tu akosi ostal zakonzervovaný na večné časy. To je niečo ako s Rytmusom – aj u toho už aspoň desať rokov čakám, že konečne odíde na predčasnú penziu, ale stále tu ostáva.

 

S.: Je celkom známe, že Malokarpaťan nie je vaša prvá a ani jediná kapela. Spevák má Temnohor, vy zas Remmirath a bubeník Miro je známy z pôsobenia v Hromovlade a súčasný bubeník Algoru. Ako sa teda dala dokopy takáto zostava vlastne a čo vás spojilo pod názvom Malých Karpát?

Musím len poupraviť do západného dialektu – Malokarpatan je zásadne s T, lebo mäkčene náš spevák nepozná. Ono to pôvodne vzniklo ako môj sólový projekt, ale keďže ma nebaví egoisticky robiť všetko len sám, tak sme sa postupom času prirodzene rozrástli – najprv do trojice počas nahrávania debutu, neskôr do terajšej pätice kvôli živým vystúpeniam. Všetkých v kapele poznám jedno až dve desaťročia, takže to išlo všetko dosť jednoducho. Akurát teda Miro býva v inom meste, ale tá hodinová vzdialenosť nie je nič neprekonateľné. Všetci počúvame pomerne široký okruh hudby, ale zhodneme sa na pár klasických kapelách z metalovej histórie a to nás drží pokope. V mojom prípade to bola určitá psychoterapia po Remmirath, kde sme robili o niečo komplikovanejšiu a modernejšie koncipovanú hudbu. Stále som maximálne spokojný s druhým albumom, ale z debutu mám dnes skôr rozpačité pocity. Vždy som miloval klasický metal z 80. rokov a vekom to vo mne tak nejak prirodzene silnelo, až som dostal silné nutkanie konečne nahrať skladby, ktoré sa objavili na prvom albume Malokarpatan. Niektoré z nich som napísal ešte ako 15-16 ročný fagan a mimo zopár nekvalitných demonahrávok, ktoré sme pred rokmi šírili len medzi kamarátmi sa z nich nič nedostalo von. Trocha som to celé koncepčne prekopal a keďže som mal od detstva silný vzťah k slovenským tradíciam, napadlo mi to spojiť dokopy. To, kam sme sa hudobne aj textovo dopracovali vznikalo tak nejak prirodzene za pochodu, bez prílišného plánovania.

 

S.: Čo sa týka koncertovania na Slovensku a v zahraničí, ako vidíš rozdiely v tomto aspekte metalovej hudby? Kde sa najbližšie plánujete ukázať?

Na západe je to najmä o tom, že ľudia viac zarábajú a teda sú schopní pokúpiť viac nosičov, tričiek, atď. Prístup organizátorov sa zvykne líšiť od krajiny a často aj od jednotlivcov. Najlepšie skúsenosti máme určite s Nemcami, tí sú vždy spoľahliví, precízni a majú k tebe priateľský prístup, aj keď si menšia kapela. Veľmi osobité je Poľsko, kde si takpovediac musíš získať úctu od miestnych – buď ťa príjmu a sú k tebe maximálne priateľskí, alebo im nesadneš a opovrhujú tebou. My máme šťastie, že sme tam obľúbení, takže s nimi máme prevažne skvelé skúsenosti. Vyzerá to tam trocha ako v 80. rokoch – ľudia bežne vonku rozbíjajú veci, dajú si po hube a zároveň sú až fanaticky zapálení do metalu. Blbé ponuky ale môžeš dostať kľudne aj zo zahraničia od festivalov so zvučným menom. Pokiaľ nie si vyslovene známa a populárna kapela, vždy sa nájdu organizátori, ktorí chcú zneužiť tvoje postavenie a donútiť ťa hrať bez patričného preplatenia základných výdavkov. Najbližšie máme budúci rok v pláne Slovinsko, miniturné po východnom pobreží USA a Kanady, Fínsko, Nórsko (to prezrádzam trochu predčasne) a ak na to spoluhráčom ostane dostatok voľna, tak možno ešte Holandsko a Belgicko. Väčšinou sa ale kvôli rôznym organizačným problémom zvykne menšia časť tých naplánovaných koncertov zrušiť, takže niečo z toho môže pokojne odpadnúť a trebárs sa nahradiť inými destináciami.

 

S.: Mimochodom až teraz ma napadlo keď počúvam album Strižie dni… Keď sme sa bavili o tej mytológii ukrytej v starý rozprávkach spomenul som si na teóriu, že Popolvár, najväčší na svete, šarkanobijca a bohatier je práve pravdepodobne ukrytá a zľudovelá forma mytologického konceptu „zabitia draka“, čo sa interpretuje ako spútanie síl chaosu.

Veľmi pravdepodobné, je to koniec koncov téma ďaleko presahujúca slovenský/slovanský svet… V kresťanskom kontexte je samozrejme najznámejšia verzia boja Sv. Juraja s drakom, ale predobrazy sú už minimálne v starom Grécku (Zeus vs. Tyfón), Egypte (Ra vs. Apofis) a Babylone (Marduk vs. Tiamat). V našich textoch sa zameriavame prevažne na chaotické sily, Popolvár bol v tomto prípade svojskou výnimkou. Ten motív zabíjania draka tam ani nie je veľmi podstatný, skôr som chcel urobiť skladbu trochu apelujúcu na chýbajúce národné sebavedomie u Slovákov. Nechcel som to ale robiť gýčovým alebo prvoplánovým spôsobom, tak je to podané skôr poetickejšie a náznakovo.

 

S.: Myslím, že tu by sme si vedeli nahrávať odpoveďami na ďalší samostatný rozhovor. Mimochodom čítal si Dúmezila a jeho teóriu o trojfunkčnej ideológii v indoeurópskej spoločnosti?

Počul som zbežne o jeho diele, ale akosi som sa k nemu doteraz nedostal, takže ti vlastne touto cestou ďakujem za tip na čítanie. Nie je to celkom z rovnakého súdka, ale za mojich študentských rokov sme sa u nás trocha prehrabávali vo Vladimírovi Proppovi a jeho analýze opakujúcich sa motívov/archetypov v ruských rozprávkach, to bola téma, ktorá ma veľmi fascinovala. V rozprávkach je ukrytá hlboká studnica predkresťanského duchovna z nášho územia, bohatšia než písomné alebo archeologické nálezy v tomto smere. Preto aj majú tak široký priestor v našich textoch.

 

S.: Teraz prejdeme trošku k vášmu regiónu. Keď sa ťa opýtam na nejaké obľúbené miesto v okolí, čo by si mi odporučil?

Ja mám obľúbené miesta pomerne nenáročné – dunajské lužné lesy kúsok od môjho bydliska a potom Karpaty, ktoré sú prakticky kúsok za centrom mesta. Tých zopár tradičných bratislavských atrakcií je už dostatočne otrepaných, takže z opomenutých zaujímavostí by som spomenul snáď len katakomby pod Dómom Sv. Martina, zo širšieho okolia trebárs Červený Kameň, Biely Kameň, Pajštún, jaskyňu Driny. Pre najcharakteristickejší zážitok z malokarpatského regiónu ale treba určiť skúsiť Malokarpatskú vínnu cestu.

Nad tou cestou sme už niekedy uvažovali. Vieš mi odporučiť aj nejaký dobrý vínny kúsok ako nepičovi vína? Ja osobne viac holdujem pivu… 

Osobne mám žalúdok lepšie stavaný na pivo, takže som sa pre istotu opýtal Temnohora sťaby odborníka. Najprv poznamenal, že najlepšie víno je červené a biele… Neskôr po menšom naliehaní upresnil na: „dobré vína sú od: Repa, Skovajsa, Mrva & Stanko, Hacaj“. Viac sa mi od neho zistiť nepodarilo.

 

S.: Národné povedomie, lokálpatriotizmus, mytológia, folklór a nárečia to sú všetko témy, ktoré sa istým spôsobom pretínajú. Čo si myslíš o súčasnej situácii, kedy sa mnoho ľudí pohybuje na tenkom ľade buď prihlúpleho šovinizmu, ale aj honu na čarodejnice a kope sa do všetkého tradičného?

Je to syndróm doby, v našej tvorbe sa svojím spôsobom staviame proti obom tebou načrtnutým trendom. Nijak sa nehanbíme za svoj pôvod, ale ani sa nesnažíme slovenskú kultúru prezentovať v nejakom nereálnom, zidealizovanom svetle. S plnou hrdosťou sa v textovom koncepte odvolávame k dobe slovenského romantizmu z 19. storočia, zároveň však ukazujeme aj temné stránky – alkoholizmus, biedu, násilie. Myslím, že by sa Slováci mali naučiť akceptovať svoju podstatu v plnej šírke a nemať zo seba komplexy. Sme akí sme, iné národy tiež zďaleka nie sú dokonalé a vedia s tým žiť. Už to, že sme tu na tomto území za tie dlhé roky dokázali prežiť v často neľahkých podmienkach a nikam sme nevymizli je úctyhodné.

 

S.: Myslím, že pomaly sa blížime na koniec rozhovoru. Ďakujem ti za tvoj čas a odpovede, posledné slová sú vaše.

Vďaka aj tebe! Nemám žiadny špeciálny odkaz, snáď len pozdravujem tých miestnych, ktorí pochopili o čom naša tvorba je. Sme kapela, ktorú napriek slovenským textom paradoxne viac ľudí počúva vonku, než doma, ale o to viac si osobne vážim tých pár svojských jedincov, ktorým sme tu doma sadli do vkusu. Vidíme sa o pár dní v Bystrici!

Author: S.

Zakladateľ a šéfredaktor Besu

2 thoughts on “Rozhovor – Malokarpatan (1. 11. 2017)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.