Predtým, než vyrazím na nejaký festival, zvyknem si napočúvať line-up a začínam vždy tým, čo nepoznám. Tentoraz mi v mojich žánrových vodách padla do oka medzinárodná zostava Aran Angmar (koncert odohrajú na Burn Fest 2026). Názov inšpirovaný svetom J. R. R. Tolkiena je v black metale celkom rozšírenou záležitosťou a svet tohto geniálneho jazykovedca zásadne ovplyvnil celý žáner. Album Ordo Diabolicum vyšiel u celkom známeho holandského labelu Soulseller Records a obálka nahrávky je príjemnou zmenou oproti predchádzajúcim cover artom (doposiaľ vydali Aran Angmar dva albumy a v oboch prípadoch bola obálka mierne klišé).
Od prvej piesne Dungeons of the Damned je zrejmé, že produkcia a mastering sú na vysokej úrovni a vymykajú sa undergroundovým štandardom. Zároveň však treba jedným dychom dodať, že riffovanie v kombinácii s klávesmi a orchestráciami náramne pripomína Rotting Christ. Niekedy mám pocit, že nebyť špecifického vokálu Sakisa Tolisa, znel by Aran Angmar ako epigón neskoršej tvorby spomínanej legendy. A tu sa dostávame k základnému kameňu úrazu celého albumu. S výnimkou pár skladieb je album Ordo Diabolicum počas celej svojej 42-minútovej dĺžky až príliš podobný Rotting Christ, aj keď o čosi tvrdší ako ich súčasná tvorba.
Nahrávku zachraňujú predovšetkým intrá skladieb a doplňujúce akustické strunové nástroje a hrdelný spev. Darí sa to predovšetkým posledným dvom skladbám, Primordial Fire a Vae Victis. Orientálny nádych melódií prináša viac priestoru na dotvorenie atmosféry pre tematiku, ktorú album sleduje. Aj napriek týmto milým vsuvkám však Aran Angmar prehráva na poli originality. Technické prevedenie aj vokál sú samozrejme v poriadku, bicie znejú možno až príliš sterilne a celému tomu chýba originalita.
Ide o celkom priemernú nahrávku, ktorú by som si asi len náhodou pustil doma opakovane. Nepopieram však, že môže ísť o solídnu live kapelu, o čom sa presvedčíme už v piatok.
Hodnotenie: 6/10
Napísal: S.
English overview
While exploring a festival lineup, I came across Aran Angmar and their latest album Ordo Diabolicum. The record immediately stands out with its polished production, strong musicianship, and atmospheric use of keyboards and orchestration. However, these same elements make it sound strikingly similar to Rotting Christ, often to the point where the band struggles to establish its own identity. The album’s strongest moments come through its intros, acoustic string arrangements, and the final tracks “Primordial Fire” and “Vae Victis,” which add a welcome oriental flair and enrich the atmosphere. Despite its solid execution and competent vocals, Ordo Diabolicum ultimately falls short in terms of originality, making it a decent but largely average listen that leaves a stronger impression through craftsmanship than innovation.
