Borknagar je jedna z kapiel, ktorú som začal počúvať vo svojich metalových začiatkoch, albumy ako „Borknagar“, „The Olden Domain“, „Quintessence“ a „Epic“ mali u mňa vždy svoje špeciálne miesto. Na tie teenage časy keď som objavoval prvé black metalové kapely nikdy nezabudnem. Za tie roky sa mi nikdy nepodarilo dostať na ich koncert, preto tour k novému albumu „Winter Thrice“ so zastávkou  v bratislavskom Randale bolo výbornou príležitosťou túto chybu napraviť a vrátiť tak do života časť nostalgických momentov. Na turné sa po ich boku objavilo pre mňa ďalšie zaujímavé meno a tým boli ich krajania Kampfar a ešte jedna švédska kapela do počtu, výborná zostava na stredu večer.

Prvou kapelou večera bola tretia kapela tour Diabolical zo Švédska. Pravdupovediac ma nezaujali ani na nahrávke a ani som nedúfal, že to dokážu naživo. Nebol som ďaleko od pravdy, pretože po úvodných tónoch ich doslova nahlučeného setu, som nevydržal viac ako dve skladby a odišiel k pivu a kamošom. Ja neviem koho to bola vina, ale kurva toto nie je dedinská technopárty, kde čím viac basov a kopáku znamená väčšiu zábavu. Okey vravím, si je to prvá kapela a asi ich má zvukár pekne na háku. Pevne som dúfal v to, že nasledujúce dve kapely, kvôli ktorým som prišiel do stredu sveta budú mať iného zvukára, alebo im bude venovať väčšiu pozornosť.

Výborne, pijeme si vonka na terase a zrazu začína intro Kampfaru. Tak sme sa teda pobrali dnu s veľkým očakávaním, no pri intre ešte nemáte poňatie od zvuku. Začína tá typická kampfárovská fanfára. Mimochodom Kampfar som videl v decembri vo Varšave a mali tak zlý zvuk, že som nevedel rozoznať skoro žiadnu skladbu. Prichádzajú na pódium hudobníci, znejú prvé tóny a skoro ma instantne jeblo. Kto alebo čo je zodpovedný za tento zvukový masaker? Znova tá istá pesnička ako v prípade prvej kapely. Skoro mi urvalo bubienky z tých kopákov, ktoré nedávali priestor absolútne žiadnemu nástroju  a zase to bolo celé prebasované. Skladby som rozoznával podľa vokálov, ale potešili niektoré kúsky, ktoré som vedel identifikovať  „Djevelsang fra dypet“,  „Mylder“ a „Hymne“. Kapela si odkrútila svoj tradičný set, ktorý to v Randale mohol poriadne roztočiť, ale v Bratislave chodia na koncert asi samé pussinky, čo stoja ako prikované k zemi. Odpúšťam im to, pretože ten zvuk bol tak skurvený, že hýbať sa nechcelo asi nikomu. Ešte by som dodal, že zbytočné keci medzi skladbami boli tiež nezaujímavým klišé v podaní speváka, ale ich výkon bol sympatický.

Už len zbožné prianie alebo nejaká krvavá obeta by mi priniesla nádej, že zvuk po prvých dvoch kapelách bude na Borknagar aspoň počúvateľný. Kapela nastúpila v zložení bez Vintersorga, na barovej stoličke si ako pánko sedel s basou ICS Vortex, pri klávesoch Lazare. Jediný pôvodný člen bol gitarista Oysten a druhú gitaru obstarával Jens Ryland. Za bubnami bol ktosi mladý, pre mňa neznámy a vokály hosťoval Athera z Chrome Division. Zvuk bol zas nachuja, ale už to bolo o čosi počúvateľnejšie. Najprv som sa obával ako bude tá kopa čistých vokálov znieť naživo. Hneď prvá skladba ma utvrdila v tom, že páni čo už majú za svoje roky čo to odohrané, nie sú žiadnymi amatérmi. Vokály boli vynikajúce, v každej jednej skladbe. Hneď v úvode to prišlo s novou skladbou „The Rhyme of the Mountain“, ktorú som rozpoznal predovšetkým podľa spevu. Počas celého ďalšieho hodinového setu som bojoval so zvukom a nie len ja, pravdepodobne aj hudobníci na pódiu. Neubralo to však z ich nasadenia a naservírovali ďalšie skladby, na ktoré sa konečne začalo baviť aj niekoľko starších pánov, zatiaľ čo omladina stála ako údy v teplej vode. Borknagar prešli takmer celou diskografiou a mňa potešili predovšetkým staré pecky ako „The Dawn of the End“ z druhého albumu „The Olden Domain“ a kultovku „Dauden“ z debutu „Borknagar“. Napriek tomu, že bez Garma si to človek ani nevie predstaviť, nekonalo sa žiadne fiasko a Athera to zvládol bez problémov. Z predposledného albumu zaznela skladba „Frostrite“ a z novinky ešte ďalšie dve skladby „Winter Thrice“ a „Cold Runs the River“  z pecky Quintessence prišlo na skladbu „Ruins of the Future“.

K záveru musím dodať, že kapela čo hrá vyše 20 rokov a formovala nie jedného fanúšika hudobnú cestu by si zaslúžila počúvateľný zvuk. To čo sa dialo v Randale počas celého večera bol skôr boj s veternými mlynmi nahlučeného koncertu. Nie som z tých čo si potrpia na kryštálový zvuk ako z CD, lajfko má mať predsa len iný náboj a trochu špinavosti nezaškodí, ale čo je velo to je málo. Myslím, že toto bolo na verejnú popravu zvukára za doprovodu gilotínovej show z obdobia zosadenia Ľudovíta XVI.

 

Napísal: S.