Grécka black metalová produkcia má slušný cveng. Kapely ako Rotting Christ, Necromantia, Varathron alebo Zemial dali svojimi miešaním black metalu s inými štýlmi miestnej scéne charakteristický zvuk a aj kapely ako Macabre Omen či Nocternity, ktoré miešajú toto poňatie s odkazom škandinávskej scény, majú svoju vysokú kvalitu. Preto som bol zvedavý na debutový album gréckej kapely s pre mňa nevysloviteľným názvom, ktorého vydanie priniesli ešte v roku 2015 vydavateľstvá Murdher Records a Satanath Records.
Meneapneontes svoje národné korene nezapreli a isto zaprieť ani nehodlali. Texty kapely sa zaoberajú klasickou gréckou mytológiou, ale predovšetkým dejinami krajiny od staroveku (bitka pri Maratóne, Alexander Veľký) až po druhú svetovú vojnu. Tak je logické, že v niektorých piesňach znejú tieto texty v ich materčine. Aj ústredný motív nie príliš invenčnej photoshopovej grafiky tvorí hoplitská prilba a ďalšia výstroj ťažkoodenca z klasického obdobia.
Tiež hudobne Gréci čerpajú do veľkej miery z odkazu svojich lokálnych predchodcov. Osobne si myslím, že je ich tvorba najbližšia novšej produkcii kapiel Rotting Christ alebo Varathron od gitarových melódií, cez spôsob riffovania až po typ vokálu. Okrem toho v hudbe cítim vplyv škandinávskeho melodického death metalu. Bluesové sóla ako napríklad to z titulnej skladby mi pripomínajú starý Unanimated, niektoré pasáže svojim rytmom Dismember alebo Entombed. Len by som povedal, že štruktúry skladieb i melódie sú oproti svojim vzorom zjednodušené a chýba im nejaký konflikt alebo disonancia. Všetko je to také uchu lahodiace, ale zároveň neveľmi zapamätateľné, a mám pocit, že som veľkú časť melódií počul už kdesi inde, u iných kapiel. A neraz. Osviežením sú občasne použité čisté vokály (skladba Eleley) alebo neofolkové pasáže v skladbe Alexandros.
Produkčne nemám výhrady. Kapela sa vydala cestou čistého, menej agresívneho zvuku, ktorý by pristal aj oveľa známejším menám, ale zvuk je vyvážený a neznie nadbytočne plastovo. Inštrumentálne výkony sú slušné a vyzdvihnutie si zaslúži hlavne lead gitara, ktorá vlastne ťahá celý album, aby nespadol do najšedšieho priemeru ohraných postupov z tlmených akordov.
Albumy ako Promachos sa objektívne hodnotia pomerne ťažko. Ak kapela vie pretaviť svoje piesne na pódium s prezentovanou kvalitou hrania a dobrým zvukom, tak by výsledkom mohlo byť príjemné popoludňajšie vystúpenie na nejakom letnom festivale. Musíme si však medzi nami úprimne povedať, že keď sa rozdával umelecký kumšt a invencia, tak Meneapneontes nestáli nikde vpredu. Nič na albume nesmrdí nejakou osobitosťou alebo tvorivým prístupom. Všetko podstatné sme už počuli aj v lepšej podobe niekde inde. Výsledkom je tak dobre zahraný a príjemne počúvateľný album s peknými melódiami, ktorému však chýba nejaká vážnejšia hĺbka.
Hodnotenie: 6/10
Napísal: NKH
