Ťažké zhodnotiť za aké obdobie táto Mímiho studňa vlastne je, ale nakoľko si už nikto z nás poriadne nespomína, čo robil v lete, rozhodli sme sa spraviť prierez našou jeseňou, aj keď je nepochybne možné, že sa tu nájdu aj tituly, ktoré siahajú ďalej. Však v zásade na tom aj tak nezáleží. Nech sa páči, nemalé množstvo veľmi rôznych diel na tých najrôznejších platformách, ktoré niekoľkí členovia našej redakcie odporúčajú.
S.
V nasledujúcich riadkoch vám ponúknem mojich niekoľko tipov z kultúry Pobaltia v hudobnej, knižnej, ale aj filmovej podobe.
40 minutes of Baltic Forest Brother songs
(ľudové piesne – folk)
Myslím, že názov nikomu netreba prekladať avšak je dobré uviesť kontext nasledujúceho hudobného výberu. Ide o vybrané ľudové piesne z troch rôznych krajín Lotyšska, Estónska a Litvy, ktoré pochádzajú z druhej polovice 20. storočia a oslavujú protikomunistický odboj Pobaltských republík. „Forest brothers“ alebo v preklade lesní bratia boli pravidelné vojenské oddiely Litovcov, Lotyšov a Estóncov, ktoré viedli partizánsky spôsob boja proti okupantom zo Sovietskeho zväzu. V Litve prežili títo bojovníci do neskorých 50tych rokov a v Estónsku sa podarilo potlačiť posledné zvyšky odboja až v 70tych rokoch. Piesne sú často humorné a slúžili k zlepšeniu nálady partizánov, ktorí prežívali v drsných podmienkach pobaltských šírych lesov. Vysmievajú sa bolševikom, popisujú bežné strasti života, ale nájdeme tu aj piesne o láske.
Mika Waltari – Válka o pravdu (český preklad 2022)
(kniha)
Mika Waltari bol svetoznámy fínsky spisovateľ a preslávil sa predovšetkým historickými románmi Egypťan Sinuhe, či Nesmrteľný Turms. Tentokrát však nejde o román či novelu, ale o historickú reportáž z rokov 1939-1941, kedy Waltari túto knihu vydal pod švédskym pseudonymom. Waltari vo svojej knihe popisuje osudy Pobaltských republík v dramatických rokoch, kedy prišli o svoju samostatnosť a dostávajú sa do područia Sovietskeho zväzu za veľmi zaujímavých okolností. Litva, Lotyšsko a Estónsko dostali ultimátum k podpísaniu vstupu do ZSSR a následne sú do ich krajín presunuté vojenské jednotky, pričom sú tu zachytené jednotlivé príbehy či anekdoty spojené okupáciou, ktorá sa tvári ako susedná „výpomoc“. Reportáž popisuje spôsoby agresie, ktoré sa dnes nazývajú ako „hybridná vojna“ – využívanie propagandy, podvratnú činnosť agentov a naivitu angažovanej ľavice. Waltariho kniha je historickým prameňom z publicistického žánru a čerpá z dobových správ a tlače – sovietskej propagandy, ktorá vo Fínsku v tom čase funguje, ale aj svedectiev utečencov, je to pohľad fínskeho intelektuála na spriaznené národy Pobaltia (predovšetkým jazykovo príbuzných Estóncov). Na konci knihy je pridaný prehľadne spracovaný slovník osobností a miest Pobaltia ako výborná pomôcka pre tých, čo nie sú bližšie zoznámení s dejinami a kultúrou tohto regiónu.
Vesper (2022)
(film)
Po dlhej dobe som zavítal do kina a po ešte dlhšej dobe to nebolo kino v modernom „eurošopingovom“ štýle, ale pekne v starosvetskom prevedení, keď sme chodievali do kín s menami Korzo, Hviezda, či Urpín. Vesper je film, ktorý môžeme zaradiť do žánru dystopických a ide o litovsko-francúzsku produkciu. Európska filmová produkcia mi je všeobecne bližšia avšak očakávanie som nemal žiadne nakoľko popis filmu toho veľa neprezradí. Nebudem vám prezrádzať dej a hlavnú zápletku, ide však o vcelku minimalistický snímok, ktorý sa odohráva v scenérii litovskej prírody a niekoľkých polorozpadnutých budov a ruín. Hlavná hrdinka s menom Vesper je účastníčkou hlavnej a jedinej dejovej línie, ktorá na naozaj malom priestore (rozumej geograficky) a v celku pozoruhodnej dĺžke, ponúka (na možnosti dystopického žánru) vcelku originálny príbeh spojený s biologickým experimentovaním. Kritici tomuto filmu vyčítajú práve spomínanú dĺžku a menej záživný príbeh, ja osobne som však bol spokojný či už po dejovej, ale aj technickej stránke a jednoznačne vyzdvihujem soundtrack v druhej polke filmu. Vesper mal výbornú atmosféru, avšak všetci čo očakávajú od dystópie rozsiahle ruiny, megalomansko-futuristické mestá a stavby budú možno sklamaní.
Skyforger – Lec, eglīte (single, 2022)
(pagan/folk metal)
Po siedmych rokoch sa s novinkou (síce len v podobe singlu) pripomenuli lotyšskí veteráni Skyforger. Už v podstate legendárna skupina pagan metalového žánru nie len v Pobaltí, ale naprieč celou Európou získava v recenziách pravidelne vysoké hodnotenia a môžeme povedať, že oprávnene. Okrem toho ich živé vystúpenia bývajú prvotriedne a ich najvyššiu kvalitu obohatenú o rôzne ďalšie nástroje, či špeciálne udalosti je potrebné si užiť priamo v Lotyšsku. Tak tu máte teda po siedmych rokoch nový singel, ktorý je spoluprácou s domácim folklórnym zoskupením Skandinieki. Skladba sa nesie v klasickej skyforgerovskej rytmike a melodike z posledných albumov Kurbads a Senprūsija a doplnená je samozrejme o viachlasné folklórne spevy. Za mňa to zatiaľ ostáva bez hodnotenia a očakávam plnohodnotnú nahrávku, dúfajúc v širšiu spoluprácu so Skandinieki!
B.
Ghost Bath – Self Loather (2021)
(depressive/post-black metal)
Tento album som dlhšie ignoroval. Americký Ghost Bath je pomerne populárna a veľká kapela, aj napriek tomu, že dostáva fakt veľa hejtu. Ich svojský štýl si im získal silnú fanúšikovskú základňu, ale zároveň front ľudí, ktorí sa z nich doslova smejú (vrátane viacerých mojich kamarátov). Svojským štýlom myslím najmä kontroverzný spôsob vokálov, špecifické DSBM výkriky, ktoré vlastne ani nemajú text a neraz som videl ich rôznymi ľuďmi označiť v komentároch, či recenziách ako „castrated baby screams“. Ja som s nimi celkom v pohode, ale je fakt, že keď sú celé piesne spievané len týmto štýlom, tak poslucháča začínajú otravovať. Druhá strana špecifickosti Ghost Bathu sú ich akoby veselé, povznášajúce melódie, ktorými dopĺňajú inak melancholické skladby. Niekedy sú však až tak veselé a povznášajúce, že pôsobia infantilne a otravne. Vrchol týchto negatívnych stránok Ghost Bathu sa ukázal na predposlednom albume Starmourner, ktorý získal veľmi zlé hodnotenia a je skutočne aj pre mňa na hranici počúvateľnosti, najmä kvôli tým veselým, až hlúpym gitarám. Ako som už vyššie spomínal, Ghost Bath sú zvyknutí na to, že ich ľudia kritizujú, ale reakcie na Starmourner boli už asi aj na nich priveľa, keďže Self Loather je zásadný krok iným smerom v porovnaní so všetkými doterajšími albumami. Je omnoho priamočiarejší, surovejší, je možné na ňom nájsť punkové umca-umca rytmy, ktoré boli pre mňa v Ghost Bath predtým nepredstaviteľné. „Castrated baby screams“ sú stále počuť, ale len miestami a sú v rámci mixu položené zásadne viac vzadu, tichšie a ako doplnok (ako by také vokály aj mali byť) a spevák volí skôr klasickejšie škreky. Musím povedať, že skutočne to vyzerá akoby si kapela povedala: „no dobre, keď vám to tak vadí…“ a rozhodli sa priznať si, že asi na tej kritike čosi bude. Výsledkom je doteraz podľa mňa komplexne zrejme najlepší album, aký táto kapela spravila. Iste, na Moonlover sú super skladby, ale album ako taký sťahujú nižšie tie otravné, pričom na Self Loather ma priamo neotravuje žiadna. Chápem, že kapely by sa nemali prispôsobovať poslucháčom, no v niektorých prípadoch to nie je úpadok smerom ku komerčnosti, ale prosto vypočutie si konštruktívnej kritiky, ktorá smeruje k zvýšeniu kvality.
Dead Melodies – Murken Hollow (2022)
(dark ambient/noir jazz)
Brit Tom Moore je veľmi produktívny umelec, ktorý plné albumy vydáva ako na bežiacom páse, niekedy až 3 v jeden rok, pričom aj Murken Hollow je už druhý za rok 2022. Viem, existujú kadejaké blackmetalové indivíduá, ktoré majú 20 rôznych projektov a s každým z nich vydávajú 3-5 albumov ročne ako Mories, Matron Thorn, či Déhá. Posledný menovaný je asi rekord, čo som videl s 13timi albumami len s jeho rovnomenným projektom za rok 2020 (ostatné jeho kapely a projekty som ani nesledoval, lebo to je mimo mojich matematických schopností, ale však korona…). Je ale potreba povedať, že albumy týchto ľudí častokrát nestoja za veľa a je vidno, že sú tak minimalistické, že to možno nahrajú aj za večer. A hoci Dead Melodies má tiež kvalitatívne výkyvy, nemôžeme povedať o žiadnom z tých albumov, že je vyslovene odfláknutý. A možno len mne vyhovuje niektorý štýl viac ako ten predtým, pretože Dead Melodies sa stále snaží preskúmavať nejakú inú tematiku a hudbu tomu prispôsobuje. Vydáva to Cryo Chamber, čiže ide samozrejme o veľmi cinematický dark ambient, ktorý tentokrát popisuje akési ospalé mestečko Murken Hollow, v ktorom sa dejú vraždy. Prirodzene teda hudobne tento album zasahuje aj do noir jazzu, aj keď trochu menej ako to bolo promované. Súdiac podľa reklamy som čakal, že to bude fakt z väčšej časti čistý, saxofónový zadymený noir jazz, ale neviem, možno mám už pokrivené štandardy z toľkého počúvania Bohren & Der Club of Gore, lebo tie noir jazzové elementy mi prídu vcelku minimálne. Každopádne, Cryo Chamber samotný už vydal noir jazzovejšie dark ambienty v minulosti. Inak je to ale z tých lepších albumov, ktoré Dead Melodies spravil.
The Lovecraft Sextet – Nights of Lust (2022)
(noir jazz/synthwave)
Ako som spomínal tých veľmi produktívnych umelcov, tak Holanďan Jason Kőhnen je ďalší v poradí. Jeden z pionierov noir jazzu, prvý čo použil pojem „darkjazz“ , mne známy vďaka noir jazzovému The Kilimanjaro Darkjazz Ensemble a improvizačnému noir jazzu The Mount Fuji Doomjazz Corporation. Tieto dva projekty už neexistujú a tak si vytvoril opäť novú platformu na žmýkanie žánru, opäť trochu iným spôsobom, tentokrát so synthwaveom a ženskými vokálmi. Je treba uznať, že Kilimanjaro a Mount Fuji boli podstatne experimentálnejšie (Mount Fuji, keďže bolo improvizované, tak to bolo ozaj ťažké počúvanie) a teda The Lovecraft Sextet je v porovnaní oddychovka ako vytiahnutá z detektívneho filmu. Ak si pri Bohren & Der Club of Gore predstavíme detektívov skúmajúcich miesto činu, tak pri The Lovecraft Sextet romantickú scénu protagonistu s femme fatale, tak typickou pre film noir.
Jón Kalman Stefánsson – Letné svetlo a potom príde noc
(kniha)
Dnes sme v dobe, kedy sa veľmi hneváme na cookies a profilovacie algoritmy a hoci oprávnene, niekedy skutočne registrujem, že sú prínosné. Najmä pokiaľ nejde o sociálne siete, ale knižné e-shopy. Už som viackrát v Mímiho studni spomínal nórskeho spisovateľa Stiga Sæterbakkena, ktorého knihu mi vyhodil algoritmus úplnou náhodou a vďaka ktorej som sa dostal k jeho tvorbe, čím sa pre mňa stal jedným z mojich obľúbených spisovateľov. Bol natoľko obskúrny, že by som sa k nemu iste iným spôsobom nedostal a to platí aj pre Islanďana Jóna Kalmana Stefánsonna, ktorého mi vyhodil opäť ten istý algoritmus. Zaujímavý názov knihy si ma hneď získal a neviem, či som niekedy čítal niečo podobne atypické. Rozprávač, ktorý vystupuje v pozícii akéhosi kolektívneho ducha jednej malej zabudnutej dedinky na Islande popisuje bežné životy bežných ľudí, veľmi umeleckým až poetickým spôsobom. Ich obyčajné problémy, ktoré sa postupom času, či náhle stávajú problémami zásadnými, alebo len očakávame, že sa niečo zhorší a ono sa vlastne nič nestane. Ako som čítal aj recenzie, mnohým ľuďom táto kniha prišla skrátka nudná, lebo je fakt, že sa v nej prakticky takmer nič nedeje. Pozornejšie oko si však všimne, ako latentne autor naznačuje temné stránky ľudskej duše, ktoré sa implicitne v priebehu jednotlivých príbehov rozvíjajú. Táto kniha nemá jednoliaty príbeh, je to niekoľko akoby poviedok, pričom každá sa venuje inému obyvateľovi spomínanej dediny a zároveň je čiastočne prepojená aj s ostatnými poviedkami. Je to pomalé, čisté, upokojuje to… až kým to na konci nerozruší. Ako aj názov napovedá. Ak niekto hľadá oddychové čítanie, avšak vyvolávajúce emócie veľmi atypickým spôsobom, rozhodne odporúčam. Autorovi teraz v októbri vyšla ďalšia kniha s názvom Tvoja neprítomnosť je tma a podľa popisu by mala mať podobný charakter, takže ja ju mám už objednanú.
Devana
Afsky – Ofte jeg drømmer mig død (2020)
(black metal)
K tomuto projektu a albumu som sa dostala úplnou náhodou na základe Spotify algoritmu (čo bolo celkom prekvapivé) pravdepodobne začiatkom jesene. Ide o jednočlenný projekt dánskeho umelca Ole Luka, známeho tiež ako Solbrud alebo Heltekvad. Rada by som ešte na úvod zmienila preklad ako aj názvu projektu, tak aj albumu. Ako som sa dozvedela, tak „Afsky“ znamená v preklade „Hnus“ a „Ofte jeg drømmer mig død“ znamená „Často sa mi sníva o smrti“. V podstate toto samotné dokáže vykresliť, akou atmosférou sa približne nesie celý album – je ťažkopádny, depresívny a miestami by sa dalo povedať aj emotívny. Celkovo má album 45 minút so šiestimi skladbami. Album sa mi páčil hneď od prvej skladby Altid veltilfreds, ktorá začínala akustickým introm, čo mi dosť pripomínalo Ulver, no následne začala gradovať do typického blacku. Nasledujúce skladby krásne zapadali do celého konceptu, určite stojí za vypočutie. Za mňa je toto skvelý počin a budem dúfať, že čoskoro sa dočkám aj ďalšej novinky (až po dopísaní Mímiho studne som si všimla, že nedávno vyšlo aj akustické EP I stilhed – „V tichosti“).
Manes – Slow Motion Death Sequence (2018)
(electronic/rock/experimental/avantgarde)
Manes boli pre mňa v podstate ďalší nový objav. Počula som o nich síce viackrát, ale len nedávno som sa k nim konečne dokopala a pustila si ich. Kapela bola založená v nórskom Trondheime v roku 1992 a za svoj čas účinkovania na scéne si prešli viacerými štádiami. Ako sami uvádzajú, ich štádia prechádzali hlavne rôznymi modifikáciami a „bastardením“ rocku a elektroniky s prvkami z jazzu, metalu a ďalších žánrov. Album Slow Motion Death Sequence som si vybrala primárne na základe vizuálnej stránky obalu a popravde, musím uznať, neviem ani veľmi opísať žáner, pod ktorý spadá tento album… je to fakt guľáš a avantgarda. Každopádne, s porovnaním s predošlým spomínaným interpretom, to bola pre mňa voľba č. 1, keď som sa nechcela nad ničím zamýšľať a chcela som len nejakú pohodovú muziku do pozadia k nejakej činnosti. K tomuto sa ešte priznám, že poslednou dobou som si dosť fičala aj na Depeche Mode. Takže môj hudobný repertoár počas jesene bol riadne rôznorodý a nevyspytateľný ako počasie typické pre toto prechodné obdobie.
(black metal/progressive metal/avant-garde metal)
Nakoniec by som chcela ešte zmieniť kapelu Voices, ku ktorej som sa dostala primárne na základe odporúčania od redaktora B. Musím sa priznať, že toto nebolo jednoznačné ohúrenie na prvé počutie. Z nejakého dôvodu mi z počiatku nesedeli vokály Petra Benjamina a musela som si na ne zvykať istú dobu. No po viacerých šanciach som sa do toho dostala a začala obdivovať kompozíciu či už hudby alebo textov (ktoré boli primárne o žiarlivosti hlavného interpreta a vysporiadavaní sa s ňou). Opäť išlo v podstate o podobný scenár ako pri Manes, celý album bol kreatívny, avantgardný, no tu už s prvkami black metalu. Ak máte záujem o niečo nové, čo sa vymyká nejakým štandardom, tak toto je jasná voľba.
Stephen Hawking – Stručné odpovede na veľké otázky (2019)
(kniha)
Musím sa hneď na úvod priznať, že na túto knihu mi už dlhšiu dobu sadal prach (asi cca od kúpy v 2019), nakoľko som na ňu zanevrela rovnako ako po neúspešnom pokuse čítania Vesmíru v orechovej škrupinke. Asi konečne nastala tá správna konštelácia hviezd, keď som sa rozhodla prekonať môj odveký boj s fyzikou. A spravila som dobre. Hawking nebol len génius vo svojom obore, ale rozhodne aj majster slova. Je až neuveriteľné, akým jednoduchým spôsobom dokázal podať náročné vedecké teórie tak, aby boli zrozumiteľné aj masám. Verím, že nie každému môžu jeho idey hrať na tú správnu nôtu, no mňa očarili jeho nevtieravé názory na bežné otázky, ktoré trápia ľudstvo už dlhú dobu – či je to už celkový počiatok vesmíru, pravdepodobnosť výskytu mimozemskej civilizácie alebo dokonca existencia Boha. V každom jednom názore sa obracal na racionálne zákonitosti prírody a fyziku sa neraz snažil vysvetliť na denno-denných reáliách. Bol zážitok čítať každú jednu stranu. Za mňa skvelá voľba knihy, ak sa nebojíte zamýšľať a máte aký taký vzťah k prírodným vedám.
Jan
Dwarf Fortress (2006)
Construction / Management Simulation
Píše se rok 279 Éry Mýtu. Trpaslíci civilizace Riras Dodók se navrátili do svého rodného kraje, Hornaté Bažiny, rozlehlé lesnaté nížiny mezi Jemným zálivem na jihu a Saténovými vrchy na severu. Jen hlupák by si však mohl pomyslet, že to byl návrat snadný a nenásilný! Hornatá Bažina byla odedávna domovem dvou ras – trpaslíků Riras Dodók a skřetů z temné pevnosti Osouthes, vedených démonem Asíthi. Trpaslíci byli nakonec před lety ze svého domova vytlačeni. Po období živoření na jihu mezi malými státečky Lidí se rozhodli pro návrat. První dvě nové trpasličí pevnosti v Hornaté Bažině ale brzy pochopily, že chtějí-li Trpaslíci žít svůj život nerušeně a v bezpečí, musí být skřeti i se svým démonem zničeni. A pro tento účel byla založena tajná pevnost Abodfikod.
Screenshot vygenerované mapy ve hře, kde probíhal příběh.
Ukryta za hlubokými lesy na západě, na úpatí příznačně pojmenovaného Vrcholu Volnosti, Abodfikod lákala všechny dobrodružné, odhodlané i násilnické Trpaslíky z Hornaté Bažiny. Postupem času se z pevnosti stala skutečná hrozba pro všechny skřety v okolí. Skřetí jámy, jejich sídla, byly ničeny trpasličími útoky jedna za druhou a pokusy skřetů o protiútok se končily nezdarem, zatímco se hustý les v okolí pevnosti plnil kostmi útočníků. Trvalo však až celých 18 let, než baron Olin Obromlat (přezdívaný takto na počest toho, jak vládl kladivem) dosáhl konečně cíle, na který všechen trpasličí lid tak čekal. Temná pevnost Osouthes byla dobyta a démon Asíthi sťat. Během válečných let se událo mnoho slavných, tragických i hanebných činů. Nikdo se už asi nedozví, co se stalo se dvěma prvními maršály Abodfikodu, kteří před 10 lety padli do zajetí skřetů. Při pádu temné pevnosti nebyli nalezeni a jsou, zdá se, ztraceni navždy. Baron Olin Obromlat bude navždy zapsán v kronikách světa jako zachránce svého lidu, když vlastnoručně srazil k zemi Obra a Hydru, kteří přišli zničit jeho pevnost. V kronikách se však nejspíše nikdy nedočteme o osudu Solony Jasnomluvy, matky 7 dětí a nejlepší přadleny Abodfikodu. Říká se, že byla při politováníhodné události nakažena nějakou vysoce nebezpečnou nakažlivou nemocí a zmizela z veřejného života brzy poté. Oficiálně vykázána z pevnosti však nebyla… a někteří říkají, že v temných uhelných chodbách se pravidelně měsíc co měsíc rozléhá nářek a zvířecí řev – a na smluveném místě, u silných dveří, Trpaslíci nalézají záhadné koše s mistrovsky tkaným suknem.
Osud Abodfikodu je však už kapitolou trpasličí historie. Nyní se Trpaslíci Riras Dodók soustřeďují na novou výzvu: vybudování nového hlavního města, většího a mocnějšího než kterékoli jiné v jejich zemi. Kdo ví, jaké nástrahy na ně čekají? Proslýchá se, že povstala nová skřetí civilizace daleko na severu a je možné, že Hornatá Bažina se opět stane místem nebezpečí a strachu…
Samotný gameplay: vlevo pohled na jednu z pevností, vpravo pohled na jednoho z trpaslíků.
Všechny jeho vlastnosti, od osobnosti přes preference až po vzhled, jsou náhodné.
Jak vidíte, ponořil jsem se za poslední měsíce do pokořování Dwarf Fortress. Pro ty, kteří neví, tak Dwarf Fortress je komplexní simulátor fantasy světa. Hra je schopná vygenerovat kompletně náhodný svět s unikátní krajinou, civilizacemi trpaslíků, skřetů, lidí a elfů, s dlouhou historií mezi nimi (klidně i 1050 let), během níž se odehrávají války, vraždy, krádeže a kolonizace. Vy se můžete pustit do stavby vlastní pevnosti v takovém světě, kdy se se svými 7 trpaslíky vypravíte na opuštěné místo v divočině. Na své svěřence máte omezený vliv, můžete udávat rozkazy (stavět, vyrábět atd.), ale hra sama je poměrně složitá a výsledky projektů závisí na celé řadě faktorů, včetně osobností a mentální stability trpasličích občanů (které se také náhodně generují, spolu s jejich jmény a rodokmeny). Jakmile dostatečně zesílíte, začnou se o vás zajímat skřetí civilizace, které budou na vaši pevnost útočit – a musíte tedy přemýšlet o vhodné obraně. Na pevnost mají také zálusk náhodně se objevující příšery z podzemí, které jsou někdy schopné vymazat klidně 80 % vaší populace. Když k tomu všemu přidáme, že ovládat hru je poměrně složité (všechno je výhradně skrze klávesnici a musíte si pamatovat potřebné kombinace), dochází při budování takových pevností k naprosto šíleným a tragikomickým situacím. Přijet s novými osadníky na ledovec a chtít tam vybudovat mocnou pevnost na mrazivém severu – začít kopat šachtu dolů do kamenného podloží – narazit na podzemní řeku, která okamžitě při kontaktu s místním podnebím zamrzne – ztratit takto oba kopáče v ledu i s jejich krumpáči – nemít žádné další nástroje na kopání – nemoct nic postavit, protože kámen nemáte jak vykopat a kolem je led a sníh – nemoct nic vypěstovat, protože ledovec – dojíst a vypít všechny zásoby – umřít neslavně těsně předtím, než dorazí první zásobovací karavana. Jedna slavná historie jedné neslavné trpasličí pevnosti dokončena. Vřele doporučuji na dlouhé zimní večery.
Elyvilon – Drums in the Deepwood (2022)
Dungeon Synth / Dark Folk
K výše zmíněné Dwarf Fortress jsem taky hledal adekvátní hudební doprovod. Hrabal jsem se takhle docela dlouho v žánru Dungeon Synth, na do té doby pro mě v podstatě neprobádaném území. Nakonec bych konstatoval, že na 80 % šustivé klávesové nudy sice připadá jenom tak 20 % více či méně zajímavého materiálu, ale našel jsem nepochybně i některé interprety, kteří stojí za zmínku. Elyvilon je jeden z nich. Drums in the Deepwood bylo pro bitvy v lesích kolem pevnosti Abodfikod rozhodně příznačným soundtrackem.
God of War: Ragnarök (2022)
Action / RPG
Z pozice gameplay o novém God of War sice nemůžu říct nic, protože jsem se teda, upřímně, jenom zajímal o příběh a vizuál (jinak tenhle žánr akčního RPG není zrovna můj šálek kávy). Každopádně mě výsledek naprosto uchvátil. Aby se povedlo z poměrně hloupoučké franšízy o agresivním zabijákovi udělat komplexní a seriózní příběh o jeho vykoupení, osobním boji, o změně hodnot, o poznání sebe sama, o výchově a vztahu k rodině i přátelům, přičemž udělat to vkusně, nepřeplácaně a s citem, to je neuvěřitelně úctyhodný výkon. Příběh nového God of War je fenomenální, postavy bravurní, grafické zpracování výborné, soundtrack nezapomenutelný. Mnohem lepší než kterýkoli letošní film na severskou tématiku, Northman nechť směřuje směle do propadliště dějin.
