Keď som poprvýkrát dostal toto CD do rúk, nemal som poňatia o akú kapelu ide a fakt, že je to vedľajší projekt ľudí z Wolfkrieg mi tiež veľa svetla na túto tému nevrhol, nakoľko ani s ním nemám žiadne skúsenosti. Pre tých ako ja, Mondfinsternis je dvojica Rusov z Moskvy a kedy tento projekt vznikol je ťažké povedať, ale čo sa jeho členom nedá uprieť je tvorivosť, nakoľko Where the Heaven Ends je jedným z troch vydaní roku 2015 a tie ostatné dve sú taktiež full-length albumy. Čo sa týka mnou recenzovaného albumu, tak ten vyšiel pod hlavičkou Crush the Desert records, čo je vydavateľstvo z Francúzska.
Mondfinsternis sa označuje za atmosférický black metal. No, v kontexte Where the Heaven Ends si myslím, že sa dá len sťažka hovoriť o metale, tobôž nie o black metale, ale škatuľky bokom – Mondfinsternis je zaujímavá kombinácia ambientu s neoklasikou a občasnými metalovými prvkami. Prvý dojem ovplyvňuje uhol pohľadu, z akého sa poslucháč pozerá na celý album a úvodná skladba Where the Heaven Ends si získala moju pozornosť, hneď ako sa na jej začiatku ozvali fanfáry. Je to kompletne neoklasická pieseň, ktorá postupne nadobúda až folkový nádych, keď sa do súhry gongov, bubna a už spomínaných fanfár/trúb a mnohých iných aranžmá pridáva aj tamburína a flautovo-znejúci-sample. Celá atmosféra by sa dala označiť za veselú, čo ma vzhľadom na obal albumu vcelku prekvapilo, ale druhá skladba Chosen of the Gods vytvára prostredie úplne inej farby. Má to opäť dvojminútové ambientné intro, do ktorého sa postupne pridávajú bicie, ale na konci tých dvoch minút začujeme aj gitary a vokály. Tu začínam registrovať zaujímavý prvok, ktorým je hierarchia „nástrojov“ atypická pre … akýkoľvek metal. Bicie udávajú iba rytmus, nie sú nejak výrazné, ale toto platí prekvapivo aj pre gitary, sú tlmené v úzadí a hrajú jednoduchú rytmiku, zatiaľ čo vokál je postavený úplne vpred, jasne počuteľný, zatieňujúci (no nie príliš) väčšinu ostatných vplyvov v hudbe. Nie je to však na škodu, chrapľavý vyššie položený škrek sa tam hodí a páči sa mi. Takáto koncepcia skutočne ničomu neškodí. Dokonca mám pocit, že je aj dosť zrozumiteľný, nadobúdam dojem, že keby som rozumel rusky, tak rozumiem aj väčšinu toho, čo spieva. Od tohto bodu album znie temnejšie a epickejšie, nasledujúca pieseň „Under the Banner of the Sun“ sa nesie v podobnom duchu ako jej predchodca. No je nutné povedať, že album je z polovice ambientný a z polovice metalový, hoci to všetko spolu pekne splýva a teda si album drží jednotnú štruktúru. Nie je to ako v prípade nejakých iných ambientných black metalov, kde je jedna pieseň blacková klepačka a druhá čistý ambientný soundscape, tu to v podstate stále znie veľmi súrodo, keďže bicie a gitary hrajú vedľajšiu úlohu a všetky piesne sú rovnako pretkané neoklasickými samplami, takže v konečnom dôsledku poslucháč len registruje, že sa niekde spieva a niekde nie.
Možno niekomu na takýchto veciach nezáleží, no ja jednotnú formu na celom albume oceňujem, ale všetkého veľa škodí a každá minca má dve strany. Po približne 4. – 5. skladbe som prestával registrovať zmeny piesní – jednoducho všetko sa už zlialo do jedného celku a už mi to „len hralo“, v kontraste so začiatkom albumu, kedy ma tá hudba zaujala a pomerne uprene som ju počúval.
Počúvať Where the Heaven Ends nie je nuda, piesne majú svoju štruktúru a nie sú úplne na jedno kopyto, ale súčasne ani neobstoja každá za samú seba. Všetci majú radi, keď sa im páči celý album od začiatku po koniec a každá pieseň ich niečím zaujme, je to rádoby ideál, no tento titul je tak jednotný, že je aj ťažké určiť najlepšiu skladbu. Povedal by som, že vyššie spomínaný Chosen of the Gods, ale váham, či to nie je len dôsledok prvého dojmu a prvej skúsenosti s touto formou piesní na Where the Heaven Ends, pretože objektívne nie je v ničom lepšia od ostatných. Celkovo Mondfinsternis nespôsobil týmto albumom prievan, ktorý by si ľudia pamätali ešte dlho, ale ja si cením ich nápad a aj celkom originálne znejúcu prácu, takže tým vystupujú zo sivého priemeru.
Hodnotenie: 7/10
Napísal: B.
