Druhý ročník minifestivalu v Skalici lákal metalistov rôznych subžánrov a veru v zostave tejto akcie s názvom Pit of Metal, boli dobré lákadlá. Z Besu sme sa tu stretli dokonca traja ľudia a okrem mňa už tradične naša fotografka Demonvoisa a jeden z našich slúžobne najmladších redaktorov, Rohan. Kurzívou písaná časť reportáže teda patrí jemu. Oproti minulému ročníku (reportáž tu) bola o čosi nižšia teplota, čo bolo veľké pozitívum, pretože účastníci minulého ročníka pamätajú tie obrovské horúčavy, ktoré solídne udierali do hlavy. Našťastie sa našlo miesto kde skryť do tieňa a skutočne príjemné prostredie lomu spolu s výborným pivom poskytovali osvieženie po takmer trojhodinovej ceste.
Už o 15:15 začínali akciu moravskí Awrizis, ktorí to mali do Skalice pomerne blízko. Kapelu registrujem len podľa názvu, asi z dôvodu, že ich žáner ide mimo mňa. Neznelo to márne, to vôbec nie, miestami ich skladby pripomenuli starší In Flames, ktorý som ako teenager počúval. Čo ma však potešilo a pri srdci zahrialo, bola spomienka na Fúsatého. Tomu venovali jednu zo svojich skladieb. Dissolving of Prodigy za mňa patrili k tomu najlepšiemu, čo doom metal vôbec ponúkol a Loučení se světem pozemských je v prvej trojke najlepších českých albumov vôbec. Vďaka za to. Až po domácom prehliadaní internetu som zistil, že Awrizis frontman je ich bývalým gitaristom.
Ďalej nasledoval slovenský Doomas a ja váham, či niečo k tejto kapele písať. Hudobne ma Doomas nikdy nezaujal. A nestalo sa tomu tak ani teraz, ba čo viac, po chvíli som musel odísť, pretože prejav frontmana pripomínal tak tretiu cenovú kategóriu a vonkoncom sa to nehodilo k doom metalu, ktorý hrajú. Ocenil som teda viac sklalický pivovar a ich výborný polotmavý ležiak.
Približne o šiestej sa na pódiu predstavila ďalšia úderka spoza rieky Moravy. Hypnos je na česko-slovenskej scéne už akási stálica s pevnou fanúšikovskou základňou. To už môžeme hovoriť o naozaj profesionálnom prístupe a krátke príhovory k publiku dávali konečne zmysel. Úderný death/black metal Hypnosu funguje aj mimo večerných hodín, či klubovej atmosféry. Z posledných dvoch albumov zazneli titulná WhiteCrow a Plunged into Cacophony a celkový dojem z koncertu tejto lokálnej legendy bol viac než dobrý.
Portugalské zoskupenie Godiva som pozoroval len z miesta, kde ste sa mohli občerstviť celkom solídnou cigánskou v žemli a klobásou. Popri rozhovoroch so známimi som veľmi nevnímal hudbu Portugalcov, ale úprimne to nebolo niečo, čo by ma naozaj oslovilo. Môj headliner prišiel práve po nich.
Portugálci Godiva mi pripomínali skôr dobrú festivalovú rekvizitu pre milovníkov tvrdších odrôd metalu. Napriek ich imidžu a vystupovaniu celkom vynikala len 20 ročná bubeníčka, ktorá si pred hraním vyzula 15 centimetrové štekle a celý set odohrala bosá. Táto skupina funguje údajne od roku 1999 a vývin ich diskografie a fungovania na Metal Archives naozaj stojí za to.
Dordeduh je pre mňa jednou z kapiel, ktoré sa vždy oplatia vidieť, či už je to klubový alebo open air koncert. Ich hudba je niekde za hranicou toho bežného, čo vo svete metalu, či black metalu môžete vypočuť. Konečne prestalo pražiť slnko a štvorica Rumunov na pódiu spustila svoj set zložený prevažne z posledného albumu Har (2021). Či už to bola pomaly sa rozbiehajúca Timpul întâilor alebo viac hymnická Descânt, bol to neskutočný zážitok. Neviem, či sa mi to zdá, ale Huppogramove vokály sú zakaždým obdivuhodné, predovšetkým plynulý prechod medzi čistým spevom a blackmetalovým harsh vokálom. Koncert Dordeduh je vždy priam akousi meditáciou a jedným z najvyšších umeleckých stupňov v metalovej hudbe. Je radosť pozorovať s akým pokojom Solfaur prechádza od svojej gitary k dulcimeru. Záver patril skladbe Jind de tronuri z debutového albumu Dar de duh (2012).
Ako slnko zapadalo nad Pieskovcovým lomom, po celom dni sme si pripomenuli, prečo tu vlastne sme. Blížila sa legenda, ktorá do našich končín dovtedy nikdy nezavítala. Hodiny ukazovali jasne a na pódiu sa konečne objavil banner s kultovým a mrzutým nápisom My Dying Bride. Môjmu zážitku a očakávaniam jednoznačne pridalo stretnutie s Andym Craighanom a Shaunom MacGowanom, ktorí ma uchvátili svojou krásnou angličtinou a podpísaným plagátom (celou kapelou!). Teraz však už nebol dôvod na úsmev, pretože tma padla na okolie a pod žiarou svetiel sa zjavili, tentokrát len piati Angličania. Basgitaristka Lena Abé sa s tým nemaznala, a rovno spustila pochmúrnu basovú linku mojej osobnej favoritky A Kiss To Remember. MDB hneď ukázali, kto je kráľom večera. Pred prvou slohou na pódium vyšiel Fín, na ktorého sme boli všetci zvedavý – hosť Mikko Kotamäki zo Swallow The Sun. Ten zastupoval vokalistu Aarona Stainthorpea – dôvod jeho záhadnej absencie vieme všetci a zároveň nikto. Avšak, zatiaľ čo všetky ostatné kapely mali vynikajúci zvuk, práve pri hlavnej hviezde večera sa toto ukázalo ako kameň úrazu. Gitaristi Andrew a Neil mali problémy s gitarovými efektmi, čo človeka nepríjemne prekvapilo, keď zrazu nebolo počuť ani jedného z nich. Celkový zvuk bol záhadne nevyvážený, prechádzal som z rôznych miest a mal som pocit, akoby tam niečo veľmi silno rezonovalo. Hosťujúci spevák svoju úlohu zvládol veľmi dobre avšak tá britská angličtina a prázdny výraz melancholického Aarona tam proste chýbal. Kapela sa aj napriek tomuto hendikepu rozhodla neťažiť len z minulosti a v playliste, kde bolo celkovo 9 skladieb boli len 4 z predošlého milénia. Práve toho bola možno škoda, lebo z legendárneho Turn Loose The Swans (1993) neodznel ani jeden kúsok. Pri From Darkest Skies som mal pocit, že za mnou niekto plače a radšej som sa neotáčal. Možno vďaka tomuto vo mne zanechala najväčší dojem práve táto 30 ročná skladba. Favorit publika bol jasný a Cry Of Mankind bola presne tá melanchólia, ktorú všetci prítomní v Skalickom lome očakávali. Do publika letelo aj pár trsátok a playlistov a kapela sa ku koncu odfotila s publikom, čo by som od doomovej kapely asi ani nečakal. Svoju chvíľku slávy využila ochotná manažérka, ktorá s úsmevom rozdala posledné playlisty tým, ktorí ešte dúfali, že sa im ujde (vrátane mňa). Celkový výkon My Dying Bride hodnotím aj napriek technickým problémom pozitívne, pretože sa nedali znechutiť a odohrali celý koncert len s ťažko povšimnuteľnými chybami.
Ja myslím, že Rohan to zhrnul viac než dobre a mne neostáva nič, len pridať krátky komentár. Nebudem sa tu hrať na znalca My Dying Bride, to naozaj nie som, ale skladby ako Kiss To Remember mám rád aj ja. Za mňa dosť dobre aj po zmene vokalistu, čo veľmi pozitívne hodnotila aj Demonvoisa. Podľa jej slov sa Mikko naozal snažil napodobniť Aarona ako to len najviac išlo a znelo to naozaj dobre.
Ako posledná kapela sa predstavili April Weeps, čo síce hudobne ide mimo mňa, ale ich vystúpenie ma ešte nachvíľu prinútilo ostať pod pódiom. Dokonca som tam ostal celý set, napriek únave a faktu, že podobný žáner si doma pustím len málokedy. Musím povedať, že výkon speváčky, jej prechod od growlu k vysokému čistému hlasu je naozaj obdivuhodný.
Napísali: S. a Rohan
Foto: DMNVS (celá galéria tu)
