Po reportáži, ktorú nám z fínskeho Steelfestu zaslala naša známa, vám dnes prinášame ďalšiu reportáž. Tentokrát z lotyšského festivalu Zobens un Lemes, od nášho čitateľa s prezývkou Sir Br. Fotografie sme použili od litovského fotografa Garvisa (s jeho povolením). 

---

Prílet do Lotyšska

Priznám sa, že v Pobaltských krajinách som ešte nikdy nebol, takže festival Zobens un Lemess bola moja premiéra. Po prílete do Rigy som si zapožičal auto, pretože samotné mestečko Bauska sa nachádza cca hodinu jazdy od letiska Riga. Cesta skvelá, až na neustále radary popri ceste a absenciu diaľnice, a taktiež vzhľadom na dramatický spôsob jazdy vodičov, s prevažne nelotyšskými značkami, to vytváralo celkom drsný „kokteil“. Do cieľa som došiel, a to bolo hlavné.

Bývajúc v hoteli, ktorý sa nachádzal mimo mesta Bauska, a ktorý je známy svojím Spa vybavením, rozhodol som sa využiť príležitosti, ktoré sa mi naskytli a vyskúšať všetko, čo hotel ponúka a ísť takto v pohode naladený na festival. Jediným mínusom bola cesta, a to je celkovo v Lotyšsku bežné, že asfaltová cesta skončí a zrazu začne takýto špecifický druh povrchu (kamienky). Na druhú stranu, cesty sú poriadne spravené, označené, čisté, bez odpadkov. To poteší.

Už po príchode do blízkosti areálu, kde sa dvojdňový festival odohrával, mi bolo jasné, že keď dvaja robia to isté, tak výsledok veru nie je rovnaký. Hneď neďaleko sa totižto nachádzajú pamätníky pripomínajúce okupáciu, ktorá trvala nepretržite medzi rokmi 1940-1990. Zároveň nezabúdajú na ľudí, ktorí bojovali buď za nezávislosť, či už od Cárskeho Ruska alebo proti postupujúcej Červenej armáde počas 2. svetovej, ktorá vzala Lotyšsku samostatnosť a uvrhla ho do jarma sovietskeho okupačného režimu, ktorý trval prakticky 50 rokov.

Prvý deň

Úprimne musím povedať, že prvý deň som bol celkom dosť unavený a prišiel som až na večerný program. Takpovediac som sa „okukával“, snažil som sa osloviť ľudí a dať sa s nimi do rozhovoru. Čo ma zaujalo, bol relatívne malý počet stánkov, jeden čisto so svojim merchom mala aj kapela Skyforger. Ale na druhú stranu, všetko bolo zorganizované a usporiadané tip-top. Možnože menšie množstvo ponúkaného tovaru však bolo kompenzované jeho kvalitou a určitou raritnosťou, takže za mňa spokojnosť. Takisto lokálny pivovar sa postaral o to, aby piva a hlavne kvasu (nealkoholického) bolo dosť. Keďže polícia sa síce do festivalu nestarala, ale o to viac sa starala o bezpečnosť a hlavne dopravu po skončení festivalu, dbal som na to, čo pijem, keďže ma čakal cesta auta v neskorých ergo ranných hodinách. Čo bolo tiež úžasné, bol fakt, že sa na festival dostal stánok organizácie, ktorá prakticky od roku 2014 stojí pevne na strane Ukrajiny a organizuje zbierky a pomáha ZSU. Neviem si predstaviť, že by na Slovensku ľudia s takým nadšením prispievali na takúto zbierku prezentovanú na metalovom festivale.

Teraz prejdime k hudbe. Čo som reálne zachytil bola až litovská kapela Luctus. Niežeby ma iné kapely nezajímali, ale predsa len, boli skôr určené pre lokálne, ergo lotyšské publikum, a tak som sa na koncert ani veľmi neponáhľal, ako som už skôr písal. Na festivale vystúpili taktiež Uguns a Deodium, obe pôvodom z Lotyšska a obe z black/death metalového súdka.

Ono absencia ukrajinských Nokturnal Mortum a 1914 z dôvodu neumožnenia vycestovania zo strany ukrajinských úradov, mierne atmosféru zosmutnela, ale na druhú stranu, prevažne lotyšským divákom, to až tak veľmi nevadilo a tešili sa z každého vystúpenia. A teraz späť ku kapele Luctus, pretože to, čo ponúkli, bol neuveriteľný nášup a poriadna zloba. Musím dodať, že naživo vizuálne pripomínali grécky Acherontas. Hrali predovšetkým skladby z posledného Užribis (2020), ale zazneli aj staršie veci z albumu Ryšys (2015).

Z kapiel by som ešte spomenul litovský Hellhookah a lotyšský Saturn’s Husk. Obe kapely boli upísané doom metalu, jediný rozdiel bol v tom, že Hellhookah boli viac psychadelickí a v prípade Saturn’s Husk bola cítiť až miestami ezoterická atmosféra, akoby tu boli s nami aj nezúčastnení Nokturnal Mortum a ich „vesmírne“ intermezzá. Čo bolo na prvom dni celkovo pozitívne je, že sa dodržiaval časový rozpis a neboli dlhé prestoje, a to nás čakal ešte deň číslo dva.

Druhý deň

Druhý deň začal podobne ako deň číslo jedna. Pohoda, slnečno a keďže sme boli na severe, tak veru noc bola krátka a inak to nemalo byť ani na druhý deň. Slnko pražilo už od rána a zabudnúť si krém na opaľovanie bola veru chyba, ale dalo sa prežiť. Čo mi zostalo v pamäti okrem parádnej hudby z predchádzajúceho dňa a skvelých ľudí, bolo citeľné ochladenie, keď v noci bolo len 5-7 stupňov nad nulou. Vybral som teda do „boja“, sveter, bunda, čapica všetko pripravené.

Keď som prišiel do festivalovej zóny, tak už hrali lotyšské kapely Jōra a následne Darrva. Prvá zmienená kapela dobre ladila s už rozbehnutým programom druhého dňa a to bola stredoveká/pohanská osada s uceleným programom, ktorý sa týkala ukážok starodávneho spôsobu boja, umenia a odievania a v zásade aj spôsobu života, dovolím si povedať. Hneď vedľa osady sa nachádzal kemp, kde jedna časť bola určené pre rodiny s deťmi, a že tých teda na festivale bolo. Malé postavičky s veľkými, často farebnými slúchadlami na ušiach sa veru nedali prehliadnuť. A čo je zaujímavé, boli aj prednášky o starobylej, pohanskej kultúre Lotyšska a špecifiká kraja, kde sa festival odohrával. Všetko žiaľ len v jazyku lotyšskom.

V tento deň prišla na festival aj Národná garda Lotyšska, ktorá tam mala zopár kusov menšej vojenskej techniky a chlapci v uniformách každému metalistovi všetko radi poukazovali, vysvetlili, a kto vie, možno aj zverbovali. Boli skvelí a rozhovor s nimi príjemný, fajn ľudia to boli a na takto zameranom festivale sa asi necítili zle. Domnievam sa teda.

Následne hrali domáce kapely Innocent Mārpls a Sovvalnīks. Innocentij mārpls hrali ako prví a sú to veteráni punkového, povedzme až undergroundu a korene kapely siahajú až do obdobia, v Lotyšsku tak nenávideného Sovietskeho Zväzu. Ich song v preklade (3 slová dookola) „Russia Fuck off“ a enormné nadšenie divákov hovorilo za seba. Nedalo sa nepridať. Sovvalnīks a ich zádumčivý metal či už rock? Ťažko sa mi posudzuje, ale svojho poslucháča daná kapela v Lotyšsku určite má a počet divákov pred pódiom to utvrdzuje.

Tak a sme pri posledných štyroch kapelách.

Hneď prvá z nich, Theigns & Thralls priviedla mnoho divákov do stavu až nespútanej radosti, tanca a všetkého pozitívneho. Poviem sám za seba, takýto druh multikultúry ma veľmi bavil. Proste celá Európa sa stretla v Bauske a bola to oslava všetkých odtieňov tvrdej hudby. Ale to je vec názoru. Ja to vnímam takto. Späť ku kapele. Sú to veteráni, známi z pôsobenia z kapiel ako Skyclad či Cruachan. Čiže prakticky celé Britské ostrovy a aj Írsko sa streli v jednej kapele. Songy ako Drinking, The Highwayman či Dance till tomorrow, boli skôr folk-rockovo ladené, ale mali svoju tvrdosť a bavili sa úplne všetci. Následne vystúpila grécka dvojica kapiel, grécky Varathron má povesť veľmi dobrej live kapely, i keď sa rozbiehali pomaly. Piesne zneli pomerne jednoducho, avšak s pribúdajúcim časom pridali na tempe a presvedčili všetkých fanúšikov. Gréci si zachovali povesť black metalového kultu extratriedy. A ja jedno či hrajú Tenebrous, Saturnian Sect a či starú pecku Genesis of Apocryphal Desire.

Nasledoval sólo projekt speváka Rotting Christ a Sakis Tolis sa zdá ako veľmi svojská osoba. Mal som ho česť stretnúť pri stánku pomoci pre Ukrajinu a ten škaredý pohľad, ktorým stánok počastoval, sa veru prehliadnuť nedal. Ale možno mu len nechutil miestny kvas. Kto vie. Tvorba Sakis Tolis už hudobne patrí skôr do mainstreamového metalu. Po kapele typu Varathron či folk-rockeroch typu Theigns & Thralls  proste neboli uveriteľní. Celkovo také sterilné vystupovanie na pódiu, zvláštna angličtina, ktorá veru evokovala všeličo, niečo medzi pozdravom a nadávkou. Ale aby som len nekritizoval, hrali aj pecky od Rotting Christ a veru aj piesne ako Holy Mountain a Thou Thanatou. Kúsok antiky sa teda dostal aj na sever Európy, a tak ako deň nechcel ustúpiť noci, tak aj set kapely končili symbolicky songom v gréčtine. Kliatba či požehnanie. Na to nech si zodpovie každý sám. Ja som bol rád, že skoro po hodine dohrali.

A to najlepšie na úplný koniec. Nebeský kováč alias Skyforger. Nesmierne sympatická kapela so stabilnou zostavou a charizmatickým spevákom, ktorá svojimi dejinami naozaj žije. Diváci boli ako odtrhnutí z reťaze. Kotol, radosť, vejúce vlajky. To všetko sa dalo vidieť. Hrali prakticky všetko z ich tvorby a bolo skvelé, že načreli aj do albumu Latvian rifflemen (2000). Pričom na nadchádzajúcom Kilkim Zaibu festivale v Litve, budú hrať presne takýto špeciálny set. Hrali skoro hodinu a pol a dali do vystúpenia úplne všetko. Môžem spokojne povedať, že boli tým úplne najlepším vystúpením na Zobens un Lemess 2023.

Zhodnotenie

Festival, ktorý mal v sebe úplne všetko. Čo je neuveriteľné, je presnosť, s akou kapely hrali, ešte aj posledná kapela dohrala skoro na minútu presne. Zvuk bol celý čas veľmi dobrý. Čistota areálu, disciplinovanosť divákov, prakticky keby niekto chcel niečo nedodržiavať, tak veru mohol, ale nik tak nerobil. Odpadky sa veru po zemi nepovaľovali a ľudia išli na potrebu tam, kam sa má ísť a nie niekam medzi stromy. Proste civilizovanejšia krajina dovolím si tvrdiť? Je to možné.

Ešte som zabudol na pohanské vyvrcholenie večera, ktorým bola horiaca vatra. Tá sa rozhorela až za tmy, v tomto prípade až okolo polnoci. Záverečná kontrola všetkých vodičov, ktorí odchádzali zo stráženého areálu a parkoviska pri rieke už náladu nepokazila. Ráno bolo už blízko.

Pre Bes napísal Sir Br.

Celá fotogaléria z festvalu od Garvisa