Ukrajina. Štát, ktorý za posledné obdobie doslova rozvíril geopolitickú mapu Európy. Na našom malom Slovensku sa v názoroch na jeho budúcnosť rozdelila spoločnosť. Krajina, ktorá si za svoju históriu prešla turbulenciami, o ktorých západná spoločnosť vie len snívať. Môžeme smelo použiť obligátnu vetu: „história písaná krvou“. Všetky atribúty vhodné na formovanie temperamentného, silného a hrdého národa. Na druhú stranu obyvateľstva, ktoré svoj pokoj pri oveľa väčších susedoch tak ľahko nenájde.

Túžba ísť na poznávací zájazd k našim východným susedom, s ktorými máme mnohé spoločné historické miľníky, sa vo mne rodila už dávnejšie. Predchádzajúca návšteva Kyjeva bola predsa len krátka a nemohol som si vytvoriť objektívnejší názor. Turistická destinácia je to pre mnohých neatraktívna. V mojom cestovnom pláne navyše chýbalo more a luxus. Zámienka spojiť to s metalovým festivalom Metal East: Нове Коло umožnila vytvoriť partiu, ktorá by si popri hudobnom orgazme mohla nájsť čas aj na kultúrno-historickú exkurziu. Trasu sa podarilo vykrištalizovať na tri najväčšie sídla Ukrajiny – Charkov, Kyjev a Ľvov. Kyjev sa nám k tomu priplietol len náhodou a tak stále ostáva do budúcna ako samostatná destinácia na rozsiahlejší prieskum. Podrobný plán našej trasy nebudem špecifikovať, no budem sa snažiť vypichnúť to podstatné pre budúceho turistu a jemne načrtnúť priebeh metalového festivalu.

Letecké spoločnosti sú zväčša medzinárodné a servis na letisku je všade rovnaký (podľa spoločnosti, ktorou cestujete). Vlaky predsa len viac ukážu možnosti danej krajiny. Mali sme možnosť cestovať jedným vnútroštátnym a jedným medzištátnym. Oba mi pripomínali možnosti na Slovensku. Rozdiel bolo badať možno v absencii reštauračného vozňa. Na druhú stranu to vykompenzovali častejšie otázky personálu, či je všetko v (ne?)poriadku. Stanice vo veľkých mestách zasa pripomínali historické pamiatky.

Ivan Dmytrovyč Sirko, jeden z možných autorov známeho listu Odpoveď záporožských Kozákov, ktorý inšpiroval maliara I.J. Repina k namaľovaniu rovnomenného obrazu.

Charkovská vlaková stanica.

Interiér charkovskej vlakovej stanice.

Tanky tvorili celkom populárnu kulisu pre romantické prechádzky na hlavnom námestí.

Charkov. Mesto pomerne mladé, ktoré vzbudzovalo v nás akýsi rešpekt ešte pred samotnou návštevou. Blízkosť ruských hraníc, lokalizovanie na východnej Ukrajine a pre bežného človeka nepochopiteľný ideologický príklon skôr k ukrajinskému nacionalizmu, než ruskému separatizmu. No všetko má svoje dôvody. Podľa rozhovorov s miestnymi sme zistili, že bolo postavané (oproti iným veľkým mestám v krajine) pomerne nedávno (koniec 17. storočia) a jeho význam vzrástol zrejme vďaka jeho polohe. Bola tu postavená prvá univerzita na území Ukrajiny a železničný uzol spájal východ so západom, či juh so severom. Za komunistov sa stalo na krátko dokonca hlavným mestom Ukrajinskej SSR. No v 30. rokoch si miestni užili darček od Stalina, ktorý pri svojej paranoidnej politike novej metropole a celej oblasti východu poskytol hladomor (podľa súčasných radikálno-alternatívne (ne)mysliacich mysliteľov šlo pochopiteľne o americkú židofašistickú propagandu!). Naši červení osloboditelia sa tvárili ako nič a tak si zbedačené obyvateľstvo a ich potomkovia museli počkať až do 21. storočia, kým to bolo oficiálne uznané za genocídu. Počas druhej svetovej vojny boli obrovské boje o Charkov a veľké mesto stratilo mnohé zo svojej nadobudnutej veľkosti. Napriek všetkému je dnes pre širšiu oblasť centrom a možnosťou ako-takého zárobku pre ľudí. Badať tu silný komunistický ráz na architektúre a aj symbolike, ktorú sa ešte nepodarilo zničiť na niektorých budovách. Oproti ostatným dvom spomínaným mestám v článku tu cítiť väčšiu chudobu, chaotickejšiu dopravnú situáciu, menšiu potrebu rekonštrukčných prác a určite väčšiu absenciu historických budov, či iných pamiatok. Napriek tomu v centre nájdete pár cerkví, sôch, celkom pekný park s fontánami a budov z prelomu predminulého a minulého storočia.  A obrovský teplomer v nadživotnej veľkosti!

Monument pri príležitosti nezávislej Ukrajiny v Charkove.

Najväčší teplomer aký som kedy videl!

Fontána v Ševčenkovom parku, v pozadí Katedrála Nanebovstúpenia Panny Márie.

Samotný festival Metal East: Нове Коло si nevybrali organizátori náhodou (aj keď pre mnohých cezpoľných návštevníkov by bolo určite výhodnejšie ísť do Kyjeva, či Ľvova). Väčšina ukrajinských metalových kapiel, ktoré sú vo svete populárne a hlásia sa k odkazu ukrajinských hodnôt sú práve z tohto mesta. Rovnako aj vydavateľstvo/metalový e-shop Musical-Hall, ktorý bol hlavný sponzor a organizátor podujatia. Samotné miesto pre fanúšikov poskytovalo maximálne služby, čo potrebovali. Človek nevedel, čo má čakať od fabriky na výrobu tankov. No samotný areál bol vybavený trávnatou plochou s obrovskými vankúšmi na vyvaľovanie, či stolmi a stoličkami na posedenie s priateľmi. Množstvo stánkov s občerstvením rôzneho druhu a neduhu. Rovnako aj mimohudobné aktivity spojené s airsoftom, streľbou z luku, či hodom oštepom. Jedna časť bola vyhradená pre miestnych remeselníkov (tradičných aj moderných), kde ste si mohli zakúpiť, či sami vyrobiť nejaký suvenír z rôznych materiálov. Samostatná hala obsahovala dokonca motokárovú dráhu. Súbežne s metalovým programom sa v druhej hale konali aj prednášky, či dobové hudobné podujatia, tance, či iný umelecký program.

Motokárová dráha v areále festivalu.

Musical Hall (obchod, kde som zohnal napríklad aj Torevu!)

Hneď na úvod metalového programu uvediem, že som nevidel všetko. Nechápem ľudí, čo si pozrú všetky kapely a ešte stíhajú vypísať všetky albumy a skladby, ktoré skupiny hrali počas trojdňového festivalu. Pochopil som, že na východe Ukrajiny chceli vtesnať aj hudobne odlišné telesá a mnoho návštevníkov bolo vďačnejších ako ja.

Prvý deň ponúkal vcelku pestrú zmesku žánrov a povedzme aj fanúšikov. Úvodný Морок sme nestihli pre logistický presun na miesto diania, čo jedného môjho kolegu dosť mrzelo. Videl som asi záver kapely, poslednú a nie celú skladbu. Ide o projekt Severotha a celkovo som mal podobný pocit, ako z jeho domovskej kapely. Akurát ubrali na atmosférických, klávesových pasážach a šli viac do priamočiarosti. Druhou kapelou bol ukrajinský Bergrizen, celkom prehypovaná nová akvizícia nemeckého labelu Purity Through Fire o ktorom som si spočiatku myslel, že má nejaké prepojenie s Krodou. Viedla ma k tomu celkom podobná helcarpathian symbolika a vokalista pripomínajúci fitness nadšenca Eisenslava. No mýlil som sa. Hudobne, textovo a atmosférou ide o úplne odlišný druh hudby. Viac je to pomalé, ťahavé, depresívne a pre mňa v podstate nudné pojatie black metalu, ktoré síce lyrikou sa utápa v temnote, no dokázal by som si to na koncerte pomýliť s nejakou bežnou DSBM záležitosťou. No ostatným kolegom sa to páčilo. Nasledoval jeden z ťahúňov večera – ukrajinský allstar band Necrom! Hudobne ide o klasický old schoolový death metal švédskeho strihu. No ľudí lákalo najmä obsadenie projektu, kde sa stretli veteráni Charkovskej scény ako Артур z Dub Buku/Bursthynu, Khaoth z Khors/Hate Forest/Astrofaes, Varggoth z Nokturnal Mortum a hlavne Roman Saenko z Hate Forest/Drudkh ai. Všetci sa tešili na túto epickú zostavu a preto mnohých sklamalo, že tajomného Romana (ktorého výzor mimo miestnych ľudí poznali ľudia len zo starej fotky z roku 2001 na festivale Kolovorot na metal-archives, prípadne z videozáznamu z rovnakého podujatia) na pódiu vystriedal priam hardcorovo skočný Astargh (známy inak z kapiel ako Elderblood, v minulosti hosťujúci aj v Khorse, Nokturnal Mortum či Ulvegr). Samotná hudba konečne rozhýbala dav ľudí a vytvoril sa prvý kotol pod pódiom. Mne osobne chýbal záhrobný hlas maestra Saenka, no kapelu som videl celú. Určite silná koncertná záležitosť pre fanúšikov starej školy, ktorú trošku zmodernizoval hlas hosťujúceho vokalistu.

Necrom

Po klasickom metale nasledovala podľa mňa vyslovene hipster záležitosť, rakúski Harakiri for the Sky. Ľudia, čo ma poznajú by sa čudovali, ak by som napísal, že som to sledoval. Ospravedlňujem sa všetkým správne hudobne cítiacim ľuďom, no pre mňa vhodná záležitosť na poživeň a pokec s kamarátmi mimo koncertnej sály. A to, čo nasledovalo po nich by som ja osobne označil za vrchol prvého dňa – grécky Zemial! Kapela určite prilákala pohľad celého sveta na seba, keď do ich živej zostavy pribudol americký kung-fu diabol Proscriptor (z americkej legendy Absu)! Ak by som mal jasne žánrovo uchopiť kapelu, tak by som mohol odradiť možných budúcich fanúšikov. Z pôvodne blackovej akvizície sa pretransformovali do im vlastného mixu heavy, thrash, black metalového podložia, ktoré sa nebojí epických polôh, poctivej riffovačky, rock’n’rollových jázd, atmosférických, priam art rockových vyhrávok a rôznych progresívnych onánií. A ako bonus démon Proscriptor, ktorý oživí aj toho posledného besa v pánovi stojacom pri pive. A úplnou čerešničkou na torte bolo neočakávané vystúpenie ultraňuňu saxofonistky z Charkova, ktorú bolo miestami zle počuť. Takže ak vám nebrneli nohy, minimálne pánom sa vlnilo niečo iné počas jej jemného hladenia veľkého nástroja! Inak ako v prípade Absu, aj tu mala kapela spievajúceho bubeníka a nešlo o nám známeho Texasana.  Ako povedali mnohí v sále, toto vystúpenie bolo kvalitné hudobno-vizuálne umenie, ktoré sa dalo sledovať donekonečna. Po nich nebolo moc oddychu, našťastie časy medzi kapelami boli asi 40 minút.

Zemial 

Program pokračoval s fínskou hordou Archgoat, ktorú netreba bližšie predstavovať. Ich záhrobný, blasfemický black/death si vyžaduje aby sa rozpútala nenávisť v kotli a ľudia uctievali zlo. Predviedli ich klasické vystúpenie, no pre fanúšikov je to zaručene kvalitná jazda!

Archgoat

Ako poslední prišli na rad Pestilence. Kapela je úplne mimo môjho hudobného gusta a tak som ju takmer odignoroval a videl zo slušnosti asi jednu skladbu. No zaslúži si rešpekt za svoju kariéru. Mimo iné sa v poslednom období preslávili, keď ich etnicky zmiešaného člena antifa prinútila k politickému prehláseniu, na čo on verejne zareagoval populárnym anglickým postojom: „fuck off“.

Druhý deň festivalu bol pre mňa osobne celkom slabý, čo sa týkalo množstva kapiel, pre ktoré som sem šiel. Na druhú stranu to bolo čakanie pred búrkou na najväčšieho headlinera celej akcie. A tak sme ho strávili prehliadkou mesta Charkov (ktorý som rozpísal vyššie) a mimohudobnými aktivitiami. Unikli mi teda kapely ako ukrajinskí Severoth (videl som ich na vydarenej akcii v Poprade) a White Ward spolu s gréckou hordou Agatus. A vtedy to prišlo. Hate Forest! Každá sekunda trvala minútu a minúta hodinu. Ak by niekto tvrdil, že absolútnym vrcholom bola iná kapela, stačilo prísť neskôr do haly a stál by pri vchode nalepený na stene ako umelecké stvárnenie rodiny Štefana Svitka (nemýliť si s pretekárom) pri poslednej návšteve jeho domu po prehýrenej noci na Horehroní. Po vystúpení Necrom vládla celkom skepsa, či maestro vystúpi a opona spadne (pred každým vystúpením sa kapely nazvučovali za obrovskou železnou konštrukciou s logom festivalu, kde ich bolo trošku vidno). Cítil som sa ako pred veľkou stredovekou bitkou, kde jedna strana – dav, čaká kým nastúpi nepriateľ rútiaci sa z kopca na nás. Zazneli tóny intra The Unity zo Scythie. Hradba padla a vojsko na čele s legendárnym Romanom Saenkom sa vyrútilo na nás so skladbou Scythia! Dav to doslova strhlo a zhypnotizovalo. Na rôzne kapely ľudia šaleli, pogovali a rôznym spôsobom v zápale šialenstva bojovali. No tu ste videli armádu fanúšikov doslova vtiahnutých do deja. Sústredených, omámených a vzývajúcich ukrajinskú legendu a jej strhujúcu kanonádu ťažkej, atmosférickej paľby v podobe ich neuchopiteľného a jedinečného hudobného prejavu. Hrali sa skladby z rôznych období a nahrávok tejto charkovskej kultovej formácie.  Po odohratí setu nastalo niečo, čo sa nikdy predtým nestalo a potom už neopakovalo. Niekoľkominútový standing ovation s neustálym opakovaním názvu kapely. Ako po opernom predstavení nejakého do dôchodku sa chystajúceho tlstého tenoristu. A na počudovanie mnohých sa konštrukcia opäť pozdvihla a oni nám skutočne ponúkli prídavok v podobe skladby Cold of the Grave z radovky Sorrow! Vtedy už racionalita šla bokom a šaleli sme ako najšťastnejšie deti po prvom sexe. Na tieto momenty nezabudnem do konca života. Po Hate Foreste väčšina ľudí získala, prečo prišla.

Hate Forest

Ďalšia kapela to mala skutočne ťažké aby oslnila. Množstvo ľudí potrebovalo osláviť a vstrebať to, čo videlo a počulo. Aj napriek dlhšej pauze bola moja potreba to predĺžiť väčšia, než fínsky Demilich. Kapela sa o slovo hlásila od začiatku dňa asi najpestrejším merchom na celom festivale. A dovolím si tvrdiť, že nemať čierny vrchný odev v takom horúcom počasí nie je na škodu. No pre mňa ich technický death metal skutočne nie je a tak ani oranžové, či ružové tričko mi nepomôže k zmene názoru. No svojich fanúšikov si to určite našlo. Deň to bol dlhý a náročný a preto nasledujúce akvizície v podobe belgického Enthroned a švédskeho Necrophobic som vzhľadom na to, že som ich už v minulosti videl a po Hate Forest som fakt nemal náladu mať nekonečný večer celkom odignoroval.

 

Tretí deň bol pre mňa osobne asi najnadupanejší, čo sa týka počtu zaujímavých zoskupení. Začínal s ukrajinskými Raventale, ktorých som videl na Slovensku, v rámci Noc Besov turné a tak som si ich užil na viacerých zastávkach celkom dosť na to aby som sa radšej poriadne vyspal. Za to po nich šiel jeden z ťahákov dňa, atmosférický a vysoko hodnotený projekt Ygg. Patrím medzi tých, ktorým ich zatiaľ jediný rovnomenný album dosť učaroval. Taktiež hviezdna charkovská zostava Vrolok (ex-Runes of Dianceht, ex-Nokturnal Mortum), Helg (Khors, KZOHH, Ulvegr a GreyAblaze) a Odalv (Elderblood, GreyAblaze, KZOHH, Twilightfall, Ulvegr atď.) sľubovala profesionálne vystúpenie a ostrieľaných hráčov. No na (nielen moje) prekvapenie chýbala vystúpeniu šťava a celé sa to utápalo v dosť zlom zvuku (ktorý musím poznamenať so zmenou zvukára nasledoval celý tretí deň) a Vrolokovým dosť slabým vokálom.  Očakával som, že toto možno nie je hudba na živý prednes. Na druhú stranu mi príde objektívne označiť toto vystúpenie ako dostatočne nepripravené. Škoda, lebo som sa fakt tešil na atmosférický zážitok. Za zaujímavú môžem označiť len vizuálnu projekciu, ktorá sprevádzala celý set.  Po nich nasledovali škótsky Saor. Skupinu sledujem ešte od ich predchádzajúcej formy s názvom Àrsaidh, ktorý mi učaroval na prvýkrát. Jeho trasformácia na Saor sľubovala len ľahšie prečítanie názvu kapely pre cudzokrajných fanúšikov. No postupom času nabrala viac folkových pasáží a môžem povedať, že sa posunuli do takého modernejšieho post zvuku. Čo pre mňa znamenalo isté sklamanie, keďže šlo o solídnu atmosférickú pecku. Koncertne nás previedli históriou kapely a zahrali veci zo všetkých albumov. Pre mňa najsilnejšie momenty boli práve z prvého albumu Roots (ktorý vyšiel pod oboma názvami kapely) a najmenej som to prežíval práve pri novinke z Forgotten Paths. Páni mali z počiatku problémy so zvukom podobne ako kapela predtým, no frontman celý čas dával najavo svoju nespokojnosť a zvukár si na stopäťdesiaty krát nakoniec dal povedať a tú jeho basu aj správne nazvučil. Koncert podľa mňa splnil očakávania fanúšikov a okrem posťažovania na počasie si ho užili aj bledí Škóti.

Saor

Po nich nasledovali fínski Sargeist. Nie som moc fanúšikom fínskeho black metalu a aj keď ide o pomerne známu vec na čele s workoholikom Shatraugom (vypisovať všetky kapely a projekty sa mi ani nechce), chcelo to nejakú prestávku od plne nabitého programu a tak sa ospravedlňujem všetkým pravoverným black metalistom. Ďalšia kapela je vlajkovou loďou charkovského undergroundu a samotného festivalu. Nokturnal Mortum si za tie roky právom vydobili piedestál absolútneho kultu a legendy, ktorú môžu mnohí ľudia zatracovať pre rôzne kaviarenské dôvody či hudobný vývoj. Od emperorovsky ladeného klávesového symfonicko-epického black metalu koketujúceho s folklórom až po bathoryovsky ladené kompozície si postupne zbierali fanúšikov naprieč metalovým univerzom. Živo si pamätám ako mali mnohí slovenskí metalisti a žurnalisti dokonca krízu svetonázoru po vydaní Голос сталі/The Voice of Steel a bojovali s tým ako veľmi sa im páči album. Ja som fanúšikom skôr albumov ako Lunar Poetry či Goat Horns, no vypočujem si aj novú tvorbu (okrem splitka s Graveland vlastne nepoznám ich slabú vec, aj keď posledný album sa mi moc pod kožu nedostal). Videl som ich viackrát a bol som zvedavý ako zahrajú práve v domovskej krajine. A musím uznať, že to je niečo, čo treba zažiť. Skladba Україна mala neuveriteľnú atmosféru a rozvášnila dav ktorý pár kilometrov od ruských hraníc neskutočne prežíval všetky ukrajinské verše, spieval aj ostatné celé texty a doslova hltal každý moment ich výpravných kompozícii. Aj keď bol koncertný playlist zozbieraný skôr z posledných troch albumov, zahrali na moju radosť aj staršie veci. Prastarú Небесное серебро Перуна/Perun Celestial Silver v jej nechristovskej podobe, Kolyadu vo verzii z Eastern Hammer splitka a epickú The Forgotten Ages of Victories zo skvelého opusu To the Gates of Blasphemous Fire. Popularitu posledného albumu Істина na domovskej pôde som pochopil práve z publika, ktoré nemalo problém si zaspievať celé skladby a doslova ich žrali. Potešilo viac vecí z Мировоззрение/Weltanschauung, no celkom ma prekvapilo, že neodznela Слава героям, keďže autor skladby sa tu aj motal počas celej akcie. Mal som dojem, že by zahrali aj prídavok, ale posledný deň festivalu už ľudia neboli takí žhaví na bonusy. Inak počas ich vystúpenia sa kvalita zvuku rôzne menila, no na rozdiel od iných skupín bola pomerne silná. Počas všetkých skladieb mali exkluzívnu projekciu pripravenú na každú skladbu a umocňovalo to celkový, miestami až filmový dojem z koncertu.

Nokturnal Mortum

Po nich šli fínski heretici Horna. Jedna z najznámejších black metalových stálic fínskeho undergroundu sa v poslednom období doslova prebila cez politickú korektnosť a kaviarenskú potrebu srať sa do black metalu a v USA aj napriek zákazu hrania v klube predviedli show vonku, kde sa nazbierala hromada ľudí a ukázalo sa, že underground je nesmrteľný! Spellgoth dokazuje, že jeho nejaká ľavica nezastaví a dosť sa tešil aj na ukrajinskú pôdu. Určite mu účasť na takomto festivale len pomôže k spokojnosti mladých internetových bojovníkov. Ich set bol nešťastne zvolený ako predposledný a preto mnoho fanúšikov už nechcelo prežívať absolútnu oddanosť pred pódiom. No stále sa našla hromada ľudí, čo sa tešila na ich živé vystúpenie a svedomitý prístup k žánru. Predviedli svoj štandard, aký som mal možnosť vidieť aj v minulosti. V miestami utopenom zvuku, ale s dravosťou im vlastnou. Poslední vystúpili Entombed A.D.. Niečo, čo vrcholne neznášam a zaobídem sa bez toho sú tieto moderné „A.D.“ formácie. Kde častokrát je jeden člen, ktorý chvíľu (v tomto prípade dlhšiu) hral s pôvodnou kapelou, alebo chýba hlavný mŕtvy zakladateľ. Opovrhujem tým a nechápem vzniku takéhoto viac-menej revivalového počinu. A tak som úspešne odignoroval aj túto mutáciu pôvodnej švédskej legendy.

Festival sme prežili so všetkými dúškami a vám ho odporúčam navštíviť. Predsa len ceny na naše pomery nie sú odstrašujúce (aj keď upravené pre zahraničných návštevníkov) a skutočnú profesionalitu by im mohli závidieť aj mnohé akcie západného sveta. Široký výber jedál a pitia, skvelé možnosti relaxu a mimohudobných aktivít v krajine, ktorá sama o sebe má svoju, pre niekoho azda aj exotickú atmosféru. Návštevníkov bolo dostatok a miestni neváhali zobrať ani rodiny s deťmi (hlavne ukrajinské hviezdy). Program ich vedel zabaviť aj bez metalu. Zmeny v posune hracích časov boli včas a na dobrom mieste zverejnené, takže sa nestalo, že by niekto nevidel svoju kapelu. Priestor bol dostatočný aby každý mal svoje miesto (okrem doslova preplnenej sály na Hate Forest, ale to vašu neúčasť aj tak neospravedlňuje!).

Možnosti na poživeň ponúkali mnohé stánky.

Areál festivalu bol v bývalej fabrike na výrobu a úpravu tankov. Niektoré časti budovy boli ruinami.

Po epickom festivale je čas dať metalu pokoj a vstrebať emócie a zrekreovať telo a ducha. Naša ďalšia zastávka bola (aj napriek tomu, že to vzniklo až počas cesty pre celkom chaotické nakupovanie lístkov na vlak cez internet) metropola Ukrajiny, historické centrum celého východoslovanského sveta – Kyjev. Tu sa písali dejiny Kyjevskej Rusi, štátneho útvaru, ku ktorému sa hlásia Ukrajinci, Rusi a aj Bielorusi. Čo ma mrzelo, že to bolo veľmi krátke a vzniklo to pre nevydarenú logistiku, no tých pár hodín tam sme sa snažili osviežiť na nám známych miestach (najlepšia chrenovka Ukrajiny a boršč jednoznačne v pivovare Doms + celkom turisticky vyhľadávaný Porter s jeho „netradičnou výzdobou“ od bataliónov Ukrajiny) a pozrieť si centrum. V minulosti som navštívil obrovské Múzeum 2. svetovej vojny, ktoré si dovolím tvrdiť nemá len tak hocikde konkurenciu. Prízemie je venované súčasnej občianskej vojne na východe Ukrajiny a rozsiahlosť zbierky, rôzne audiovizuálne pomôcky a kopec autentického materiálu vás zabaví na dlhý čas. Zvyšné poschodia sú venované druhej svetovej vojne. Na samotnom múzeu je postavaná obrovská socha vlasti. Tentokrát sme chceli ísť k Zolotim vorotam/Zlatej bráne, no pre verejnosť bola pamiatka zatvorená. Potúlali sme sa aspoň bulvárom Khreschatyk a Maidanom Nezalezhnosti, kde turistický ruch rastie každým rokom exponenciálne. Nabudúce sa mi snáď podarí konečne prezrieť všetky zaujímavosti tohto obrovského mesta.

Zlatá Brána

Maidan Nezalezhnosti

Khreschatyk ponúka zaujímavé zákutia.

Ak by ste chceli pocítiť skutočne ukrajinskú hrdosť a navštítiť mesto, kde to nie je len o dojme, ale aj dosť viditeľné, tak je to bezpochyby Ľvov. Mesto, ktoré si prešlo doslova historickým zápasom o svoju identitu vám ponúka prehliadku ukrajinských, poľských, ale aj slovenských pamiatok. Ešte som nezažil mesto, ktoré by z nacionalizmu spravilo štýlovú turistickú atrakciu. Po celom meste si môžete kúpiť ukrajinské vyšívanky (obľúbené folklórne košele) a rôzne predmety s národnou tématikou.

Ak by vám nestačili vlajočky, turizmus tu pokročil aj ďalej. Najnavštevovanejšia reštaurácia v meste Криївка/Kryyivka sa stala predmetom záujmu celého sveta. Pred vstupom do nej musíte zaklopať na masívne drevené dvere, ktoré vám otvorí dedo v uniforme so samopalom a musíte povedať heslo. Nie je žiadnym tajomstvom, že to je „Slava Ukrayini!/Слава Україні!“. Dostanete za kalíšok domácej pálenky a usadnete k stolu. Do rytmu vám hrajú vlastenecké skladby a dávate si z bohatého výberu domácej kuchyne a nápojov. Všade po stenách sú plagáty, uniformy, útržky z novín a iný historický materiál viažúci sa k ukrajinským vojnám o nezávislosť (1917-1921 a obdobie druhej svetovej vojny). Okrem nich ma v v podniku zaujali aj rôzne rádiostanice, či telefóny, ktoré samo o sebe by boli raritou v každom múzeu. Obsluhujú vás ľudia s insígniami UPA a všade panuje dobrá nálada. Súčasťou reštaurácie je aj obchodík so suvenírmi, ktorých len fotiť a dať na sociálne siete by bolo v dnešnej dobe problematické. Od celkom vážne pôsobiacich vecí až po plyšových vojačikov, ktorí pripomínali voodoo bábíky.

Jedálny a nápojový lístok v Kryyivke.

V exteriéri Kryyivky bolo možné obdivovať vojenskú techniku.

Po celom meste sa dal zohnať toaletný papier s Vladimírom Putinom. Tvár tohto na Ukrajine nenávideného imperialistu ste si mohli kúpiť na rôznych vtipných kolážach, tričkách, pive, či napríklad rohožke pod dvere. Samozrejme o nejakej glorifikácii nemôže byť reč. Pivovar Pravda šiel dokonca ďalej a spravil sériu pív aj s ostatnými známymi politikmi dneška.

Neďaleko sme navštívili aj Múzeum ukrajinskej uniformy, ktorá mapovala ich históriu od počiatkov po koniec banderovcov. Na našu smolu sme si vybrali stredu na návštevu historického a etnografického múzea (neurobte rovnakú chybu), no bolo zavreté.

Po celom meste sa inak vyskytovali rôzne sochy známych historických osôb Ukrajiny. Len na samotnom letisku (po ktorom je aj pomenované) vás privítal zakladateľ Ľvova, knieža Daniel Romanovič Haličský/Danylo Romanovych Halytskyi.

Daniel Romanovič Haličský, zakladateľ mesta.

Všade bolo badať rôzne veľkolepé sochy a busty osobností. Návštevníkov ale zrejme najviac upúta epický pamätník najkontroverznejšej postavy v dejinách Ukrajiny (pre zahraničie) Stepana Banderu za ktorým stoja na stĺpoch vyobrazené jednotlivé dejinné etapy národa: doba kniežatstva – Kyjevská Rus, doba kozákov, obdobie Ukrajinskej ľudovej republiky (1917-1920)  a dnešná nezávislá Ukrajina. Monument sa nachádza v blízkosti miestnej univerzity a jej krásneho parku. V okolí behajú deti, učia sa študenti a nikde na monumente nie sú výkaly, či posprejované nápisy (porovnajte s chovaním ľavicových aktivistov u nás).

Stepan Bandera

Ivan „Podkova“, známy kozácky ataman.

Taras Ševčenko, ukrajinský národný buditeľ.

Ivan Fyodorov, prvý kníhtlačiar vo východnej Európe.

Určite nikomu z vás neuniklo, že Ľvov dlhé roky patril pod Poľsko a v meste nájdete aj sochy poľských velikánov. Veľkú sochu a dôstojný pamätník tu má napríklad Adam Mickiewicz na vlastnom námestí. S presunom poľského, prevažne rímsko-katolíckeho obyvateľstva pred a po druhej svetovej vojne súvisí aj funkcia sakrálnych stavieb. Mnohé pôvodne katolícke budovy sa stali grécko-katolícke, prípadne právoslávne a naopak. Z nich nás najviac upútala baroková Katedrála svätého Juraja. Celkom zaujímavosťou v oblasti je aj Arménska katedrála, ktorej počiatky siahajú k malej arménskej komunite v Ľvove v 14. storočí.

Katedrála svätého Juraja.

Okrem centra sme sa chceli aj trošku vyvetrať a tak sme zašli do okrajových častí Ľvova pozrieť miestny skanzen. Ak poznáte podobné pamiatky na Slovensku (a že ich je!), nemá vás čo prekvapiť. Rozdiel badať v cerkvách a trošku inej ľudovej výzdobe. Prípadne zo šišiek urobený nápis UPA na jednom z domov. Okrem neho sme sa boli prejsť po parku Kaiserwald, ktorý vznikol počas rakúsko-uhorskej monarchie a nachádza sa v ňom pekné miesto na výhľady Lysa Gora. Cestou dole sme navštívili aj záchrannú stanicu pre ranené zvieratá, kde sme každý darovali nejaký ten peňažný dar a pozreli si mnohé z nich.

Cerkva v skanzene. Mne osobne spolu so stromoradím pripomínala chrámy v juhovýchodnej Ázii!

Architektúra domov v skanzene.

Náhodne objavený nápis na jednom z domov v skanzene.

Záchranná stanica pre ranené živočíchy v Ľvove.

Čo ale u nás určite nenájdete a nenapadlo by vás bežne hľadať v inom štáte je pomník vojakov zo Slovenskej armády počas ťaženia na východnom fronte. Kto sa do problematiky vyzná vie, že na Ukrajine sa tešia naši vojaci hlbokej úcte a okrem monumentálneho pamätníka v Lipovci nedávno dobrovoľníci zrekonštruovali pamätník aj na Janovskom cintoríne v Ľvove z roku 1941. Okrem ukrajinskej strany sa o toto dielo zasadili aj ľudia z O.Z. Múzeum ozbrojených zložiek Slovenskej republiky 1939-1945. Pred vstupom máte nejakú približnú mapu areálu na ktorom je pripnutá aj tabuľka o slovenskom pamätníku, no lokalizácia chýba. Našťastie miestny robotník nám vedel poradiť a tak sa nemusíte báť, že by nikto okolo vás nevedel, ktorá bije. Ako uviedol historik Martin Lacko pri slávnostnom obnovení pamätnika: „V rokoch 1941 – 1943, v súvislosti s účasťou slovenskej armády vo vojne proti ZSSR – dobovo nazývanej vojna proti boľševizmu – vybudovala armáda niekoľko ústredných cintorínov. Na území Poľska to bolo v Záluži pri Sanoku, v Bielorusku pri Kozinkách, a jeden aj na území Ruska, v krasnodarskej oblasti. Samozrejme i na území Ukrajiny: Ľvov, Ovruč, Lipovec, Mariupol. V strede cintorína sa spravidla vynímal pomník s menami pochovaných. Po návrate sovietskej moci v roku 1944 boli cintoríny zrovnané so zemou. Z pomníkov prežili iba dva, v Ľvove a v Lipovci.“

Slovenský pamätník vo Ľvove na Janovskom cintoríne.

Menoslov padlých.

            Prešli sme tri mestá. Videli sme tri odlišné krajiny, tri iné skupiny obyvateľstva, tri rôzne osudy. A všade málo času na to aby človek mohol povedať, že vie všetko. Ukrajinu odporúčam všetkými prstami a verím, že na komplexnejšiu prehliadku Kyjeva, či iných miest sa ešte vyberiem. A prajem im, nech vojna, ktorú v ich krajine využívajú mocnosti na vlastné geopolitické chúťky čoskoro skončila a nastal nový, svieži deň s lepšou budúcnosťou! Slava Ukrayini!