Posledný mesiac, ale aj posledné roky sa rozprúdila na domácej scéne diskusia ohľadom letných festivalov, ich návštevnosti a vôbec existencie na Slovensku. Prečo je návštevnosť na slovenských festivaloch v tak nízkych číslach? Je to chyba organizátorov alebo fanúšikov? Na tieto otázky sa budem snažiť odpovedať z viacerých pohľadov. Ako fanúšik, redaktor a zakladateľ webu, ale aj ako dlhoročný organizátor klubových koncertov a niekoľkých turné. Stručne a zrozumiteľne sa v niekoľkých bodoch budem snažiť popísať základné problémy.
Ušiel nám vlak
Začnem od konca, a to je konštatovanie, že na Slovensku nám ušiel už vlak. Čo tým myslím? Festivaly sú z veľkej časti biznis a súčasť ekonomiky a zdravej konkurencie v rámci slobodnej spoločnosti. Tým, že „nám“ ušiel vlak, mám na mysli predovšetkým to, že v porovnaní so susednými krajinami sme nedokázali vytvoriť festivaly, ktoré by mohli konkurovať zahraničným ponukám. Naša kultúrne najbližšia krajina, s ktorou sme zdieľali spoločný štát, prišla s viacerými festivalmi a tie si dodnes držia svoju tradíciu. My sme v tejto činnosti zlyhali.
Tradícia
Slovo tradícia by som v tomto prípade podčiarkol, pretože je zásadným prvkom úspechu. Ako príklad si môžeme uviesť aktuálne azda najpopulárnejší festival Brutal Assault. Vznikol v roku 1996 a pomaly si vybudoval tradíciu a značku. Tradícia v hudobnej kultúre znamená kontinuitu, a teda fakt, že festival funguje za sebou niekoľko rokov a pomaly buduje svoje meno. Kým v Čechách a na Morave vznikali festivaly, ktoré dnes poznáme už s dlhoročnou tradíciou, na Slovensku čosi vzniklo a po pár rokoch zaniklo. Väčšinou súvisiace s ekonomickou situáciou (návštevnosťou), ako príklad môžeme uviesť More Than Fest (vznik v roku 2003, pokračujúci s pauzami a organizačnými fiaskami).
Dôvera
Slovo, ktoré definuje vzťah metalového fanúšika a organizátora – dôvera. Fanúšik dôveruje/verí organizátorovi, že festival, ktorý ponúka, sa uskutoční, poprípade bude spĺňať sľúbené kvality (program, produkcia, zázemie). Na tomto faktore spolu s tradíciou vzniká puto fanúšika navštevujúceho pravidelne festival a organizátora (niekedy aj nepravidelne, ale vie, že sa o rok, možno dva vráti, lebo vie, že festival bol v minulosti dobrý a jeho existencia stále pokračuje a napreduje). Práve kvôli zrušeným festivalom z minulosti, diletantskej organizácii a nenaplneným sľubom sa postupne vytrácala dôvera slovenského fanúšika k domácim festivalom (a koncertom) posledné roky a ten logicky uprednostnil festivaly v zahraničí – festivaly s tradíciou. Aby som nemenoval len stále jeden festival a čitateľ by snáď nadobudol pocit zaujatosti, tak tu máme zrušený Topfest (2024), či aktuálne fiasko s Rock Pod Kameňom 2026.
Priestor a konzerva
Tí, čo scénu poznajú o čosi dôvernejšie, ste v článku ešte nezachytili festival Gothoom (vznik 2009). K tomu som sa chcel dostať až v tejto časti, nakoľko jeho organizátor sa stretával s problémami priestoru. Priznám sa, že časom sa pre mňa ako fanúšika stal priestor jedným z hlavných kritérií, či festival navštívim (preto chodíme každoročne na litovský festival Kilkim Žaibu – reportáže 2025, 2024…). Častá zmena priestoru tiež vplýva na prvý faktor, ktorý som definoval, a tým je tradícia. Tradícia sa môže javiť ako súčasť konzervativizmu, ale ten je v tomto prípade celkom zásadný, pretože sa viaže s istotou. Z druhej strany prehnaný konzervativizmus okolia (kresťanské protesty proti Gothoomu) môže spôsobiť narušenie festivalu, problémy pre organizátora. Niekedy je však negatívna reklama týchto (povedal by som individualít, pretože ich naozaj viac nie je) promom zadarmo.
Demografická facka
Jedným z problémov na Slovensku je taktiež starnúca populácia a fakt, že Slovensko čoraz viac opúšťajú mladí ľudia, či už kvôli štúdiu (zase raz dominuje Česká republika svojou kvalitou a konkurenciou) alebo za prácou. Pokiaľ bude mladá generácia metalistov odchádzať od Prahy, Brna a kdekoľvek do sveta v tak veľkom počte, budú festivaly len starnúť.
Ako z blata von?
Tu sa dostávame k otázke, ktorá trápi väčšinu čitateľov tohto článku. Ako sa dostať z tejto situácie, ktorú spôsobili nekompetentné osoby a ich organizačné nezdary, v istých prípadoch hraničiace s úmyslom podvodu. Niekto by povedal, že by malo platiť staré porekadlo „pomaly ďalej zájdeš“, lenže v tomto prípade časové slovíčko pomaly neplatí, pretože sme si už nechali ujsť dosť času (a konkurencia sa ďalej rozvíjala). Osobne by som navrhoval nové porekadlo „malými krokmi neustále kráčaj“.
Ekonomická samovražda vs. malé kroky
Vyššie spomenutá „formulka“ odkazuje predovšetkým na ekonomickú samovraždu, ktorú sa dobrovoľne rozhodli páchať niektorí organizátori. V zmysle „dobehnutia“ festivalov s vybudovanou tradíciou (zas sme sa dostali na začiatok) chcú svojím „nabúchaným“ lineupom konkurovať a pritiahnuť fanúšika. Každý z nás asi dobre vie, že veľké kapely znamenajú veľa výdavkov, či už z hľadiska honorárov, logistiky alebo zázemia. Jednoducho je to kurva drahé. Nuž a festival, ktorý nemá dôveru a tradíciu, aj keď zverejní veľké mená, nemusí dotiahnuť dostatočné množstvo ľudí na pokrytie nákladov. Malé kroky sú práve budovanie festivalu každoročne s miernym rastom, nesnažiť sa pri prvých dvoch edíciách preťažiť zabehnuté a osvedčené značky. Samozrejme, hlavným a zásadným faktorom pre akékoľvek pomýšľanie na úspech je nebyť ekonomicky negramotný a nezodpovedný diletant.
Ako môže malý a mladý festival zaujať?
Jednou z možností, ako si môže nový a mladý festival vybudovať svoje dobré meno, je mať nejaké skvelé miesto s dobrým zázemím (rozumej podporou miestnych) – ako príklad by som uviedol festival Enter The Eternal Fire, kde som bol tento rok prvýkrát. Festival funguje už pekne dlho a stále si drží návštevnosť 700 ľudí a reálne ich ani viac nepotrebuje. Organizátor si dokáže vypočítať náklady podľa minulých ročníkov a nepácha dobrovoľnú ekonomickú samovraždu. Napokon, práve kvôli komornejšej akcii, skvelému priestoru s bazénom a férovým cenám som ako fanúšik ochotný cestovať 7 hodín do Volyně. Vrátili sme sa k priestoru a ten je teda alfa a omega dobrého zázemia a vzťahu fanúšika – tradícia – festival. Ďalšou možnosťou je žánrovosť alebo špecifický koncept. Či už ide o festival blackmetalový, alebo multižánrový – to si musí zvoliť sám organizátor a kalkulovať s možnou návštevnosťou. Ja osobne rád navštívim aj jednu, aj druhú variantu podľa okolností a faktorov vyššie popísaných. Ak ide o koncept, tak tam už je to vecou hudobného vkusu a zhodnotenia toho, či to, čo sa páči mne, si dokáže na seba zarobiť (dotiahnuť ľudí).
Hranica konceptu a gýču
Budem úprimný, keď poviem, že väčšina súčasného dizajnu a konceptu mi príde ako nehorázny gýč. Z toho dôvodu si nekupujem ani festivalový merch, kým sa mi naozaj nepáči. Vrchol nevkusu je pre mňa dizajn Gothoomu (viem, že Doomas sa zas na mňa naserie, ale ak niekto nevie prijať kritiku, s tým ja nič neurobím – pritom snaha o zmierenie bola), ale rovnako sa mi nepáči ani grafika Blasphemy a hranicu gýču tento rok takmer prekročil aj Burn Fest. Nájsť tenkú hranicu medzi gýčom a originalitou je naozaj náročné a niekedy je dobré, ak organizátor nechá svoje ego doma a o tieto veci sa nechá postarať ľudí nadaných grafikou (na Slovensku ich nie je veru málo a máme tu talentovaných umelcov tvoriacich pre celosvetovú scénu: David Glomba, Dhomth, Svätohor a mnohí ďalší (kľudne píšte do komentárov, ak vás niekto napadne). Či chcete alebo nie, vizuálna prezentácia vždy má dosah na človeka a celkové vnímanie festivalu ako súčasti umenia.
Už to nebudem naťahovať, pretože ak to vôbec niekto dočíta do konca, bude to výhra. V súčasnej dobe trpí problémom s pozornosťou mnoho ľudí a dlhý text vie byť záťažou, najmä jeho čítanie s porozumením.
Snáď sa situácia čoskoro zlepší. Držím palce poctivým ľuďom.
Napísal: S.
