Áno, je to možno trochu netradičné robiť reportáž z takéhoto koncertu, ale určite všetci dobre vieme, že tatko Tolkien má v metale (a hlavne black metale) veľmi silný odkaz a teda sme v redakcii usúdili, že by to mohlo našich čitateľov zaujímať. Ba čo viac, spravili sme si aj anketu na instagrame a drvivá väčšina zúčastnených odpovedala, že by takýto report privítali, tak reku, prečo nie.
Keď sme s Devanou a niekoľkými ďalšími kamarátmi uvideli, že LotR in Concert bude opäť v Bratislave, v ten moment sme hneď zobrali pol rady v sále. Obaja sme veľkí fanúšikovia tohto fantasy pionierstva a dvaja z tejto partie sme už mali predchádzajúcu skúsenosť s koncertom takéhoto druhu. Bolo to asi osem rokov dozadu v Inchebe a bol to pre mňa tak nezabudnuteľný zážitok, že som sa mal odvtedy stále na pozore, či to nebude znova, lebo som si hovoril, že by som na to zvládol chodiť aj každý rok. Ale buď som to prehliadol, alebo sa to skutočne odvtedy neopakovalo a preto – ako som už vyššie spomínal – to rýchle rozhodnutie kúpiť lístky, bez nejakého hlbšieho skúmania o čo vlastne pôjde. Samozrejme som vedel, že pôjde o orchester, ale…
…ale pred tými ôsmimi rokmi to malo o čosi iný charakter a preto sa neubránim porovnávaniu. Okrem toho, že tento koncert už nebol v Inchebe, ale v Stars Auditorium, bol tam ešte jeden zásadný rozdiel. Pred ôsmimi rokmi išlo vlastne o premietanie filmu Pán prsteňov: Spoločenstvo prsteňa na obrovitánskom inchebovskom plátne s tým, že 150-členný symfonický orchester hral k tomu soundtracky. Čiže normálne sa premietal klasicky celý film od prvej po poslednú minútu len s tým, že hudobná stopa bola hraná naživo veľkým orchestrom. Toto malo takú silu, že som mal zimomriavky prakticky celú dobu.
Tento koncert mal iný formát: tu len čisto orchester hral zo soundtrackov zložený setlist, žiaden film v pozadí a vlastne prierez všetkými tromi filmami… alebo teda šiestimi, keďže tam boli soundtracky aj zo všetkých troch Hobitov. Hovorím si, že to v skutočnosti môže byť ešte lepšie – filmy som videl už veľakrát a nie, že by som si ich nerád pozrel znovu, tu ideme kvôli hudbe, ktorá teraz nebude obmedzená na ten konkrétny film, ale bude to s najväčšou pravdepodobnosťou prierez celou tvorbou so sústredením na tie najväčšie – ako to povedala jedna členka nášho Spoločenstva – bangre.
Po príchode ma prekvapila hneď prvá vec: Stars Auditorium je podstatne menej formálne ako Incheba (aspoň v tom konkrétnom prípade). Pamätám si, že vtedy pred ôsmimi rokmi nehrozilo, že by sme s nejakými drinkami šli do sály, ktorá bola prakticky ako nejaká divadelná sála, kdežto tu boli hneď dva bary a ľudia si veselo nakupovali alkohol. Čo som hodnotil vlastne pozitívne. Menej pozitívne hodnotím, že zo začiatku bolo v sále príšerne teplo, doslova sa mi tam ťažko dýchalo, to sa ale počas koncertu našťastie vyriešilo (aj keď za cenu toho, že medzi skladbami bolo celkom intenzívne počuť hučať klimatizáciu). Na druhej strane, veľmi dobre boli spravené koridory medzi radmi na sedenie a teda sa dalo veľmi ľahko prechádzať, keď niekto chcel ísť na bar, či na WC. Na tretej strane som zúžil oči v zamyslení, keď som sa pozrel na pódium.
Rozložené nástroje naznačovali, že dnešný orchester bude podstatne menej početný ako bol ten pred ôsmimi rokmi. Hudbu pre nás hral ukrajinský orchester s názvom Lords of the Sound, ktorý však pozostával len z nejakých 40 ľudí. A mladých ľudí, mnohí boli podľa mňa dokonca tínedžeri, väčšina takí… možno dvadsiatnici. To ale teraz nehovorím ako kritiku, nemám orchestrálnu hudbu až tak napočúvanú a s takou expertízou, aby som im vedel vyčítať um. To len tak pre informáciu, mňa to zaujalo, že išlo o takú mladú zostavu.
Mal som čiastočne pochybnosti ako to bude znieť v takom oklieštenom počte, ale keď začali hrať tak ma všetky obavy opustili. Devana začala plakať už počas prvej piesne a ja sa priznám, že som mal tiež na krajíčku. Zvuk sa krásne rozlieval, bol hutný, šou bola doplnená o projekciu na plátne za orchestrom, ktorá pôsobila … no, za mňa trochu rozpačitým dojmom, vzhľadom na tú grafiku, ale osvetlenie celú atmosféru veľmi pekne dopĺňalo. Mali sme dokonca aj naozaj dobré miesta, pár metrov od pódia, avšak v dostatočnej vzdialenosti, aby nám to príliš nehučalo. Čo viac..?
…možno by som aj vedel. Ako som povedal, netrúfam si to hodnotiť po muzikantskej stránke, alebo iných technických: znelo to naozaj super, neboli tam žiadne chyby, mladí ľudia fidlikali suverénne. Ale malo to svoje nedostatky. Zhruba v polke dvojhodinového vystúpenia nastala 20-minútová prestávka, po ktorej som si tie nedostatky začal akosi väčšmi všímať.
Hneď prvý, ktorý som zaregistroval bol, že vlastne všetci členovia orchestra (okrem dirigenta) mali akúsi formu kostýmu. Elfské uši, tuniky, róby, či nátepníky na predlaktiach. Niektorým ľuďom z nášho Spoločenstva sa to páčilo, ale na mňa to pôsobilo neseriózne. Pred ôsmimi rokmi celý ten orchester bol oblečený v oblekoch, ako by aj orchester za mňa mal byť a netvrdím, že všetko malo byť tak ako predtým, ale mňa to trochu vyrušovalo. Chápete, keď sa svetlo zameria na flautovú sólistku, ktorá hrá na priečnej flaute jeden z hobitích evergreenov a ona vyzerá ako niekto z comic-conu, tak je to také zvláštne. Ale cez to by som sa vedel preniesť, to mi prekážalo asi najmenej.
Druhá vec, ktorá mi prekážala o niečo viac, ale stále nie nejak zásadne bola, že z času na čas, pred nejakou skladbou dali úryvok zo slovenskej (zrejme) audioknihy Pána prsteňov. Proste niekedy ako keby udali kontext tým, že pustili nejakú krátku časť z knihy a nasledujúca skladba na ňu nadväzovala. Toto je moja preferencia, ale ja proste nemám rád dabing v akejkoľvek podobe a ten slovenský mi príde… ja neviem, asi skrátka zlý. Čiže opäť, keď tam začal hlas nejakého nášho slovenského dabingového herca dramaticky rozprávať „Jeden prsteň vládne všetkým…“, tak to bol pre mňa cringe. Omnoho radšej mohli nechať v angličtine priamo veci z filmu, však napokon hrali hudbu z tých filmov samotných. Toto mi tiež vždy pokazilo dojem.
Tretia vec, ktorá mi prekážala, – už o niečo viac – že v niektorých pasážach bolo ozaj cítiť, že je ten orchester primalý. Kamarát to skonštatoval vecne „skutočný orchester proste neodrbeš“ a mal pravdu: keď hrali hlavnú zvučku Pána prsteňov, vtedy som si to uvedomil prvýkrát. Ten 40-členný ansábel na to proste nestačil, aby to malo ten správny pátos a silu. Škoda.
Štvrtá vec – priveľa piesní z Hobita! Nejde o to, že Hobit je v podstate už akási heréza proti pôvodnej filmovej trilógii (stále však nie tak škandalózna ako otrasné Rings of Power), ale proste tie skladby boli všetky o tom, že tam spieval sólový spevák/speváčka po anglicky a hoci orchester hral svoje party pekne, neubránil som sa disneyovskému dojmu a čakal som, kedy na toho sólového speváka začnú sadať vtáčiky a iné lesné zvieratká. Taký pop s orchestrálnym podmazom. Toto úplne menilo charakter toho vystúpenia, lebo to bolo až také muzikálové a… no vlastne naozaj popové, pretože jedna z piesní, ktorou uzatvárali koncert bola ČO INÉ AKO I SEE FIRE OD EDA SHEERANA. Keby som chcel počúvať Eda Sheerana, tak si pustím rádio. A nielenže túto otrepanú pieseň zakomponovali do setlistu, ale ešte aj členovia orchestra začali mávať akýmisi svetielkujúcimi paličkami do rytmu, do čoho sa pridali aj niektorí diváci so svetlami na mobiloch a kývali sa s nimi. Vtedy sme sa s Devanou na seba pozreli, že čo sa práve stalo. Márne sa to potom snažili zachrániť zhudobnenou Tolkienovou básňou o Tomovi Bombadilovi, ktorá v žiadnom filme nefigurovala. A že tá bola ozaj podarená: s hrdelným výkrikom „heeeej!“ sa na pódiu zjavil bradatý vysmiaty týpek v kostýme Toma Bombadila a sóloval na priečnej flaute riadnu folkovú tancovačku. To bolo super. No a úplne záverečnou piesňou koncertu bol ukrajinský folklórny tanec hopak. A akože okej, bola to taká tá skackavá pieseň, ktorá sa každým opakovaním rapídne zrýchľuje a bola to určite demonštrácia muzikantstva zvládnutá super, ale… kvôli tomu sme neprišli. Teda aspoň ja nie a prišlo mi to navyše.
Avšak to by všetko bolo v poriadku a cez všetko by som sa preniesol, keby… KEBY FAKT ZAHRALI TIE BANGRE. Predstavenie začínalo 19:00, ja som Devane celý deň pílil uši spievaním si ikonického isengardského pochodu „tadadááá-dáá-ta-ta“ (určite každý vie, ktorú myslím) a na ten moment, kedy konečne toto zahrajú, som sa naozaj tešil najviac z celého predstavenia. Ale ten moment neprišiel. Nechcelo sa mi tomu ani veriť, lebo podľa môjho názoru ide o najikonickejšiu skladbu z toho celého soundtracku, hneď po titulnej, hlavnej. To som ale usúdil, že mohlo byť kvôli tomu, že ich dychová sekcia bola fakt veľmi malá (tri pozauny a jedna tuba?) – to súvisí s tým, čo som už napísal aj vyššie, že niektoré piesne pôsobili slabo. Práve táto skladba na dychovej sekcii tak závisí, že si neviem predstaviť iný dôvod na to, aby ju nezaradili do setlistu ako ten, že skrátka sami zhodnotili, že by neznela dobre. Devana však celé vystúpenie čakala na The Riders of Rohan a oni ju aj začali hrať, ale práve pred tou najlepšou pasážou, tými sólovými husľami hrajúcimi melancholickú melódiu to uťali a prešli do čohosi iného. Toto naozaj nerozumieme prečo urobili, ale aj pre mňa to bola obrovská škoda. Ani sme sa na konci nepostavili na standing ovation!
Teraz som vlastne pochopil, čo je výhoda tých orchestrálnych filmových koncertov, kde sa zároveň premietajú aj filmy. Všimnite si, že ak si pustíte soundtrack z filmu priamo z nahrávky, tak znie inak ako vo filme. Do filmu vyberú z každej skladby ten najsilnejší moment a ten pokojne naloopujú, aby figuroval v celých scénach, kdežto minutáž tých jednotlivých piesní v soundtrackoch samotných je omnoho väčšia a doplnená kadejakými menej výraznými časťami piesní, ktoré sa do filmov nikdy nedostali. Napríklad ten ikonický isengardský pochod, ktorý som tak bravúrne napodobnil „tadadááá-dáá-ta-ta“, je v skutočnosti len asi 10 sekundová pasáž z 5 minútovej Isengard Unleashed. A na takýchto koncertoch skrátka v tom lepšom prípade orchester zahrá celý ten balast okolo toho a v tom horšom… no, ako v The Riders of Rohan, tú dobrú práve vynechá. Kdežto v tých „filmových“ koncertoch hrá presne to, čo sme si zamilovali.
S Devanou sme ešte po návrate domov sedeli do pol tretej rána, púšťali si soundtracky na Spotify a nadávali. Nebudeme klamať, ostali sme trochu sklamaní a to Devana ani nebola na tom koncerte pred ôsmimi rokmi, ktorý bol taký skvelý. Samozrejme, neľutujeme, že sme šli a samozrejme sme si to užili – najmä prvú polovicu vystúpenia, ktorá nám prišla objektívne silnejšia – ale malo to množstvo nedostatkov a Devana dokonca priznala, že by už znova nešla. A ja jej vlastne rozumiem. Lístok na to fakt nebol lacný a zaobišlo by sa to bez množstva – pre nás – nadbytočných aspektov, zatiaľ čo potrebné chýbali.
Napísal: B.