Aj keď v predchádzajúcej epizóde Svetlonosa som spomínal, že dopad pandémie na tvorbu videoklipov som nepostrehol, tak som sa šeredne mýlil – alebo skôr boli marcové klipy ešte takým dozvukom, kým naskočili do praxe všetky hygienické opatrenia. Apríl už taký štedrý na audiovizuálne prezentácie kapiel nebol.

Hudobné zoskupenia by však mali byť viac pružnejšie a prispôsobovať sa situácii, aby mohli prežiť rovnako, ako ľudia z iných sfér. Niektorí sa toho chytili a zorganizovali koncerty „u vás doma“ za pomoci online streamu, iní sa zase snažili nečinne prečkať vzniknutú situáciu. Avšak si myslím, že práve za takýchto okolností sa dá čas využiť aj kreatívnejšie – a to práve na veci, ako je videoklip. Z tohtomesačnej ponuky som sa preto snažil vybrať klipy, ktoré sú viac postprodukčne zaujímavé – teda viac práce bolo na nich odvedené v pohodlí domova / strižne.

 

Animak: Testament – Children of the Next Level 

Po animovanom klipe sa siahne málokedy, pretože je to technika, ktorá žerie najviac času. Jedna sekunda nakrúteného klipu má pre plynulosť pohybu v zábere 25 snímkov. V animáciách sa využíva skôr 17 obrázkov za sekundu (ale čím je ich viac, tým plynulejšie pohyby vyzerajú). Keď si však spočítame, že trojminútový klip má 180 sekúnd, aj pri tomto počte to vychádza na celkovo 3 060 obrázkov. Za dva mesiace domácej karantény sa to však dá stihnúť.  Okrem toho sa dá využiť aj to, že sa refrén opakuje a teda je možné zduplikovať aj animovanú časť  – ako to spravil aj Balász Gróf pre kapelu Testament. Animovaný klip vyžaduje aj určité skúsenosti s videotvorbou. Ak sa video podarí, je to zaručené lákadlo. (Malý tip, pre výtvarne menej zručných autorov sa dá využiť aj fotografia – volá sa to stop motion a je to taká animácia z fotiek, určite ste to už niekedy videli.)  Je to proste iné, vizuálne pútavé a myslím si, že v každom človeku drieme kus dieťaťa, ktorému podobné videoklipy pripomínajú bezstarostné detstvo – prečo by inak boli tak obľúbené aj animované seriály pre dospelých?

 

Späť ku koreňom: Blue Pills – Low Road

Veľmi nerád by som skĺzol do roviny pridávania videoklipov, kde sú v podstate len zaznamenaní členovia kapely, hrajúci na nástroje. Povedal som si, že teraz spravím výnimku. Aj takýto klip totiž dokáže upútať – mizanscéna (to, čo je pred kamerou) nie je jediný výrazový prostriedok, ktorý môže ovplyvniť vizuálnu podobu diela. Nad kapelou Blues Pills (a piesňou Proud Woman) som rozmýšľal už v minulej epizóde. S klipom na pieseň Low Road, a súčasnou témou Svetlonosa, si už pozornosť zaslúžia. Na takýto klip stačí dodržiavať dvoj-metrové rozostupy a kapela so šikovným filmárikom, so zmyslom pre farbocit a experimentovanie, sa v nejakom väčšom priestore rozostúpi. To predsa žiadnemu hygienikovi vadiť nemôže. Keďže kapela hrá rock and roll, nazval som túto časť späť ku koreňom. Je dôležité to ozrejmiť, nakoľko kapela tomu podriadila celý vizuál klipu. Scénu upravenú do podoby provizorného televízneho štúdia umocňuje postprodukčne dorobený rámik po okrajoch videa. Divák má potom pocit, že sa pozerá na retro televízny program zo 60. rokov, cez svoj TESLA (TEechnicky SLAbší) televízor. Robí aj takzvané glitche (tie úzke pásy prechádzajúce cez obraz).

Dôležitá je aj farebná škála. Ak sa aj Vám niekedy stalo, že sa pozeráte na klip a niečo vám tam vadí, mnohokrát je to farba. Keď je klip nakrúcený v tónoch, ktoré spolu ladia, väčšinou ostatné chyby bežný divák prehliadne. Je tomu ale potrebné podriadiť všetko – scénu, kostýmy, vlasy, rekvizity. Keď sa k tomu pridá aj kus postprodukčného experimentovania s obrazom, môžu vzniknúť zaujímavé kreácie – ako napríklad mandaly tvorené z 5-násobného zrkadlového zobrazenia záberu.

 

Karanténa: Heidevolk – Velua

Ak sa ale predsa len bojíte toho Covida, nezostáva vám iné, len čučať doma. Aj tak sa dá ale vymyslieť klip – napríklad z pohodlia svojej postele. Inšpiráciou môže byť kapela Heidevolk. Ich prevedenie sa mi síce vizuálne vôbec nepáči, ale nápad je to vynikajúci! Kapela si, bohužiaľ, vybrala celkom neštastné prostredie/pozadie, a jeden zvädnutý parôžtek na stene tiež nevyzerá práve reprezentatívne. Od kapely ich formátu som čakal, že sa trochu posnažia. Folk a folklór je dosť obrazová záležitosť, takže som dúfal v čosi pútavejšie. V zásade by stačilo dodržiavať pravidlo z predošlej kapitoly o farbách, a hneď by to vyzeralo úplne inak ako tento cover, kvôli ktorému som síce musel siahnuť trochu do archívnejšieho časového úseku, než je apríl.  

Pre metalistov celkom potešujúca správa – dá sa totiž pracovať aj s čiernou a bielou (ako to tu môžte vidieť), takže sa nebojte experimentovať so svojim šatníkom, či plachtou na pozadí. Acapella jej tiež celkom diera na trhu, čo sa týka metalovej sféry. Myslím, že som sa stretol len s Van Cantom a pár jednotlivcami, ktorí sa tomu venujú. Taký Satyricon by som si kľudne v acapellovom prevedení rád pozrel.

 

Čierny Peter: Aether Realm – TMHC

Neprežente to! Aj predchádzajúce rady treba brať s mierou. Niekedy vám totiž z tej domácej karantény môže prepnúť prevod veľmi neštatným spôsobom. Aether Realm  je toho dôkazom. Divákov podľa môjho názoru neupútali už v intre, kedy sa za minútu nedozvedia, čo sa vlastne ide diať. Je to dlhé, nudné a okrem toho tak herecky zle zahraté, že im neverím ani nos medzi očami. Kto by čakal, že sa to po minúte zlepší, toho musím sklamať. Klip sa zmení na panoptikum hrôzy a desu. Postmoderna môže ísť handry fajčiť.  Aj keď sú niektoré momenty úsmevné, klip je zlý nielen po technickej stránke (miešanie zrnitého obrazu s celkom kvalitným materiálom), ale hlavne dramaturgicky vôbec neuchopený. Myslím si, že keby to zobral do rúk skúsenejší strihač s dobrou dramaturgickou skladbou, tak ten by nevkladal do klipu tento odpadový materiál a dokázal by z podobného fanmade klipu vykúzliť celkom vtipný, zaujímavý a možno aj pútavý klip –  jednoduchý na produkciu aj počas pandémie.

 

Napísal: Ad-mi-rall