Čo pohnojili Dimmu Borgir?

Toto jednoducho muselo prísť. Môžeme sa všetci tváriť, že Dimmu Borgir už nie sú viac relevantní, že ich profil z 90. rokov je už nenávratne stratený, a že už nikoho nezaujímajú … ale nebola by to celkom pravda. Určiteže Dimmu sa už neplaví pod vlajkami undergroundu a teda, čo sa týka tých 90. rokov, tak tie nazad už asi neprídu (aj keď vlastne… viď. Watain), ale stále sú to blackmetalová legenda a to im už nikto nikdy nevezme, bez ohľadu na ich súčasný status. Myslím, že si zaslúžia aspoň toľko úcty, že ich tvorba bude registrovaná … zdráham sa povedať elitistami, ale viete čo myslím.

Aby som sa ale priznal, tak ja som na Dimmu nikdy nezanevrel. Poznám jedincov, ktorí im nevedia prísť na meno, pre ktorých úplne prestali existovať. Ja som nikdy takéto nutkanie nemal. Dokonca ani tak nenávidená Abrahadabra, podľa mňa vôbec nie je zlý album, to, že kapela podlieha istému vývoju je úplne prirodzené. A toto sa týka aj tohoročného Eonianu. Vyšiel už 4. mája, takže som mal možnosť si prezrieť reakcie a je skutočne fascinujúce, ako sú polarizované. Tento album sa evidentne dá zväčša zbožňovať, alebo nenávidieť a tej nenávisti je podstatne viac. Eonian je veľmi špecifická nahrávka, nie však hudbou, ale kontextom, v ktorom sa nachádza a okolnosťami jeho existencie. Preto sa ho podľa mňa nedá recenzovať celkom tak, ako ostatné albumy na Bese.

Prvá zásadná vec je to, že medzi posledným albumom a Eonianom je 8 rokov. Toto by nebolo samo o sebe nijak nevídané, ale počas tých dlhých rokov Dimmu Borgir stále boli na scéne, stále boli viditeľní, koncertovali, fungovali úplne plnohodnotne, bez nejakých páuz, alebo dočasných rozpadnutí. Ten nevídaný faktor spočíva teda v tom, že hovoríme o aktívnej, skutočne veľmi známej a veľkej kapele, ktorá jednoducho neponúkla svojim fanúšikom nový materiál 8 rokov. Takáto dlhá doba stimuluje hype, ktorý potom zásadne ovplyvňuje pohľad na výsledok. Tých 8 rokov je akurát na to, aby hranica medzi šialeným očakávaním „kedy to už konečne vydajú?!“ a indiferentnosťou „áále, môžem ja už celé Dimmu kašľať“ bola tak rozmazaná, aby dosahovala rizikové úrovne. Toto podľa môjho názoru albumu škodí, nech je akýkoľvek, pretože pri prvom vypočutí buď hype spôsobí privysoké očakávania, alebo naopak strata záujmu spôsobí skepticizmus.

Druhá zásadná vec veľmi súvisí s prvou: Abrahadabra bol prvý album od Dimmu, kde skúsili o niečo iný prístup k hudbe, značne upustili od blackmetalovej stránky a povedal by som, že najmä preto si tento album vyslúžil takú nechvalnú povesť. A práve táto povesť ešte zhoršuje následky spôsobené „Prvou zásadnou vecou“ – ľudia neboli s Abrahadabrou spokojní a keď fanúšikovia nie sú spokojní s novým albumom, na ktorý sa tešili, tak automaticky čakajú na niečo lepšie od daného interpréta, čo im chuť v ústach napraví, čo ich očakávania naplní, nech môžu na ten kix zabudnúť. A teda Abrahadabra, ako prvý album od Dimmu, s ktorým vo všeobecnosti verejnosť ozaj nebola stotožnená, prišla v tú najnevhodnejšiu chvíľu – pred 8 ročnou dierou v diskografii veľkej stálice. Je logické, že toto potenciálny hype , či stratu záujmu podporilo.

Tretia zásadná vec je prvá ochutnávka nového materiálu, ktorú po tak dlhej dobe fanúšikom poskytli – teda singel. Výber skladby, ktorú sa rozhodli postaviť ako predvoj, je pre mňa úplne nepochopiteľný. Dimmu Borgir boli ozaj veľkí tajnostkári ohľadom Eonianu, pamätám si na jednu diskusiu na facebooku, nejakú dobu predtým, než uverejnili daný singel, kde si Dimmu propagovali nejaké akcie na merchandise súvisejúci s Abrahadabrou. Chudáci, neviem, čo očakávali, ale okamžite mali pri tom príspevku stovky nahnevaných komentárov v štýle „strčte si do riti váš abrahadabrovský merch, dajte nám nový album!“. Ale Dimmu ani brvou nemihli a vôbec sa nebránili, žiadna zmienka o novinke, nič, hoci v tom čase už bol Eonian určite hotový. Takže si vytvárali pôdu na veľkolepé triumfálne entreé, zobudenie spiaceho obra… a …! Približne dva mesiace pred vydaním Eonianu príde singel Interdimensional Summit... Eonian som už počul mnohokrát a môžem povedať, že je to ozaj najslabšia pieseň albumu a určite aj najodlišnejšia od „klasického Dimmu“. Ihneď mi prišli na um kolegovia Keep of Kalessin, ktorí taktiež stratili dávku reputácie po ich albume Reptilian, ktorého predvojom bola taktiež tá najvymiškovanejšia skladba z celej nahrávky – „Dragontower“. Paralelu vidím v tom, že rovnako ako Eonian, tak aj Reptilian bol celkovo dosť tvrdý album, no ako ochutnávku zvolili tú najmelodickejšiu, „najjemnejšiu“ skladbu, ktorú mohli, ale zatiaľ čo pri Keep of Kalessin tomu plne rozumiem, keďže sa s ňou rozhodli ešte predtým vstúpiť do Eurovízie, tak u Dimmu Borgir mi to vôbec, ale vôbec nedáva logiku. Nejde o to, že je jemnejšia, alebo odlišnejšia od ostatných, ale po „Interdimensional Summit“ som aj ja musel potlačiť nutkanie zvracať a kričať: „Toto je ten triumfálny vstup? Na toto sme čakali 8 rokov?“ Nightwishovské gitary a orchestrácie, celkový vizuál a hudba ako filtrovaná cez preferencie širokej poslucháčskej verejnosti. Reku, ak má byť takýto celý album, tak to je Dimmu ozaj stratené. Smerujem tým k nesmiernej moci prvého dojmu. V týchto podmienkach, ktoré som tu načrtol, mal „Interdimensional Summit“ katastrofálny dôsledok pre úspešnosť albumu. Ono totiž dojmy sú dojmy – či ide o ľudí, či o umenie. Ak na niekoho spravíte ozaj dobrý dojem na prvýkrát, ten človek vás takpovediac „chce mať rád“. Od bodu vášho prvého dobrého dojmu ste vo vzťahu, kedy danú osobu musíte „presviedčať“, aby na vás názor zmenila, preto vám napríklad malé prešľapy bude tolerovať. Ak ale dojem spravíte zlý, potom je tento vzťah obrátený a vy ju musíte „presviedčať“, aby si povedala „ále, veď on je predsa fajn“, preto vám malá laskávosť, či službička nebude stačiť. A toto je to isté aj pri Eonian. Po tom, ako som počul „Interdimensional Summit“ sa mohli márne snažiť zachraňovať situáciu skladbou „Council of Wolves and Snakes“ (ktorú teraz s odstupom času a počtom vypočutí vôbec nevnímam ako zlú), absolútne ma netrápila a neprišla mi zaujímavá. Prvý dojem ma tak sklamal, že som Eonian ignoroval celé 4 mesiace (!) bez toho, aby som ho, čo i len raz vypočul a to opäť zdôrazňujem, že Abrahadabra ma celkom baví, tak čo museli cítiť tí, ktorých naštvala už tá? Keď som sa ale odhodlal dať tejto nahrávke šancu a naozaj som ju počúval dookola, pochopil som práve to, čo vám teraz píšem. Dovolím si tvrdiť, že keby na singel, dva mesiace pred vydaním Eonian, nedali pieseň „Interdimensional Summit“, no napríklad „I Am Sovereign“, reakcie by mohli byť podstatne iné. Podceňujeme silu prvého dojmu, nedbáme naň tak, ako by sme mali. Či už z pozície tvorcov, alebo z pozície konzumentov. Nám, konzumentom, často môžu ujsť podstatné veci len preto, že si vytvoríme predsudky a to v konečnom dôsledku zraňuje najviac nás, lebo sa ukracujeme o zážitok.

Eonian vôbec nie je zlý album a vôbec to nie je taký skok od tvorby Dimmu Borgir, ako je interpretované. Je tam väčší dôraz na melodiku, na orchestrácie, chorály a podobne, ale stále z toho počuť ich charakteristický podpis. Určite viac ako z Abrahadabry a určite má bližšie k black metalu ako ona. Takisto, o orchestrácie sa stará Francesco Ferrini z Fleshgod Apocalypse a ten si svoje remeslo ovláda ozaj schopne. Jasné, nie je to Puritanical Euphoric Misanthropia ani Stormblast, ale práve toto je niečo, čo mi vŕta hlavou vždy, keď recenzujem kapely, ktorých tvorbu mám napočúvanú. Ako by som to vnímal, keby Eonian bol prvý album od Dimmu, ktorý som kedy počul? Ako by to vnímali všetci, keby to bol ich debut? Keby sme to nemali s čím porovnať …

Napísal: B.

Author: B.

1 thought on “Čo pohnojili Dimmu Borgir?

  1. Zaujímavo napísaná recenzia na tento album, pretože som pri tejto nahrávke zažíval podobné pocity a sto krát ma napadlo, čo by sa stalo keby spravili epický videoklip k „úvodnému singlu“ I Am Sovereign 😀

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.