Svoj arzenál ako prvý vybalia Aeon Winds v podobe inštrumentálnej Echoes of the Battle. Skladba sa nesie skôr v epickej a atmosférickej rovine, čo podporujú využité čisté gitary, klávesy a chorálové spevy. Pekné rozvíjanie ústredného motívu v jednej z najlepších inštrumentáliek AW. Zo snenia nás prebudí hneď nasledujúca skladba s titulom The Path of Devouring Flames. Tá je podstatne agresívnejšia a naznačuje pokračovanie kapely v smerovaní, ktoré naznačilo splitko s Trollom. Hlavné slovo v nej majú gitary, klávesy hrajú skôr podpornú rolu. Zvuk nástrojov je kvalitný, dobre vyvážený, len snáď vokály sa v mixe trochu stratili. Skladba podobne ako úvodná inštrumentálka má dobrú gradáciu so zaujímavým finišom. A po ňom sa ocitáme znova úplne inde. In Times of Old je ambientno-neofolková skladba šmrncnutá foklórom, ktorá končí motívom zo známej ľudovej piesne Na Kráľovej holi. Aby žánrových skokov nebolo dosť, záverom príspevku Aeon Winds je cover Inno a Satana od nejakej nórskej kapely. Oproti originálu skladba začína klávesovým introm a má možno trochu atmosférickejší náboj.
Ako zhrnúť počínanie prvej z kapiel? Každá skladba má čosi do seba, nápady nechýbajú, zvukovo je všetko, ako má byť. Istým nedostatkom je už naznačený náhodný výber skladieb. Viem, že na splitká sa dáva rôzny materiál, niekedy naznačujúci budúce smerovanie, inokedy rôzne žánrové odklony a experimenty. Aeon Winds však tentokrát povyťahovali z klobúka štyri skladby, ktoré mohli pochádzať aj od štyroch rôznych kapiel (ok, pochádzajú s coverom od dvoch), a tak je tu eklekticizmu trochu veľa na pomerne malú plochu.
Splitko pokračuje pagan metalovou úderkou Concubia Nocte. Prvou skladbou je ambientný Tok poskytnutý Nekrosom z Misty Forest, na ktorého vydaní sa skladba už skoršie objavili. A nie až tak dávno sa objavili na limitovanom EP aj piesne Vlčou krvou a Večná vôľa, ktoré sú prerábkami staršieho materiálu kapely. Obe skladby sú našľapané a trochu pripomínajú Hate Forest. Vlčou krvou je viac melodická a trochu ladená do pagan blacku, Močiare sú temnejšie a zlovestnejšie. Ako tretie skladba od Concubie prichádza prvá (a zároveň posledná) nová vec – Večná vôľa. Oproti prerábkam starších skladieb je štruktúrovanejšia, s prepracovanejšou dynamikou. Pieseň je však stále podstatne agresívnejšia ako folkblackový materiál zo zatiaľ jediného albumového materiálu kapely. Za vyzdvihnutie stojí výborné vygradovanie Večnej vôle s vhodne využitými klávesami. Splitko končí prerábkou kapely Karpathia, kde si členovia oboch kapiel kedysi zahrali. S posledným lúčom slnka znie zvukovo podstatne lepšie a vyrovnanejšie ako originál a poslucháč si môže predstaviť, ako mohol album Karpathie znieť, ak by znel dobre…
Čo teda povedať o materiáli od Concubie? Zvuk a hráčske schopnosti treba hodnotiť len a len pozitívne. Ani na samotných skladbách nemožno nájsť nejaké jednoznačné negatíva. Predovšetkým Večná vôľa predstavuje možné smerovanie kapely v budúcnosti a ukazuje jednoznačný skladateľský posun. Škoda len, že nám po pomerne dlhej pauze (osem rokov od vydania debutového a zatiaľ jediného albumu) CN nenaservírovali viac nového materiálu, keďže štyri z piatich skladieb sme už mohli počuť v minulosti.
Ako teda materiál zhrnúť ako celok? Obe kapely jednoznačne ukázali, že ich miesto na domácej scéne nie je náhodné a ukázali niečo zo svojho umenia. Jednoznačne však konštatujem, že mohli ukázať aj oveľa viac a splitko ako také mohlo byť oveľa zásadnejším vydaním, ako je tomu teraz. Záverečný verdikt zodpovedá tomuto názoru.
Hodnotenie: 7/10
Napísal: NKH
