Špecifickosť rumunského black metalu definovala azda akási mystickosť dávnej histórie (kmene Dákov), tamojšej prírody (Transylvánske lesy) a synkretického folklóru. Najvýraznejšou kapelou, ktorá sa dostala do európskeho priestoru bola Negură Bunget, ktorá však už ukončila svoju činnosť. Prečo píšem o Negure? Mnohí vedia avšak niektorí mladší možno zas nie, že zakladajúci členovia Negură Bunget, Sol Faur a Hupogramos neskôr pokračovali vlastnou cestou pod názvom Dordeduh. Ich živé vystúpenie som videl naposledy v roku 2014, čo je teda poriadne dávno, a preto koncert v Bratislave, i keď sa konal v nedeľu bol povinnosťou.
Poďme však k samotnému koncertu, pretože Dordeduh v ten večer nevystupovali sami. Po dvojkoncerte v Brne a Prahe s predkapelami Besnou a Heiden sa v Bratislave po ich boku predstavili české support kapely. Začul som hlasy (aj od nás z redakcie), že mohli byť zvolené žánrovo lepšie (azda vhodnejšie?) kapely, ktoré mohli udalosti pritiahnuť viac pozornosti. Tieto polemiky však nechám na samotných návštevníkoch nakoľko ľudia, ktorí sa na koncert nedostavili, by mohli radšej pomlčať – áno zase raz narážam na biednu účasť.
Ako prvá kapela večera sa predstavili Postcards from Arkham z Českej republiky som registroval už na plagátoch koncertov niekoľko rokov, ale k ich hudbe som sa nikdy nedostal a bola to moja prvá skúsenosť s kapelou. Dokonca som si nestihol ani pustiť nič pred koncertom. Nejde však o žiadnych nováčikov, Frodys (gitarista a spevák) hral v jednej (podľa môjho názoru) z najlepších českých kapiel vôbec – Dissolving of Prodigy. Aj keď nerád, ale po živom vypočutí koncertu Postcards from Arkham, musím konštatovať, že ich hudba ide mimo môj vkus. Trojici na pódiu však nepridával na kvalite ani hrozný zvuk v klube, ktorý býva v Randale ako počasie (napríklad na tejto akcii). Živá prezentácia sa venovala desiatemu výročiu znovu nahratého albumu Oceanize. Z toho čo sa snažili v prekopákovanom a prebasovanom zvuku podať som zachytil prvky progresívneho metalu, post-rocku a poriadnej dávky samplov. Sporadický vokál sa pohyboval od šepotu až po scream a miestami mi vystúpenie pripomínalo slovenský Abstract. Z domáceho posluchu spätne to však bola príjemná hudba do auta (nie však v noci z Bratislavy).
Druhá kapela večera bol gothic/black metal Ador Dorath, taktiež z Česka. Bolo to solídne dávno, kedy som ich naposledy videl, tuším to bolo niekedy v 2010 v Trenčíne spolu s Depresy (ak ma pamäť neklame). Pamätám si však, že išlo o metal v štýle Cradle of Filth s dobre vyzerajúcou speváčkou (ako ináč) a v tých časoch ma to hádam aj bavilo. Produkciu Ador Dorath som už neskôr nesledoval a iba pred koncertom som zisťoval, čo s nimi je. Posledný album vydali pekne dávno, v roku 2014 a ten som sa snažil vypočuť – žiaľ moc ma to nebavilo. Všetko mohol zmeniť koncert. Po vystúpení poštárov z Arkhamu išlo u úplne odlišné hudobné vystúpenie. Či už pódiovou prezentáciou – viac členov, spevák, ktorý sa snažil komunikovať s publikom pohľadmi v predklone alebo živými klávesami. Zo zostavy však (možno pre tento koncert?) ubudla speváčka, a tak jej vokály išli zo samplov. A možno to ani nebolo na škodu, keďže zvuk bol stále dosť zlý a celé si to sadlo možno tak v druhej polke koncertu. Z toho, čo hrali si pamätám len skladbu Outspoken (2018), ktorá na youtube hovorí, že je to ochutnávka z nového albumu – zatiaľ nevydanému, ten snáď v budúcnosti osloví.
Z úvodu tejto reportáže je azda všetkým jasné, že celú cestu do Bratislavy sme merali kvôli Dordeduh. Kým Devana sa na koncerte v Brne s ich hudbou len zoznamovala, ja môžem svedomite prehlásiť, že ich hudba absolútne sedí do mojich preferencii. Z jej, a viacerých ďalších rozprávaní som dostal echo, že zvuk bol na koncerte výborný. Dúfal som, že zázrak sa ich zvukárovi podarí vyčarovať aj v Randale. Nebudem šetriť slovami chvály, pretože od začiatku setlistu bol Dordeduh jednoducho na inej úrovni. Povestný cit pre detaily, precízny zvuk a verné zachytenie štúdiovej nahrávky v živej podobe bolo realitou aj v tento večer. Štvorica na pódiu zostala až na nového bubeníka rovnaká a klávesy, doplňujúce vokály, ľudové nástroje (a tá veľká drevená doska, ktorú kedysi vláčili so sebou) išli zo samplov. Ako avizovala v predchádzajúcej reportáži Devana, hralo sa predovšetkým z albumu Har (2021). Ten je ešte o čosi viac progresívnejší ako „debut“. Akonáhle však zazneli známe tóny skladieb Descânt, či Desferecat, išla po mne husia koža. Profesionálny a precítený výkon Edmonda (Huppogramos) – gitara a spev, gradoval predovšetkým v pasážach čistých vokálov a hrdelného spevu, ktoré zneli ako z nahrávky (nutne dodať, že backing vokály doplňoval bubeník). Stoický kľud Sol Faura (druhá gitara) so zavretými očami dodával kapele akúsi dávku úprimnosti. Gitarové postupy a pasáže hrané prstami cez dve struny, ktoré si nesú od čias Negura Bunget ostali aj v tvorbe Dordeduh a okrem hudobného prevedenia sa na to aj dobre pozerá. Skladby Dordeduh sú celkovo dosť dlhé a najkratšia skladba večera În vieliștea uitării mala 6 a pol minút. Svojím pomalým tempom nechávala vyznieť basgitarové tóny a xylofón, záver zas Edmondov škrek a tremolo gitary. Koniec vystúpenia patril piesni Jind De Tronuri (presne tu znela tá dlhá drevená doska) z prvého albumu Dar de duh (2021), najdlhšej z celého koncertu. Pri jej záverečných tónoch ďakovali hudobníci publiku za účasť. Myslím, že už viac sa rozpisovať nemusím, pretože zážitok to bol rovnaký ako predchádzajúce minúty, dokonalý koncert.
Na záver by som rád poďakoval organizátorom za skvelý koncert, dávno som si nič neužil tak, ako Dordeduh. Akcia by si jednoznačne zaslúžila lepšiu účasť (asi aj zvuk pri plnšom klube by bol lepší). Fotografie vyhotovila naša externá spolupracovníčka Demonvoisa.
Napísal S.
