Z archívu starého blogu sme sa rozhodli vytiahnuť materiál z počiatkov nášho webu. Je ňou recenzia spoluzakladateľa Besu Blutkriega, na kompilačný album ukrajinskej legendy Hate Forest. Tento materiál vyšiel v roku 2009 a recenzia nasledujúci rok. Odráža vtedajšiu hudobnú aktivitu Romana Saenka a podvedomé presvedčenie, že dni Hate Forestu sa nadobro naplnili. A pravdou je, že tento projekt dlho spal, až kým neprišiel zlomový koncert a nové albumy. Nech tento článok poslúži ako predpokračovanie k článku, ktorý už čoskoro vyjde na našom webe.
Pozornosť metalovej scény sa v poslednom období opäť upriamila na našich východných susedov, konkrétne na kapelu Drudkh. Nový album opäť rozdelil fanúšikovskú základňu tejto skupiny na tých, ktorí toto dielo odmietli a na tých, ktorí nový album prijali s vrelou náručou. Predmetom dnešnej recenzie nebude však Handful of Stars, ale kapela na ktorú padá pomaly prach, a na ktorú snáď už hlavný mozog Drudkh, Roman Saenko zabudol.
Hate Forest predstavuje kapelu, ktorá počas svojej existencie zviditeľnila hudobný potenciál R. Saenka, vytvorila podmienky pre vznik Drudkh a nakoniec zanikla v tichosti a pripravila priestor pre príchod Blood of Kingu, ktorý môžme nazvať akýmsi nevlastným bratom Hate Forestu. Album, ktorému sa chcem dnes venovať je posledným klincom na rakve Hate Forestu, ide o kompilačku nevydaných skladieb a živých záznamov pod názvom Dead but Dreaming.
Dead but Dreaming vyšiel v roku 2009 v Primitive Reaction a obsahuje sedem skladieb, z čoho sú dva covery od poľskej skupiny Arkona a britskej death metalovej legendy Bolt Thrower. Obal albumu sa nesie v klasickom milimalistickom duchu v ústrednom obrázku hrobky v čiernobielych farbách. V jednoduchosti je krása a Hate Forest svoj estetický um nezapreli ani na svojom poslednom materiáli. Poďme na jednotlivé skladby. Ako som už spomínal úvod na albume sa nachádzajú dva covery a tým prvým, ktorý otvára tento album je skladba Wściekłość która nadchodzi, vydaná na debute Imperium z roku 1995. Typické rýchle tempo, živý bubeník a growlingový spev, to všetko v kombinácii s klávesmi. Zvuk je oproti klasickým prechádzajúcim albumom ako Sorrow či Purity čistejší a spev sa snaží zo zrozumiteľnejší prejav. Z môjho pohľadu ide o priemerný cover zvládnutý bez väčších problémov, čo však vytknem je gitara ktorá sa stráca niekde za vrstvami zvuku bicích, vokálu a klávesov.
Druhá skladba Grief of the Universe predstavuje zatiaľ nevydanú skladbu z dielne Hate Forest. Úvodné gitary a samotný zvuk nadväzujú na úvodný cover. Tempo je nezvyklé melodické, hodí sa skôr k thrash metalovej kapele ako k Hate Forestu. Zvuk začína byť až nepríjemne „čistý“ a vytráca sa špecifická atmosféra, ktorá charakterizovala túto kapelu. Skladba pritom nieje zlá, v druhej polovici sa dočkáme klasických gitarových postupov doprevádzaných rýchlym tempom, no nič veľkolepé sa nekoná. Nasledujúca skladba LCF už znásobuje moje obavy. Opäť prichádza niečo úplne iné než načo som zvyknutý a čo som čakal. Dominantné stredné tempo, zrozumiteľný spev, dvojkopáky sa niekde úplne strácajú a celková atmosféra sa úplne, beznádejne vytráca.
Nasledujúce tri živé skladby je ťažie charakterizovať, ide o nie veľmi profesionálny záznam skladieb z albumov Purity, To Those Who Came Before Us, The Gates, ktoré reprezentujú raný prierez históriou tejto kapely. To čo úvodné skladby kazia, zachraňuje tento živý záznam. Zvuk nieje veľmi čistý ale naopak dotvára celú nahrávku a pôsobí ako nevydané demo. Charakteristická nezrozumiteľnosť koncertu, zúfalosť, priamočiarosť a chladná agresivita sú povýšené v tejto živej nahrávke do dokonalosti. Je zbytočné rozoberať jednotlivé skladby do podrobností, jednoducho si to treba vypočuť a skúsiť sa vžiť do atmosféry samotného koncertu. Záver kompilačky tvorí opäť cover od kapely Bolt Thrower, ktorý pôsobí autentickejšie a živšie ako úvodná skladba od Arkony. Je to môj subjektívny názor, ale proste Hate Forest bez špecifického zvuku, niesú proste Hate Forest a akékoľvek experimentovanie je proste v tomto prípade nemiestne. Dokonalý, takpovediac bordel, hutná nepreniknuteľná masa zvuku a povedal by som až anhilačný vokál v spojení so škrekom je tým pravým orechovým, vďaka ktorému si tieto posledné tri skladby získavajú moje sympatie.
Na záver snáď dodať len toľko, že tí, ktorí májú záujem počuť niečo odlišnejšie než prezentujú albumy Sorrow, Purity, Battlefields nebudú určite sklamaní. Fanúšikovia staršej tvorby si prídu na svoje v podobe troch skladieb žívého záznamu so špecifickým zašumeným zvukom, a ak vás sklamal nový Drudkh či posledný Blood of Kingu, nikdy nieje na škodu siahnuť po starších nahrávkach či poslednom titule od kapely Hate Forest.
Hodnotenie: 6/10
Napísal: Blutkrieg
