Nedávno som dostal otázku: „Načo vlastne chodíš na všetky tie koncerty, keď ťa to vlastne nebaví, pred pódiom tráviš pár minút a inak len sedíš pri bare?“ Myslím, že som odpovedal nejakou floskulou o fanatizme a podpore scény. Jednoducho blbosť! Z mladíckeho fanatizmu sa stal obyčajný automatizmus, podpora je len prezlečená potreba socializácie a koncerty samozrejme slúžia ako platforma pre rozvoj sebazničujúceho alkoholizmu… Smutné. No aj tak som v stredu opäť kráčal do Tartarosu „vzhliadnuť“ vystúpenie troch mne absolútne neznámych kapiel…

O ôsmej stoja na pódiu Taliani Eyelessight – ženská s gitarou a uplakanými vokálmi za mikrofónom, identicky vrieskajúci bubeník, gitarista a basák nehodný rozvíjajúceho prívlastku. Ich pódiová image budila dojem, že im v aute vybuchli konzervy s paradajkovým pretlakom – biele plachtičky postriekané niečím, čo určite nie je krv, šatky cez oči. Už z predlhej zvukovej skúšky bolo počuť, že kvarteto sa vzhliadlo v emocionálno-duševných klystíroch známych aj ako suicidal black metal. Vlastne aj štruktúra jednotlivých kompozícií ako keby sledovala postupný vývoj (a zánik) tohto subžánru – cez melancholické vybrnkávanie ako z albumov Trista a Hypothermie, sa prechádzalo do polôh, ktoré boli až príliš zjavne odkukané z tvorby Alcestu či Amesoeurs a končilo sa to kdesi v post-rockových rovinách. Nedá sa povedať, žeby sa to počúvalo zle. Malo to energiu a väčšinou aj technickú kvalitu.  Píšem „väčšinou“, lebo  gitaro-speváčke Kjielv prvých pokusoch o čistý spev utekal hlas – a falošnosť bolo počuť aj napriek tomu, že na vokál použila asi všetky efekty tohto sveta. Tieto pokusy však boli len občasné a viac mi vadila akási celková nepôvodnosť. Domnievam sa, že podobná hudba by mala byť akousi osobnou lyrikou, prenesením vlastného vnútorného sveta do nôt a nikto ma nepresvedčí, že Eyelessight majú ten svoj svetík totožný s Neigem, len tak, zhodou okolností (kapela tú podobnosť možno nevidí, keď majú šatky cez oči). Jednoducho čosi nie je v poriadku, keď hudobníci v klimaktickom bode vystúpenia kľačia na pódiu, povreskujú svoje žiale a vy  kukáte po miestnosti a viac vás zaujme bubeník Grá, ktorý sa vedľa pódia fotí s pecňom chleba. Tu však treba povedať, že to bol najväčší peceň chleba, aký som kedy videl. Prisámbohu tá obludnosť mala priemeraspoň meter.

Na pódium ešte mokré z talianskych sĺz, nakráčali Belgičania Ars Veneficium. Ťažké boty, nášivky, klince, maľovka na ksichtoch. Ich debutový album The Reign of Infernal Kingna mňa pôsobil ako trochu uklepanejší Gorgoroth z čias, keď toto združenie ešte za niečo stálo. Celkom som sa tešil. Je mi jasné, že keď kapela (label) investuje peniaze do bannerov, chce ich aj náležite využiť, no v klube ako je Tartaros, kde má pódium šírku 4 metre, má sa naň zmestiť 5 ľudí a kopa aparatúry, stojí ich vztýčenie za zamyslenie. Kapela sa tu javila akoby hrala v bratislavskej MHD. Možno aj kvôli tejto stiesnenosti, či nedostatku skúseností páni nepôsobili celkom vo svojej koži a mal som pocit, že ich v pódiovom prejave zväzuje nervozita… No hudobne bolo všetko v najlepšom poriadku. Nevymýšľalo sa nič nové a v podstate sme dostali kus dobre zvládnutého remesla, odkazujúceho na klasiky druhej vlny black metalu. Bubeník bez mihnutia oka solil jednu klepačku za druhou, nad ktorými gitaristi čarovali s nasratými, no stále pomerne chytľavými melodickými linkami. Aj tým asi 20tim návštevníkom koncertu z toho začínalo pomaly zajebávať, hromžilo sa, poskakovalo, všetko ako má byť. Ako sme sa neskôr zhodli s kolegom, Ars Veneficium hudobne strčia do vrecka všetky slovenské-české (raw)cvlty, hrajúce podobnú muziku… a ak zapracujú aj na svojom živom vystupovaní, myslím, že ich na tejto preplnenej scéne čaká svetlá budúcnosť.

Propagačné textíky koncertu lákali hlavne na švédsku kapelu Grá, ktorej mozgom je spevák Dark Funeral – Heljarmard. Očakávania som teda nemal žiadne,a napriek tomu, že posluch posledného albumu Endingich nijako nezvýšil, za zvukov intra – čardáša som predsa len stál pri pódiu. Gitary v úvodnej skladbe dali spomenúť na Skitliv a ich Skandinavisk Misantropi, basa zas na môj kontakt s rodinou – sporadický a neveštiaci nič dobré. A keď do toho frontman zahučal svojím škrekotom, skoro som odpadol. Lepší black metalový vokál som naživo veľmi dlho nepočul (ak vôbec). Zrazu ma prestal zaujímať čas, priestor aj vesmír, človek sa len ponoril do hudby a počul praskanie sveta v poslednom smiechu debila. Majestátnosť, aristokratický nadhľad v spojení s úchylnosťou a primitivizmom. Všetko čo ma kedysi pri prvých kontaktoch s blackmetalom nadchýnalo tu bolo zhmotnené a koncentrované. Nezaujímalo ma kto žerie chleba, čo sa deje naokolo… V hudbe zdanlivo nebolo nič neobvyklého – klasický škandinávsky black metal – no to nezdanlivé, neuchopiteľné, za rohom rozumu – ojojojojoj – to tam bolo a dostalo ma do kolien. Je radosť sledovať ľudí, ktorí naozaj vedia hrať a pôsobia, že sa narodili na pódiu s gitarou v ruke.  Zrazu mi nevadili všetky pózy a klišé, na ktoré som inak alergický – od skandovaného hej, hej, hej, až po kadejaké rock´n´rollové zábavky, naozaj si to mohli dovoliť. Všetko vyznievalo prirodzene a autenticky. Za slabší moment považujem len jedinú skladbu, v ktorej už toho black´n´rollu bolo akosi príliš veľa (Heljarmard tvrdil, že ide o prvú vec, ktorú kedy zložil na gitare). Aj tá nakoniec dostala veselý politický rozmer, keď hlavný hajlovač pod pódiom dostal od kapely slučku, nech sa obesí…

Vystúpenie Grá mi dalo odpoveď na otázku položenú v úvode: prečo vlastne chodím na koncerty? Pre toto! Pre moment, chvíľu – hľadanie kontaktu s čímsi čistým, esenciálnym… pre ten kolegom často opakovaný Deadov citát: „Black metal je niečo viac…“ A ak by mi bol niekto niekedy povedal, že mi podobný zážitok sprostredkuje kapela speváka z Dark Funeral, asi by som sa od smiechu pochcal… Svet je zvláštne miesto.

Napísal: Neplex (hlavný vymetač banskobystrických koncertov)