„Kdyby tak mohl vzít s sebou do hrobu všechno živé, co na zemi ještě kvetlo, vonělo a jásalo barvami mimo dosah jeho krvavých klepet, kdyby tak mohl opustit tuto bídnou planetu, vyvražděnou a liduprázdnou, vyhaslou a navždy mrtvou, aby si byl jist, že nemá, co by tu s lítostí opouštěl!“
(Jaroslav Havlíček – Faustova smrt in Zánik městečka Olšiny, 2023, s. 114)
Úvod
Kniha v tejto recenzii pochádza z edície Temnosti z vydavateľstva Carcosa. Ide o piaty zväzok tejto rady, z ktorej sme už mali tú česť sa pozrieť na dielo Františka Xavera Svobodu. Obaja autori zomierajú v tom istom roku, no nemohli byť viac rozdielni. Svoboda písal rustikálne poviedky, často odohrávajúce sa v temných lesoch a za noci. Havlíček je spisovateľ mesta. Jeho príbehy sú psychológiou často mestského človeka.
Hoci u mňa vedie Svoboda a jeho štýl, tak Havlíček predsa len nie je až tak zlý (keď sa nad tým zamyslím, tak výsostne slabá a nezaujímavá bola iba jedna poviedka z dvanástich). Tam kde Svoboda stavia na temnote, tam Havlíček otvára problematiku ľudskej psychiky.
Z daného recenzovaného titulu ma zaujalo niekoľko výnimočných kratších i dlhších diel. Atmosférický opis Faustovej smrti, či delírium Svatej noci prinášajú nezabudnuteľné čitateľské zážitky. Síce som sa najviac tešil na bizarnú hororovú poviedku Zánik městečka Olšiny, tak jej ukončenie ma neuspokojilo. Reparátom mal byť potom finálny Smaragdový příboj. Bližšie sa (nielen) na tieto príbehy pozrieme ďalej v recenzii, no predstavme si v skratke najprv osobu Jaroslava Havlíčka.
O autorovi
Jaroslav Havlíček sa narodil 81 rokov po tom, ako bola vo Švajčiarsku založená prvá komerčná syráreň na svete, tzn. 3. februára 1896. Roku 1915 bol ako dobrovoľník odvedený do prvej svetovej vojny, zúčastnil sa bojov v Rusku, v Taliansku a v roku 1919 bojoval údajne aj na Slovensku proti maďarským boľševikom z Maďarskej republiky rád.
Havlíček bol českým prozaikom, ktorý sa radí medzi najvýznamnejších predstaviteľov tzv. domácej psychologickej prózy. Jeho literárnu tvorbu ovplyvnili hlavne písmáci a spiritisti.
Písmáci boli laickí znalci Biblie a náboženskej literatúry, ktorí pochádzali z ľudových vrstiev 18. až 19. storočia. Ich diela často zachytávajú dobové dedinské reálie. Spiritizmus, alebo tiež česky aj „duchověřectví“, sa objavuje v Čechách v 80-tych rokoch 19. storočia. Spiritisti často neuznávali cirkevné sviatosti, výnimku tvorili Dušičky. Verili v posmrtný život, v komunikáciu s duchmi a eventuálnu reinkarnáciu.
Medzi asi najznámejšie Havlíčkove príbehy patrí Helimadoe, Neviditelný či Vzdoropohádky (tie vznikli ako reakcia na okupáciu ČSR v r. 1939). Jaroslav Havlíček predčasne zomiera jedenásť rokov predtým, než americký prezident Dwight D. Eisenhower na tlačovej konferencii ako prvý vyjadril strach z „domino-efektu“ komunizmu v Indočíne. Osudným sa Havlíčkovi stal zápal mozgových blán, na ktorý skonal 7. apríla 1943.
Keď všemocný Boh na nebesiach zomiera a nastupuje interregnum
Námetom pre Zánik městečka Olšiny sa stal bizarný, ale zato logicky opodstatnený scenár, v ktorom sa stalo „…to nejhroznější, co se vůbec mohlo stát. Náš milý pánbůh umřel. … Nejvyšší místo vesmíru se uprázdnilo. Zákony se uvolňují, když zákonodárce zemřel. Nastane něco děsného. Život i smrt se smísí. Organizace času se rozpadne.“ (s. 10-11)
Čo čaká ľudstvo? Napr. to, že ľudia prestanú starnúť a umierať. Prestanú sa rodiť deti. Na Zem sa zlietnu kŕdle čertov a diablov. Sám Satan sa usídli v kedysi kresťanských chrámoch. Z hrobov povstanú mŕtvi. Ľudské snaženie stratí akýkoľvek zmysel. No to hlavné, schyľuje sa k bitke medzi mocnosťami svetla a pekla.
Havlíčkov nápad ako aj samotné rekvizity sú famózne. Sem-tam to autor okorení situačným humorom, ako napr. vtedy, keď sa cirkev snaží aj napriek smrti Boha uskutočňovať sväté prijímanie. Keď rodičia pošlú na eucharistiu svoje malé ratolesti, tak všetky deti začnú rad za radom zvracať. Na čo sa ozve sám Satan:
„Co je to za nesmysl, dávat dětem tělo pět dní mrtvého pánaboha?“ (s. 36)
Je mi jasné, že dnes sa na toto dielo pozerám cez prizmu súčasnosti, kedy by som si vedel celý tento post-apokalyptický scenár predstaviť v drsnejšom a surovejšom prevedení. Potom by to bolo naozaj dokonalé.
Motivácia diabolizmom a tragikou
V poviedke Faustova smrt sa čitateľ nachádza v ponurom kraji, kde je všetko temné, kde nesvieti slnko, kde vládne krutou rukou ten, čo zapredal svoju dušu diablovi – Faust. Jeho poddaní sú mrzačení a vraždení. Až kým nepríde bod zmeny.
Havlíček si často vyberá ponuré hraničné situácie, kde človek často čelí smrti. Vo veľa prípadoch sa táto smrť nedotýka konkrétne dotyčného, ale jeho najbližších. V príbehu Svatá noc približuje autor vianočný čas, počas ktorého ochorie rodičom malý syn. Otec sa v snežnej metelici vydáva sám po doktora. Počas svojej cesty musí čeliť nielen strachu o dieťa, ale aj zjavujúcim sa halucináciám a preludom biblických postáv, ktoré prosí o ušetrenie svojho syna.
Pozvoľnejšie budovanie atmosféry nachádzame v texte Amorek smrti. Dovolenka pražskej rodiny na vidieku sa stáva bojom so smrteľnou chorobou, ktorá začne vyčíňať v mieste ich dovolenky. Havlíček nedbá a necháva na túto chorobu zomrieť niekoľko vedľajších postáv. To, ako sa situácia vyvinie pre hlavné postavy ponechám otvorené.
Motív navrátilcov z 1. svetovej vojny rozvíja Havlíček v diele Přicházející z pekel, kde vdova už nečakala návrat svojho muža z fronty a začala si románik s mladým študentom. No po pár dňoch sa jej muž vracia domov a nebude to už ten muž, ktorého si pamätala pred odchodom na vojnu. Aký osud autor prichystal tejto trojici postáv?
Škoda nedokončeného príboja
Celú zbierku uzatvára Smaragdový příboj (spolu so Zánikom městečka Olšiny tvoria dvojicu najdlhších textov). Pri tomto Havlíčkovom príbehu musím čitateľa varovať, že hoci ide o nádherný metafyzický opis tajomných síl, tak pre autorovu smrť zostalo toto dielo nedokončené! Osobne som sa to dozvedel, až po dočítaní tohto torza. Čo bola vážne škoda (nebudem zapierať, ako čitateľ som nebol iba rozčarovaný, ale aj poriadne nas*atý). Keby sa hneď na začiatku nachádzala poznámka, že tento román nie je dokončený z dôvodu autorovho predčasného úmrtia, nemal by som nič proti. Ono sa to ale od začiatku tvári ako plnohodnotný príbeh, čo beriem zo strany zostavovateľa ako dýku do chrbta.
Každopádne, tento Havlíčkov román v tom rozsahu, v akom je, prináša spletitú situáciu v rodine Ondreja Nestroidesa. Ondrejov otec, ktorý bol astronóm, zomrel. Ostal iba Ondrej a jeho slepá sestra Stanislava, ktorí žijú s psychicky labilnou matkou. Ondrej máva pravidelne chorobné stavy, ktoré sú spojené s mesačnými fázami (vždy okolo splnu je práceneschopný). V čase tejto jeho záhadnej „mesačnej“ choroby silnie jeho súper, umelec Albert Karstner. Ak si predstavíme Ondreja ako mladíka, tak Albert je starší plešatý a zavalitejší muž, ktorý má jednak noblesné, no aj tyranské sklony:
„…spatřil jsem jen jakousi beztvárnou horu masa, oblečenou do kostkovaného oděvu pískové barvy, a nad rozteklým zátylkem bílou, blýskavou lysinu. … Obr pomalu, neochotně vstal … Jeho obličej byl tvarohově bílý a nebylo v něm ani jediného chloupku. Po vlasech, po vousech, po obočí ani památky … len [pozn. autora] vyhaslé temné oči…“ (s. 236)
Kto je Ondrej a aká je to tá jeho „mesačná“ choroba? A kto je Albert? Je to personifikovaný Mesiac? Jeho vzhľad tomu napovedá. A rovnako aj fakt, že keď je Ondrej „chorý“, tak Albert je v plnej sile, ale potom sa tento stav obráti. Vynárajú sa otázky typu, či Albert netrpí podobnou „chorobou“, avšak vznikajúcou počas novu? Tieto špekulácie sú iba špekulácie a ostanú nimi, pretože tieto vysvetlenia a ukončenie tohto diela už Havlíček nestihol napísať.
Slovo na záver
V recenzii sme sa dotkli iba polovice príbehov. Hoci v prvom momente som Havlíčka musel porovnávať so Svobodom, tak po istom čase som musel uznať, že Havlíčkove texty majú nesporné kvality a dôstojne sekundujú tým Svobodovým. Ak som sa u Svobodu zamiloval do jeho krátkeho textu Přepadení, tak u Havlíčka je to bez debaty Faustova smrt. Samozrejme, úvodný a záverečný príbeh sú rovnako atmosférickými dielami (titulný Zánik městečka Olšiny však trpí na neuspokojivý koniec a finálny Smaragdový příboj zase trpí na nedopísaný záver). No ak máte radi staršiu literatúru a jej obrazotvornosť, tak myslím, že Havlíček Vás nesklame.
Napísal: Mizantrop Filozof (instagram profil)
