Ach, ako mi to len chýbalo! Undergroundové koncerty uprostred týždňa, kde sa zhlukuje pár notoricky známych jednotlivcov z mesta, aby zašli podporiť koncert akejsi neznámej kapely. Zatuchnutý pach podniku, ktorý sa otvára v týždni len kvôli koncertu, členovia kapely očakávajúc pri vstupe, či vôbec niekto príde a obmedzený výber na bare (aby ti neskyslo pivo uprostred týždňa). To všetko sa prinavrátilo, keď sme sa v tento utorkový večer vybrali na koncert dvoch bieloruských kapiel do banskobystrického Klubu 77.
Bolo mi jasné, že viac ako 10-15 ľudí tam nebude, a to mi barman pri príchode povedal, že som ešte optimista. Obe kapely, Ciemra aj Woe Unto Me sú v podstate absolútnymi neznámymi pre väčšinu slovenských poslucháčov, a tak návštevnosť nemohla dopadnúť ináč. Tým, čo prišli podporiť týchto Bielorusov, čo majú už po krk Lukašenkovej diktatúry, patrí vďaka.
Koncert približne o ôsmej otvorila black metalová trojica Ciemra v zložení, bicie, gitara a spev. Podľa metal-archives však má byť členov o dvoch viac, čo mi potvrdili aj členovia kapely. Tento večer sa museli zaobísť minimálne bez basgitary, ktorá však išla zo samplov. Na ich koncert som nešiel naslepo, pretože ich debutový album The Tread of Darkness som si na jar niekoľkokrát pustil. Ten im vyšiel u talianskeho vydavateľstva Avantgarde Music, čo ma vcelku prekvapilo. Mnoho bieloruských black metalových kapiel sa so svojimi nahrávkami do zahraničia takto expresne nedostalo. Strednotempový, miestami až pomalší black metal s výrazne atmosferickými postupmi nahrnul do sály všetkých vrátane barmana. Tých tucet duší pod pódiom si podupkávalo do rytmu podmanivej gitary a naozaj solídneho vokálu speváčky Malvain. Ciemra sa svojou hudbou približuje k tretej vlne black metalu z centrálnej Európy, a to predovšetkým Poľska. Po ich koncerte som si zaobstaral na CD aj ich debutový album. Celkovo to bol veľmi dobre zahratý black metal, aj vzhľadom na absenciu druhej gitary a živej basy.
Po dlhšej odmlke, teda naozaj dosť dlhej na to, že koncert sa konal uprostred pracovného týždňa sa na pódium postavili doom metaloví Woe Unto Me. Rovnako aj oni tento rok vydali nový album, ktorý nesie názov Along the Meandering Ordeals, Reshape the Pivot of Harmony. Na rozdiel od Ciemra však nejde o novú kapelu, títo páni fungujú na scéne už viac ako 15 rokov. Doom metal počúvam skôr okrajovo a z Bieloruska poznám predovšetkým legendu Gods Tower, takže toto bolo moje prvé stretnutie s Woe Unto Me. Rovnako ako black metal, aj doom metal je dosť široký pojem a teda Woe Unto Me hrajú úplne iný štýl doomu ako spomínaní Gods Tower. Ide viac o pomalú, až funeral doomovú žánrovku v štýle Shape of Despair. Na prvý pohľad a počutie by som vôbec nepovedal, že ide o bieloruskú kapelu, či už z nahrávky alebo živého vystúpenia. Veľmi dobrá úroveň angličtiny a celkový prejav, ktorý sedí skôr západným doom metalovým kapelám tohto razenia prekvapili. Zmenu oproti pôvodnej zostave (z toho, čo som videl v klipe) som zaznamenal na poste speváka. Dlhé, pomalé a atmosferické skladby v kombinácii s pokročilou hodinou už viacerých návštevníkov skôr preniesli k baru alebo do ríše snov a pod pódiom už ostala z hŕstka z tuctu ľudí, takže si to približne viete predstaviť. Na môj vkus až moc rozťahaná muzika, ale niektorí to určite ocenili.
Večer to bol príjemný, škoda tej účasti, tieto kapely by si to ozaj zaslúžili. O fotografie sa postarala naša fotografka DMNVS.
