Rakúska Kringa má aktuálne európske turné a momentálne vypaľuje koncerty vo Fínsku a Litve. Celkom ma to serie, že som kvôli chorobe nestihol ich aktuálne turné (aj keď musím povedať, že som ich už videl viackrát – aj „before it was cool, ale priznám sa, že vtedy som im to ešte tak nežral). Rozhodol som sa teda napísať pár riadkov k ich poslednému albumu All Stillborn Fires, Lick My Heart!, ktorý vyšiel u Terratur Possessions v roku 2022.
Už pri úvodných tónoch Across the Firmament, Stride! sa poteší každý blackmetalový nadšenec. Ten zvuk je presne tým, čo by malo charakterizovať undergroundový black metal na úrovni. Je svojím spôsobom špinavý, mierne zastretý, ale zároveň je evidentné, že produkcia je kvalitná a nejde o žiadnu garážovku. Gitary, či už v pri skreslení alebo v čistých pasážach, sú skrátka „uveriteľné“. Basa si duní pomerne vysoko v mixe a jej melodické časti ma bavia ešte viac. A vokál? Ten má prechody od ťahavého čistého spevu, niekedy priam hovorených pasáži, až po blackmetalový „harsh“. A mimochodom, bicie by mali znieť presne takto!
Kringa mieša prvky protoblackmetalu, miestami rocku s punkovou zúrivosťou a ide im to nesmierne dobre. Fanúšikom Malokarpatanu budú tieto prejavy isto sympatické a som si istý, že majú Kringu dobre odsledovanú. V obidvoch prípadoch mi pri počúvaní vyskakujú z CD nahrávky vyskakuje celé bestiarium slovenského, či rakúskeho folklóru.
Kompozície skladieb miestami znejú ako rituálna improvizácia, čo dáva celému dielu ešte unikátnejšie vyznenie. Keď si do toho prirátate skvelý, surový zvuk, máte namiešaný výborný magický koktail.
Moju recenziu zakončím už len nasledovnou vetou. Kto nevidel Kringu? Utekajte si ich pozrieť!
Hodnotenie: 9/10
Napísal: S.
English overview:
Even though I missed their recent shows, the album once again confirms why I hold the band in such high regard. The album delivers a raw, slightly obscured sound that still feels carefully produced, with convincing guitar tones in both distorted and clean passages, a prominently mixed and melodically engaging bass, and vocals that move from drawn-out clean or spoken parts to harsh black metal screams. Kringa naturally fuse proto–black metal with punk-driven rock aggression, and the music often feels ritualistic, almost improvised. The atmosphere evokes a bestiary drawn from Austrian folklore, and while these traits may appeal to fans of Malokarpatan, Kringa’s character is unmistakably their own. Altogether, the album comes across as a potent, almost magical work that once again proves the band is best experienced live.
