Treba predstavovať Luctus? Na našich stránkach sa objavili, či už v recenzii alebo viacerých reportážach (napríklad tu a tu). Predsa tak urobím pre tých, čo sa stretávajú s touto litovskou stálicou po prvýkrát.
Minulú recenziu na ich remastrované EP som začínal vetou s označením „litovská black/thrashmetalová“ kapela, to však už dnes tak veľmi neplatí, a kombinácia black/thrash metalu sedí predovšetkým pre ich strednú éru. Dokonca použitie množného čísla, keď sa bavíme o Luctus, je možné až v neskoršej ére ich existencie približne od albumu Stotis (2013), kedy sa z projektu Kommandera L. stáva plnohodnotná kapela. Práve tu sú najzreteľnejšie prvky thrashmetalových postupov, ktoré pokračovali aj na albume (za mňa asi doposiaľ najlepšom) Ryšys (2015). Na nasledujúcom albume Užribis (2020) sa zostava Luctus celkom zásadne zmenila, keď kapelu opustili gitarista Blakulas a bubeník Kingas. Od tohto albumu je stálym členom kapely Dovydas, ktorý do Luctus priniesol viac deathmetalových vplyvov. To by bol v skratke vývoj kapely, a teraz sa už poďme pozrieť na novinku z minulého roka.
Album Tamsošviesa vyšiel v októbri minulého roka, už tradične u domáceho labelu Inferna Profundus Records. Hneď na úvod musím poznamenať, že album zaujme svojím cover artom, ktorého autorom je španielsky umelec José Gabriel Algeria Sabogal. Jeho kresby sprevádzajú nadšenca fyzických nosičov celým bookletom a spolu so zvoleným fontom a grafikou patrí medzi ozajstné skvosty. Aby sme ostali ešte pri koncepcii albumu, tak pomenovanie Tamsošviesa by sme do slovenčiny preložili ako šerosvit (tal. chiaroscuro), maliarska technika, ktorou sa preslávili Rembrandt, Vermeer, či Caravaggio. Výber tejto tematiky nebude pri Luctus zrovna náhodný, keďže Kommander L. má blízko k taliansku, jeho kultúre a umeniu a isté obdobie svojho života tam aj strávil.
Novinka je pomerne krátka a má len niečo vyše polhodiny, takže jeho počúvanie vám ubehne ako voda. Zároveň však nenudí a nie je tu priestor pre žiadnu hudobnú vatu. Zvukovo je album na vysokej úrovni a o jeho mix a mastering sa postaral práve spomínaný Dovydas. Luctus vždy bol a svojej podstate stále je black metal. Pokiaľ v minulosti boli prítomné thrashmetalové, priam až punkovo agresívne prvky, dnes už dominuje viac deathmetalových vplyvov a miestami disonantných prvkov. Spojenie tejto deathmetalovej dravosti a klasických „luctusovských“ melódií sprevádzaných blastbeatmi zažívame výrazne v titulnej skladbe Tamsošviesa. Môj jednoznačný highlight, z ktorého mi behá priam mráz po chrbte je predposledná a najdlhšia pieseň Tebūnie naktis. Kompozičná vyváženosť tu dosahuje súhru agresívnych pasáží, ktoré v správnom momente dokážu preklenúť do pomalej atmosferickej vyhrávky a akejsi deathmetalovej naliehavosti. Bolo by škoda nespomenúť tiež výborné bicie, pretože ich autorom je Omega (taliansky mastermind viacerých blackmetalových projektov) a sedia tu priam dokonalo.
Musím sa priznať, že do albumu som sa musel viac započúvať. Jednoznačne to nie je nahrávka na prvé (povrchné) vypočutie. Aj keď mi tak trochu chýba obdobie albumov Ryšys a Stotis, toto pokračovanie Luctus ma stále baví. Vyvrcholenie albumu v podobe piesne Ugnies ir vandens šventykla je potvrdením ako (a práve tu sa skrýva esencia toho čím Luctus vždy bol a bude) kvalitne skomponovať uveriteľný black metal bez zbytočných „šaškární“.
Hodnotenie: 9,5/10
Napísal: S.
English overview:
Tamsošviesa struck me as an album built on contrast. Luctus began as a purely black metal project, later sharpened their identity through a distinctly black/thrash phase, and now operate in a space where black metal tradition is confronted by death metal weight and dissonance. This record does not attempt to revisit earlier eras; instead, it explores tension between light and darkness in both concept and sound. The chiaroscuro theme is more than a visual reference — it is mirrored in the songwriting, where violent, densely packed sections are deliberately set against slower, ominous, almost contemplative passages. Despite its short runtime, the album feels complete and carefully composed, with no excess material. The production is clear yet oppressive, allowing the harsher death metal elements to coexist with melodies that are unmistakably Luctus. The peak comes with “Tebūnie naktis,” where these contrasts are pushed furthest, creating a sense of dramatic depth rather than sheer aggression. While it demands focused listening, Tamsošviesa ultimately proves that Luctus can reinterpret their core identity through concept-driven songwriting without diluting its black metal foundation.
