Nejaký čas na mojom stole ležalo medzi pár ďalšími nezrecenzovanými albumami CD v oranžovo-čiernom ladení od Minotaur Records. Na obale si na lúčke medzi hadmi a lebkami spokojne poľahujú dve nahotinky, jedna z nich pritom drží Bafometa. Za nimi čnie ďalšia, asi meter a pol vysoká lebka, vedľa ktorej na poslucháča šibalsky civie capko. V pozadí toho všetkého sa nachádza kamenný portál s postavou v čiernom. Asi to bude samotná Smrť, ktorá sa prišla pozrieť na celú túto pozoruhodnú kongregáciu.
Hudbu som si vtedy ešte nevypočul, len som si pozrel booklet a okrem ďalších neodetých slečien, tentokrát s rohmi, a fotiek členov kapely som zbadal titul prvej skladby v poľštine. Čudné alebo nie, z toho všetkého som vyvodil dojem, že mám čo dočinenia s poľským black-thrashom na štýl nejakých tých Witchmaster.
Nebudem Vás ďalej naťahovať. Po vokálnom intre v poľštine sa z reprákov vyvalili hutné tóny typické pre (stoner) doom. Pohľad na zoznam členov a do archívov potvrdil moje tušenie a zničil vykonštruované očakávania.
Kroh sú stoner doomovou kapelou z Anglicka, za ktorou stojí Paul Kenney činný aj v kapele Fukpig, bývalý živákový basák v Anaal Natrakh. Vzhľadom na to nie je divu, že Kroh produkujú temnejšiu či dokonca najtemnejšiu odrodu stoner doomu, čo naznačujú texty venované smrti, šialenstvu a okultizmu. Spev obstaráva Oliwia Sobieszek, preto tá poľština v intre (ostatné skladby sú ináč textované v angličtine). Kapela má dnes už plnú zostavu, no album nahrala práve spomínaná dvojica hudobníkov.
Pri opise hudby začnem s tým, čo je podľa mňa nosným prvkom albumu. Teda spevom. Oliwia Sobieszek má nižšie položený vokál s peknou farbou, s ktorým by určite vedela urobiť začiatkom 90-tych rokov kariéru aj ako poprocková speváčka. Navyše s ním aj dobre pracuje, mení polohy, no radosť počúvať.
Skoro by človek zabudol na ostatnú hudbu. A tam to také ružové celkom nebude. Gitary sú parádne valivé, bicie tiež nehrajú stále to isté, občas sa mihnú zaujímavé aranžmá. Akurát, že po niekoľkých vypočutiach mám pocit, že tento album je viac aranžmá ako skutočný obsah. Gitary a naboostrovaná basa si to valia, iste, ale dosť často je to také púšťanie dunivých akordov v pomalších a stredných tempách odnikiaľ-nikam. A aj pri tých zaujímavejších skladbách, to stojí na pár motívoch, ktoré sa obohrávajú dookola v kompozíciách typu strofa – melodický most- refrén. Dobrým príkladom je štvrtá s titulom Feed the Brain, podľa mňa asi aj najlepšia pieseň albumu. Po úvodnom riffe s tribal bicími a krátkom moste príde na rad pompézna časť s chorálom. Akurát, že sa to takto stane v skladbe trikrát. Na chvíľu sa tu pridá ešte intermezzo so sólovou gitarou a pár kozmetických zmien v aranžmá, ale je to tak všetko predtým, ako sa vrátime k poslednému opakovaniu pôvodnej schémy. Ôsma pieseň pomenovaná Cold je postavená na zaujímavom motíve, akurát, že znova na jednom. Ono by to občas nevadilo, ale album mi ako celok kompozične pripomína popovú hudbu z rádia.
Aby som ešte povedal čosi k zvuku. Ten je vzhľadom na štýl a charakter hudby zvolený dobre, čo znamená poriadne hutne. Najvýraznejšie slovo tu má vokál a poriadne zboostrovaná basa. Tie spolu s bicími a rytmickou gitarou tvoria základ hudby. Gitarové vyhrávky a sóla sa objavujú skôr sporadicky a mihnú sa aj klávesy.
Na záver ponúkam zhrnutie mojich pocitov z albumu. Skladby ponúkajú zaujímavé momenty a nápady, spev je naozaj na úrovni, zvuk je v poriadku, ale aj po nejakom piatok vypočutí vo mne ostáva pocit, že album ako celok je menej ako súčet jeho jednotlivých častí. Možno je moje hodnotenie ovplyvnené aj tým, že osobne vyhľadávam skôr iné odrody doomu a jeho žánrové mixy s inými štýlmi. Preto by si nadšenci stoner doomových počinov mali urobiť svoj dojem sami. Za mňa ale iba taký lepší priemer/nadpriemer.
Hodnotenie: 6,5/10
Napísal: NKH
