I. časť – Skepsa.

Myslím si, že kto pravidelne číta príspevky na našom webzine má aspoň približnú predstavu o tom, ako sú hudobne, či preferenčne orientovaní jednotliví redaktori. Ja som už dlhodobo na hone po sviežich, zaujímavých, nových… „iných“ vecí. Z mojich blackmetalových začiatkov typu Burzum, Immortal, Carpathian Forest, 1349, Gorgoroth (nikdy som si vlastne neuvedomil, že som takto favorizoval Nórsko) a podobne som sa dostal pomerne rýchlo a začal som si všímať domácu a najmä ukrajinskú a poľskú scénu, no tá ma taktiež nenasýtila na dlho. Nevedel som prečo, ale začínal som mať dojem, že sa pridám k tým mnohým z môjho okolia, ktorí na black metal pomaly zanevierali. Počúval som ho menej a menej, dokonca istú dobu som mal etapu, kedy som prešiel takmer exkluzívne na atmosférické žánre ako neoklasika, dark ambient, industrial, či noise. Mal som problém aj s aktivitou tu na Bese, pretože CD, ktoré som dostával od kapiel ma nebavili, vôbec sa mi nepáčili, počúval som ich dookola, no nevedel som o nich napísať pomaly ani pol strany a zo všetkého, čo som zo seba vysmolil som bol sklamaný, pretože som iba varil z vody. Všetko sa mi zdalo nanajvýš priemerné, čo sa odzrkadľovalo na hodnoteniach, všetko som kritizoval a možno mnohokrát za to kapely ani nemohli. Len vychytali toho skeptického redaktora, ktorý bol sklamaný z toho, že preňho black metal prestal znieť zaujímavo. V tej dobe, keď som počúval stále iba nemetalovú, atmosférickú hudbu sa pre mňa black stal nič viac ako tvrdá hudba k fyzickým aktivitám, no tú hĺbku, ktorú som hľadal, už nemal. Keď som objavil čaro DSBM, mal som na chvíľu dojem, že hĺbka je späť, ale potom som si uvedomil, že drvivá väčšina toho vychádza z rovnakých základov ako zvyšok black metalu, ktorý som dovtedy počúval, len je to ladené molovejšie a celkovo je to proste… smutné. Ale pridaná hodnota daného „smútku“ mi po čase taktiež prestala stačiť. Skúšal som experimentovať a čoraz viac sa mi páčili kombinácie žánrov s blackom, či už black/folk, alebo black/doom, alebo rôzne orchestrálne blacky. Ale to nebola náhrada. To bolo, ako keby vám prestali chutiť všetky obľúbené značky rumu, tak si do neho dáte colu. Je to iné, ale už to nie je rum. Hľadal som black metal. Black metal s iným prístupom.

A potom, z času na čas sa ku mne dostalo niečo, čo sa vymykalo štandardom a opäť vo mne rozdúchalo môj zápal pre tento žáner. Neboli to však nijaké vyslovené podivnosti, alebo kombinácie žánrov, bol to black metal… len robený inak. Jeden nový objav však nevydržal dlho a nedokázal mi sám o sebe vrátiť vieru v tento žáner. A potom, po nejakom čase sa objavila ďalšia takáto kapela… a ďalšia a ďalšia. A zrazu som začal medzi nimi nachádzať paralely a hoci som ich nevedel pomenovať, vedel som, že majú niečo spoločné. Našiel som tam vzorec. A evolúciu. Evolúciu v tretiu vlnu black metalu.

 

II. časť – Diskurz a exkurz.

Myslím, že z hľadiska histórie sa nemusíme nijak príliš venovať tomu, ako celý black metal vznikal, lebo verím, že toto každý, kto black metal počúva dlhšie ako rok už aspoň sporadicky ovláda. Skúsim sa radšej zamerať na nejaké vzorce, ktoré ľudia iste podvedome vnímajú, ale nikdy im nevenovali pozornosť a pokúsim sa na ich základe postaviť argumentáciu v prospech mojich hypotéz na príklade toho, podľa čoho všetci uznávame existenciu prvej a druhej vlny black metalu a na základe ich definujúcich čŕt položiť dôkaz o existencii tretej.   

 

Ikonická vlna

Taktiež ju môžeme nazvať „etapa klasická“. Hovoríme o black metale v 80. rokoch po zavedení pojmu „black metal“ britskou kapelou Venom. V tom čase vznikalo veľké množstvo žánrov odvíjajúcich sa ešte od ich klasickejších koreňov rocku, jazzu a tak ďalej. Postupne môžeme vidieť, že metal pritvrdzuje najmä vznikom thrash metalu, ktorý tradičný heavymetalový zvuk zrýchlil, stvrdil, zagresívnil a začal ho ťahať do kontroverzných rovín. Jednoducho poburovať verejnosť tvrdosťou svojho zvuku, kostýmami, tematikou. Dominovali symboly a ikony, pentagramy, ktoré nemali vo svojej podstate nijaké reálne väzby na satanizmus alebo okultizmus, ale to nevadilo, pretože verejnosti stačilo, že sa to vôbec niekde objavilo, aby zostala pobúrená. Taktiež, táto doba bola ešte poznačená tým, že bolo „stále čo nové vymyslieť“. Neustále vznikali nové subžánre, pretože sa ľudia vedeli hrať so zvukom a nebolo toho „toľko“. Tu samozrejme ako príklady môžeme uviesť okrem spomínaných Venom aj Mercyful Fate, Bathory, zavše možno aj Mőtley Crűe. S black metalom, ako si ho predstavujeme teraz, tieto kapely v tom čase nemali veľa spoločného, ale položili základy, z ktorých ďalšia etapa mohla čerpať. A práve ten ich zvuk, ktorý začínal byť postupne „nedostatočne agresívny“ alebo „nedostatočne kontroverzný“ sa stával dôvodom pre evolúciu. Na scénu sa dostáva death metal, ktorý z pohľadu agresivity, hutnosti a celkovej extrémnosti absolútne túto vlnu predčil. A banda Nórov si začína hovoriť „čo z toho, že hráte rýchlu, tvrdú a drsnú hudbu, keď na pódiu stojíte v tričkách, kraťasoch a teniskách a vyzeráte ako idioti?“

 

Ideologická vlna

Taktiež ju môžeme nazvať „etapa moderná“. Vyššie spomínaná banda Nórov si uvedomuje, že latexové gate, pentagramy na obaloch albumov a rýchle riffy nestačia. Ikony už neboli považované za naozaj skutočné, ľudia akoby prekukli, že hudobníci na pódiách nie sú naozaj zlosynovia a sú to v skutočnosti obyčajní ľudia, obyčajné rockové hviezdy, nech sa snažia akokoľvek rýchlo mlátiť do bicích a gitár. Ikony sú len ikony a je potrebné to myslieť vážne. To, čo začína spájať druhú vlnu dokopy je ideológia. Ak mali ľudia veriť, že to naozaj myslia seriózne, tak rovnako, ako sa prezentujeme na pódiu a v textoch sa musíme prezentovať aj v súkromí. Nie sme hudobníci, sme hnutie a hudba je len nástroj prezentácie. Prichádzajú teda na scénu entity omnoho kontroverznejšie, než kedykoľvek predtým, či už po lyrickej, hudobnej, vizuálnej, alebo v konečnom dôsledku aj behaviorálnej stránke. Thrashmetalový zvuk vystriedali disharmonické bzučiace gitary, guľometné bicie a spev vysoké škreky, ktoré by spevom nenazvali ani krkavce, štúdiové nahrávky zas skúšobňové hluky. Na tom nezáležalo, lebo naša hudba pochádza od samotného Satana, takže neznie dobre, znie „zle“. Do toho bolo treba aj náležite vyzerať, takže kožené oblečky vystriedali rúcha, corpsepainty a klince. A plamene na pódiu? Pff, napichnime prasačie hlavy na koly. Vizuál zostával podstatný, rovnako ako v prvej vlne, ale bol výrazne prehĺbený a začínal byť myslený „vážne“, pretože ideológia bola viac ako hudba. Satanizmus, okultizmus, čierna mágia, otvorená nenávisť voči kresťanom a… odboj proti zaužívaným konvenciám. Či už sociálnym, alebo politickým. Black metal už nebol iba hudba, ale hnutie proti štruktúram, ideológia ako zbraň proti iným ideológiám. To samozrejme vyústilo do (ne)chvalne známej histórie kapely Mayhem a projektu Burzum, pálenia kostolov, vrážd a ďalších vecí, ktoré si so sebou nesie black metal dodnes. Je pravda, že nie všetci, ktorých nazývame pioniermi druhej vlny mali s týmito vecami dočinenia, ale môžeme povedať, že rovnako ako Mayhem, Burzum, Emperor tak aj Darkthrone, či Immortal prispeli k pestovaniu toho kultu nórskeho black metalu, ktorý bol neskôr aj naďalej, hoci nie až v takej extrémnej rovine rozvíjaný kapelami ako napríklad Taake, Gorgoroth alebo Carpathian Forest (hoci aj tam môžeme hovoriť o dávke extrémity).

Odhliadnuc od kultu nórskeho black metalu sa začal rozvíjať aj proste kult black metalu, keďže na rovnakých základoch chceli stavať aj kapely, ktoré – pochopiteľne – neboli nórske. Preto si na to Nóri spravili v podstate „vlastnú značku“ v podobe označenia „True Norwegian Black Metal“, ale to je zas iná debata. Každopádne kult black metalu bol veľmi dominantný aj množstvo ďalších rokov. Kto si pod označením „Druhá vlna black metalu“ predstaví zasnežené Nórsko zbrotené krvou a popolom, tak sa mýli, pretože tento kult žije vo veľkej miere ešte dodnes, takmer 30 rokov po udalostiach na severe. Stále sa kapely snažia poburovať, oklincovávať, nenávidieť kresťanov, hoci to sa už stalo dnes čiastočne klišé, pretože je to príliš bežné. Niektorí to pochopili a začali svoju nenávisť obracať proti moslimom (a to je skutočné poburovanie, nakoľko lyric video novej piesne kapely Curse Upon a Prayer sa neudržalo na youtube ani deň, než bolo stiahnuté!), alebo proti iným etnikám. Každopádne, tomuto posunu nepochybne prispel aj technický pokrok, ktorý rozšíril možnosti nahrávania, zjednodušil produkciu hudby a umožnil vznik väčšiemu množstvu kapiel a tým pádom sa z kultu stal trend a z undergroundu mainstream. Ten mainstream chápte na pôde extrémneho metalu, nie hudby ako takej samozrejme. Ideológia, ktorú v 90. rokoch brali Nóri nadovšetko sa začala stávať prostá tematika. A to viedlo ku skepse.

 

Ideatická vlna

Alebo aj „etapa postmoderná“. Ako každá postmoderna, či už vo výtvarnom, dramatickom, literárnom, či hudobnom umení, alebo v konečnom dôsledku aj v myslení, je poznačená tým, že tradičné koncepty sú vyčerpané, „všetko už bolo vymyslené“ a teda prísť s niečím novým je takmer nemožné, ak vôbec. Zaužívané rámce sú už pozvŕtané zo všetkých strán a máme množstvo príkladov zlyhaných snáh. Táto vlna je, mimo iné, špecifická tým, že nezačala úmyselne, ale plynulo.Preto je aj ťažké určiť kedy začala,kto ju vlastne začal a v zásade, stále by so mnou všetci nesúhlasili, že vôbec začala. V mojich očiach je to pomerne nový fenomén a vychádza zo skepsy, ktorú som pociťoval a popísal v úvode článku aj ja. Blackmetalový kult začínal byť obohratý a sivý. Samozrejme, všetci vieme, že druhá vlna nebola nikdy len o satanizme, klincoch a corpsepaintoch, ale iba nejaké obmeny nestačili na prebudenie.

V tejto vlne sa ideológia dostáva do úzadia a do popredia postupujú idey ako také, pretože ideológia ide ruka v ruke s honom na pozérov a porovnávaním, kto to myslí vážnejšie a kto je viac trve kvlt. Eventuálne si ľudia začínajú hovoriť „ja ti to proste neverím“ a keď sa niekto snaží budovať kult, tak to bez viery nejde. Kým sme sa bavili o hŕstke chlapov, čo pálila kostoly a zabíjala sa navzájom, tak tam ideológia dávala zmysel, ale čo je stejdžová ideológia? Načo to komu je? Načo mi je oklincovaný satanáš vrieskajúci na pódiu, keď si po koncerte corpsepaint zmyje, klince dá dolu a v pondelok sa MHDčkou odvezie do práce, kde robí tú najbežnejšiu činnosť na svete? Tá nadľudskosť sa vytráca, ideológia stráca na skutočnosti. Netvrdím, že každý má konať to, čo hovorí hudbou, hoci to znie kultovo super. Mám rád množstvo kapiel so satanistickou tematikou, ale bol by som kretén, keby som si želal, aby naozaj zabíjali kresťanov, pálili kostoly, alebo zabíjali ľudí len tak preto, že ich neznášajú. Mám rád množstvo kapiel so samovražednou tematikou a neželám si, aby sa zabili (ak už pre nič iné, tak minimálne pre to, že by už neprodukovali ďalšiu hudbu, všakže?). Jednoducho falošný kult a falošná ideológia nie je nič platná a z tejto ideológie sa stávajú prosté idey. Všeobecná tematika, ktorou je orientovaná daná kapela, pretože má záujem v danej tematike a nepotrebuje nikomu dokazovať, že ju skutočne žije. Ako spisovateľ, ktorý píše o mafiánoch, ale nie je mafián, alebo básnik, ktorý píše o láske, no nie je zamilovaný.

Ideatická vlna black metalu teda vychádza z „uveriteľných“ ideí, z toho, že chcú tvoriť stále hlbokú hudbu, s ktorou sa stotožňujú, ale bez toho, aby o sebe vytvárali nejakú pózu, alebo kult. Samozrejme, musíme brať do úvahy, že nie všetky kapely a projekty robia subjektívnu hudbu o „sebe samých“. Častokrát rozoberajú koncepty, ktoré im imponujú prosto kvôli tomu, že ich bavia, ako som už písal vyššie. Robia kozmický black metal aj bez toho, aby boli kozmonauti a ani sa nikoho nesnažia presvedčiť o tom, že kozmonautmi naozaj sú – skrátka chcú hudobne prebádavať dané koncepty. Ale tí, čo subjektívnu hudbu stále robia, tak o aspektoch, s ktorými sa naozaj vedia stotožniť nie len oni, ale aj poslucháči. Samozrejme, neznamená to, že hudobníci vytvárajú kapelu s ohľadom na dopyt publika, ale každý súčasný kapelník bol najprv poslucháč a dovolím si tvrdiť, že každý začínal svoju kapelu s tým, že chce robiť hudbu takú, aká sa mu doteraz páčila, len s tým svojim osobným šmrncom. Čiže ak poslucháči chcú stotožniteľné témy, tak kapely chcú stotožniteľné témy a naopak. Iste, dalo by sa ma chytiť a slovíčkáriť na tom, že aj ideológia vie byť stotožniteľná a aký je vlastne vzťah medzi ideou a ideológiou, no nechcem zachádzať do akademickej dišputy o definíciách. Ideu beriem ako podstupeň ideoLÓGIE, ktorá je širšou. Je ešte vhodné poznamenať, že v tretej vlne prevažne dominujú osobné texty odlúčenia, negatívnych vnútorných pocitov, melanchólie a podobne. 

Tak ako kedysi poburovali prvá a druhá vlna, tak aj tretia vlna poburuje. Len už ani nie tak verejnosť ako skôr samotné kapely a fanúšikov v danom žánri a to práve tým vymedzením sa spod kultu, čo môžeme vidieť pod označeniami ako „hipsteri“ a „hipsterčiny“ smerované práve na kapely, ktoré by som ja zaradil do tretej vlny. Tak ako predchádzajúce vlny poburovali svojim vzhľadom a zvukom, tak aj tretia vlna poburuje. Klince, corpsepainty a dlhé brady a vlasy vystriedali čierne košieľky, roláky a uhľadený vzhľad, kvílivý agresívny zvuk doplnili akustické gitary a čisté zasnené vokály a rockové rytmy. Nie je to o nič „mäkkšie“, tieto kapely takisto razia náramne tvrdú hudbu, len povýšili svoj zvuk vyššie. Ušušťané nahrávky sa nenosia, radšej štúdiová kvalita, aby kompozícia mohla vyniknúť. Blackmetalisti už nie sú krvou a potom zbrotení barbari a synovia Satana, ale obyčajní chlapi, ktorí síce stále svojou tvrdou hudbou rozbijú klub na črepiny, ale s gráciou a klasou. A takisto, ich imidž nie je bežné oblečenie ako v prípade death metalistov, ktorí v 90. rokoch primäli black metalistov naobliekať sa do hábov – tieto rovnošaty sú taktiež veľký vizuálny prvok a súčasťou prezentácie týchto ľudí.

(Deluge – Francúzsko)

(Depicting Abysm – Rusko)

V zásade to, čo sme si kedysi nazvali post-black metal sa stalo základným stavebným kameňom pre tretiu vlnu black metalu ako takého. A dáva to zmysel, keď slovo post- nevnímame ako „pošta“, ale skratku „postmoderny“. Keď sa pozriem takto spätne, tak si spomínam na moment, kedy som pravdepodobne objavil prvé známky tretej vlny black metalu. Neviem, či nebudem nejakej inej kapele krivdiť, ale môj osobný dojem bol, že to v plnej miere odštartovala americká kapela Deafheaven a toho potvrdením môže byť aj to, koľko nenávisti si za svoj vzhľad a zvuk získala. Musím povedať, že vtedy som jej veľmi na chuť neprišiel ani ja a dodnes ju nemám celkom napočúvanú, no plánujem to napraviť.

(Deafheaven – USA)

 

III. časť – Kritika

Priznám sa, že keď som za šéfredaktorom S. prišiel s tým, že chcem písať túto úvahu, tak som si myslel, že som objavil koleso. S. mi povedal, že „to je dobre, teraz je o tom dosť rečí“ a poslal mi nejaké linky, kde si o tom môžem prečítať. Ostal som trochu sklamaný, že diskusia o tretej vlne už nastala, no zároveň šťastný, že evidentne nie som úplne mimo, keď mi takáto vec napadla. O tretej vlne je dokonca napísaná kniha! Stačil mi však letmý pohľad na ňu, aby som usúdil, že to nebude nijaký referenčný bod. Tá kniha sa volá Black Metal Blasphemy: A History of Third Wave Black Metal. Ak sa to niekto rozhodne čítať, rád sa s ním o tom porozprávam, ale ak niekto chce vydať knihu o histórii (!) tretej vlny už v roku 2014 (!!!), tak potom máme určite veľmi rozdielne pohľady na vec. Ďalšie informácie, ktoré som na túto tému našiel boli len vlákna na rôznych fórach, kde si ľudia vymieňali názory, no nič štruktúrované a v zásade žiadne hypotézy okrem príkladov kapiel, ktoré by mali potvrdzovať existenciu tretej vlny. Kde-tu bol nejaký názor, ktorý dával do spojitosti s treťou vlnou post-black metal, alebo hovoril, že „detské pálenie kostolov už vyšlo z módy“, čo sa teoreticky dá priradiť k mojim tvdeniam, ale inak nič zásadné. Niektoré boli v mojich očiach absolútne nezmysly (Marduk? 1349? Behemoth?), ale niektoré sa zhodovali s tým, čo povedali moji známi, keď som s nimi na túto tému začal diskutovať, takže k tým by som sa rád vyjadril.

Liturgy
Experimentálny black metal par excellence. Tu nemôžeme hovoriť o príklade tretej vlny. V poriadku, ak vychádzame z predpokladu, že každú kapelu vieme zaradiť do niektorej z vĺn, tak by najviac pasovala do tretej, ale ak si chceme priblížiť to, ako by mala táto etapa vyzerať, tak to určite nie je dobrý vzor. Keď hovoríme o novej etape, vlne, tak hovoríme o vzorcoch, ktoré sa opakujú, ktoré majú čosi spoločné. Experiment je presný opak, ak s niečím experimentujete, chcete vytvoriť niečo, čo tu ešte nebolo, objaviť niečo nové a Liturgy sa o to vehementne snažia a myslím, že môžeme povedať, že uspeli. Hrajú sa so zvukom, skúšajú, čo dokážu zo zvuku vytlačiť a spraviť veci pokiaľ možno čo najodlišnejšie od toho, čo si viete predstaviť.

Wolves In The Throne Room
Ako som už spomínal, nie všetko počas druhej vlny boli oklincovaní satanisti. WITTR robia veci inak, ale stále v rámci zaužívaných konvencií druhej vlny. Keď si vezmeme prvé tri albumy, tak tam si myslím, že netreba vysvetľovať, prečo sa to vymyká môjmu poňatiu tretej vlny, to je jednoducho blackovitý black metal a ak sa bavíme o tých ďalších, tak je to zase skvelý príklad bežného atmosférického black metalu. Totiž, nie sú akustické gitary ako akustické gitary. Vo WITTR je počuť vplyvy skôr folku ak sa bavíme o akustike a metalová stránka vychádza z klasických vzorcov druhej vlny. Ak niečo, tak tomu môžeme priradiť prívlastok „cascadian“ , čo som dlho odmietal, lebo mi to prišlo scestné pomenúvať severoamerické atmo-blackové kapely takýmto spôsobom, no zmenil som názor, keď som toho počul viac a v súčasnosti rešpektujem označenie „cascadian black metal“ ako pojem. Skutočne tam počuť odlišujúce sa definujúce prvky.

Mgła
V žiadnom prípade. Áno, oni hrajú moderný black, ktorý má tak silný vlastný podpis, že je to takmer nemožné si spliesť (teda, s výnimkou kapiel, ktoré ich zvuk rady kopírujú a celkom hodnoverne), ale tento ich charakteristický podpis bol dlho vyvíjaný a stále počuť z čoho sa vyvinul. Kto tu začínal s albumom Exercises In Futility tak môže byť zmätený (hoci ani ten album absolútne nespadá pod moju definíciu), ale ja som začínal od Grozy, potom naspäť k Mdłości a potom som ich progres sledoval plynule a je počuť, že Mgła má stále rovnaký zvuk, len ho zlepšuje a pestuje. Tá technika a spôsob, akým hrajú sa nikdy nezmenila, len sa o niečo vyvinula a som si istý, že ich staršiu tvorbu by nikto ako tretiu vlnu neoznačil.

(White Ward – Ukrajina)

 

IV. časť – Záver

To, čo je v mojich očiach „tretia vlna black metalu“ najlepšie vystihujú kapely, ktoré sa označujú termínom post-black metal. Nemusí to platiť  vždy, že „každá post-blackmetalová kapela spĺňa definíciu tretej vlny“, ale v rámci mojich sledovaní „takmer každá kapela, ktorá spĺňala definíciu tretej vlny bola post-blackmetalová“. Samozrejme, je nutné to brať tak, že tento článok značne generalizuje, pretože, ako musí byť každému jasné, nedá sa všetky charakteristiky aplikovať na každú kapelu v plnej miere. Je nutné to brať ako komplex. Nie každý z prvej vlny mal rozcuchané blond vlasy a latex, nie každý z druhej vlny corpsepaint a klince a nie každý z tretej košeľu a nagélovaný účes. Sú to len určité generalizačné prvky, ktoré spájajú množstvo častí do jedného komplexnejšieho celku.

Možno by ani nebolo správne hovoriť o evolúcii, pretože evolúcia predpokladá zánik predchádzajúceho druhu a to neplatí. Treba to asi vnímať skôr ako určitý nový smer, ktorý vznikol, nová škola ponúkajúca nové možnosti. Ale rôznorodosť je dobrá a hoci ja osobne teraz favorizujem tretiu vlnu, nechcel by som, aby „blackmetalový kult“, alebo druhá vlna ako taká zahynula.

Na záver je samozrejme potrebné uviesť kapely, ktoré podľa mňa predstavujú tento vývoj a túto novú školu, o ktorej som toľko písal. Takže pozdravujem tých, ktorí mi vrátili chuť do black metalu, pozdravujem: A Light In The Dark, Agrypnie, An Autumn For Crippled Children, Bonjour Tristesse, Deafheaven, Deluge, Depicting Abysm, Eudaimony, Epitimia, Falaise, Ghost Bath, Harakiri For The Sky, Heretoir, Self-Inflicted Violence, Skyforest, Violet Cold, White Ward a mnohých ďalších, na ktorých si teraz nespomeniem.

 

Napísal: B.