Dnešná recenzia je dvojnásobným exkurzom mimo obvyklých teritórií, v ktorých sa v Bese pohybujeme. Žánrovým, pretože doom metal obvykle ponechávame bokom, a tiež geografickým, pretože recenzia kapely z Mexika sa už síce na našich stránkach objavila aj predtým, ale predsa to nie je typická udalosť.
Mexická metalová scéna pre mňa nie je úplne neznáma, ale ak by som sa pustil do počítania kapiel, ktoré z tejto krajiny poznám, tak by mi asi doteraz postačili prsty jednej ruky. K black metalovým spolkom Avzhia a Xibalba Itzen, death metalovým The Chasm, Cenotaph a Disgorge tak teraz pribudli doom metalisti Matalobos ich debutovým albumom, o ktorého vydanie sa postaral Concrete Records.
Prvé, čo udrie do uší, je veľmi profesionálny zvuk, čistý, ale pritom vôbec nie plastický. Toto isto nie je žiadna lokálna garážovka, o čom svedčia aj veľmi kompetentné hudobnícke výkony. Je na albume niečo, čo by sa dalo označiť za špecificko mexické? Ak sa človek trochu posnaží, tak v inštrumentálkových outrách a intrách občas započuje nejaké latinskoamerické prvky. Ak by mi však niekto pustil nejakú pasáž a ja by som mal hádať, asi by som skôr pôvod kapely videl v Švédsku. Nie som žiadny veľký znalec doomu, ale ak by som veľkú inšpiráciu albumu hľadal v staršej tvorbe Katatonie a spriaznených October Tide, asi by som nebol príliš mimo.
Matalobos teda produkujú skôr melodickejšiu odnož doomu, do ktorej občas ešte pridávajú niečo zo švédskeho melodeathu s harmonizovanými gitarovými linkami (ako napríklad Dark Tranquility). Piesne sa aj vďaka tomu vedia na doom celkom pekne rozbehnúť ako záver asi najdoomovejšej a najpomalšej tretej skladby Macabre. Takáto dynamika, kde sa medzi všeobecne pomalšími tempami, objaví niečo rýchlejšie, je pre mňa osobne príjemná. Ako som už vyššie naznačil skladby dosť často otvárajú alebo uzatvárajú inštrumentálkové pasáže. Štvrtá skladba Shiver je celá postavená na čistých gitarách, ktorým podmaz tvorí violončelo alebo podobný nástroj. V iných častiach albumu sa potom mihnú aj klávesové podmazy. Vokál je skôr taký bežný deathmetalový, občas sa mihne aj čistý spev, ktorý by som označil ako priemerný. Jeho zaradenie možno nebolo úplne najlepším nápadom.
Front zobrazuje polorozpadnutú ľudskú tvár. Mexická fascinácia smrťou vo všetkých jej podobách (ako napríklad Santa Muerte) pre mňa nie je nijakou novinkou. Osobne však digitálne artworky nemusím a ten z Arte Macabre mi teda nepripadá ani nejako zvlášť dobrý, ani originálny. Občas si pustím hudbu, keď ma osloví grafika albumu, a v tomto prípade by som si album sotva sám dobrovoľne vybral, pretože vyzerá ako z výpredajového koša každého prvého death metalového vydavateľstva. Vnútro s perokresbami, znova s motívmi smrti, na mňa pôsobí lepšie. Skoro som napísal pozitívnejšie, ale to sa nehodí ani ku grafike, ani k textom, ktoré sú primerané tomuto štýlu, teda depresívne, venované smrti, nechuti k životu, sebapohŕdaniu, strachu, a tak podobne. Taký štýlový štandard bez zvláštnej hĺbky, ktorému sa radšej nebudem ďalej venovať.
Poďme sa teda na záver pustiť do zúčtovania. Matalobos vytvorili album s výborným zvukom i hráčskymi výkonmi a zmysluplnou štruktúrou piesní, ktorá síce nie je nijako náročná, ale hudba vďaka nej plynie logicky bez nejakých záhrdeľov. Schopnosť pohrať sa s dynamikou beriem tiež ako pozitívum. Na druhej strane ma grafika ani textová náplň príliš nepresvedčili, sú to skôr vedľajšie veci, ale aj tie tvoria dojem albumu. Navyše a čo je najpodstatnejšie, chýbajú mi aj v hudbe nejaké zásadné momenty, ktoré by jej dali punc niečoho výnimočného. Aby som si vypožičal niečo zo slovníka jedného z besáckych kolegov – „žánrové štandardy sú splnené“ a sú splnené s prehľadom, ale chýba tu niečo, čo by hudbu potiahlo ďalej. Takto album hodnotím ako nadpriemer a odporúčam ho hlavne fanúšikom melodickejšieho doomu či death doomu a konkrétne kapiel, ktoré som spomenul vyššie. Neviem či má potenciál osloviť aj niekoho ďalšieho, ale veď, keď máte trochu času, pustite si kapelu na bandcampe, hádam tam nájdete niečo, čo tento recenzent nájsť nedokázal.
Hodnotenie: 6,5/10
Napísal: NKH
