Leto oficiálne skončilo 23. septembra dňom jesennej rovnodennosti, a tak prišiel rad na našu rubriku Mímiho studňu. Okrem faktu, že sa nám už niekoľko mesiacov darí udržať stálu aktivitu a Bes nie je len občasným blogom, máme niekoľko noviniek. Redakciu opustil Jan, ktorému ďakujeme za výživné a detailné recenzie vo forme rozborov diel, na ktoré sa občas spustil aj solídny shitstorm (napríklad na Ramchat). Redakcia sa však medzičasom rozrástla o dve posily ženského pohlavia a napĺňame tak neúprosné kvóty genderovej vyváženosti. Novou členkou Besu je V., ktorá sa venuje publikovaniu noviniek, aktualizovaniu kalendára akcií a podobných maličkostí, avšak dôležitých pre aktuálne fungovanie webu. Druhou dušou je fotografka DMNVS – niekoľko jej fotoreportáži ste už mohli na našom webe zaregistrovať. Aktívnych ľudí so zápalom pre hudbu však nikdy nie je dosť a ak by ste chceli pre nás písať, či venovať sa rôznym činnostiam okolo Besu, napíšte nám na email: beswebzine@gmail.com
S.
Po nezvyčajne dlhom úvode tejto rubriky už prechádzam k svojmu výberu aktivít, ktoré sa spájajú s letným obdobím. Samozrejme okrem festivalov a reportáži z Kilkim Žaibu, či Montana Metal Fest, som narazil na niekoľko zaujímavých hudobných projektov, oprášil som staré albumy, videl pár filmov, čo stoja za to a potešila aj herná novinka.
(post-punk/dark synth)
V súčasnosti celkom fičí post-punk a rôzne žánre koketujúce okolo 80tkovej estetiky. Na sociálnych sieťach sú populárne predovšetkým videá z post-sovietskych krajín, kde dominuje architektúra socializmu (predovšetkým brutalizmus). Západné detiská sú z toho celé bez seba a „trauma aesthetics“ je pre nich neskutočne zaujímavý koncept, pričom hlavnou hviezdou žánru sa stali Molčať Doma. Ja som sa však nedávno zmotal na severoamerické duo Twin Tribes a ich podmanivý, temný post punk s poriadnou dávkou synťáku a vizuálu zo spomínaných 80tok. Pri tejto hudbe sa naozaj výborne šoféruje, človek má chuť nasadnúť do Saabu 900 a upaľovať niekde do ničoty.
Skyforger – Latviešu Strēlnieki (2000)
(pagan metal)
Po absolútne vynikajúcom koncerte Skyforger na spomínanom Kilkim Žaibu, kde mali špeciálnu show k albumu Latviešu Strēlnieki, som tento album musel niekoľkokrát otočiť vo svojom prehrávači. Skyforger sa vo svojej hudbe väčšinou venujú tematicky pohanským témam, avšak album, ktorý pojednáva o lotyšských strelcoch z obdobia prvej svetovej vojny mierne z tohto konceptu vybočuje. Je to album starý 23 rokov a v tomto období mal Skyforger ešte množstvo riffov z black metalového súdka a na atmosfére pridával aj poriadne ostrý zvuk nahrávky. Lotyšskí strelci sú dôležitou súčasťou národného príbehu tejto malej pobaltskej krajiny a zosobňujú v sebe boj za slobodu napriek všetkým nepriaznivým okolnostiam. Lotyšsku svoju prvú nezávislosť získalo v roku 1918, dovtedy bolo súčasťou rôznych mocností, ktoré sa v regióne prehnali, či už ide o Rád mečových bratov, Švédov, Cárskeho Ruska alebo Nemecka. Strelecká jednotka, ktorá bola sformovaná ako súčasť cárskej armády sa v konečnom dôsledku zaslúžila o oslobodenie Lotyšska od komunistov a aj okupačných nemeckých jednotiek.
(sci-fi seriál)
Asi by som nikdy nepovedal, že ma bude baviť niečo z moderných seriálov z prostredia Star Wars. Táto značka sa po odkúpení spoločnosťou Disney stala absolútnym brakom a pozerať akúkoľvek časť novej trilógie alebo čohokoľvek, čo vzniklo z tohto univerza bola skôr sebatrýznením, či už išlo o sebavykrádanie, mizerné herecké výkony a v neposlednom rade tá evidentná propagácia inklúzie a podobne. Hodnotenia na csfd častokrát nie sú pre mňa smerodajné, avšak po prečítaní niekoľkých recenzií som do tohto seriálu išiel. Chcel som nejakú oddychovku a nával nostalgie zo starého SW univerza. Prekvapivo bol Andor (hlavná postava budúci povstalecký hrdina) výborne spracované temné, miestami dystopické sci-fi bez svetielkujúcich mečov a s výborným príbehom, ktorý bol rozvetvený na niekoľko častí. Vysoko hodnotím hlbokú sondu do sveta impéria, ktoré tu nie je zosobnené len v stromtrooperoch, ktorí na 2 metre netrafia slona, ale aj v bežných občanoch, senátoroch a vyšetrovateľoch. Za mňa jednoznačne palec hore, pre fanúšikov SW povinná jazda a napravenie chuti po hentých fraškách a pre nefanúšikov temné sci-fi, čo neurazí. Ináč seriál má vynikajúci soundtrack!
(strategická hra)
Sériu historických stratégií Total War sledujem už od titulu Rome Total War, kedy som sa stal jej fanúšikom. Od Medieval Total war, cez Rome II. až po posledný diel Trója. Tú síce mnohí kritizovali, avšak mne sa v niečom páčila, aj keď do nej boli zapojené mýtické prvky a pôsobila skôr ako datadisk a nie kompletná hra. Pre tých čo nie sú v obraze, tak Total War sú ťahové stratégie na historickej mape, ktoré sa odohrávajú v určitom civilizačnom okruhu a období, pričom boje sú real-time. Ich veľká variabilita, množstvo historických reálií (alebo snaha o ne) si získali srdcia mnohých fanúšikov histórie. Pharaoh je novinka z dielne štúdia Creative Asembly, avšak len jej bulharskej divízie, ktorá sa zameriava na bronzovú dobu a staroveký svet povodia Nílu, kde vládli mocné egyptské dynastie a hornaté prostredie Anatólie, kde viacero chetitských a frýgskych kmeňov súperilo o nadvládu. Hra je pomerne úzkoprofilová vzhľadom na obdobie a mapu, kde sa odohráva, ja však s podobným minimalizmom nemám problém. Viacero hráčov a „streamerov“ kritzovalo práve jednoliatosť bojových jednotiek, avšak v tomto období vymýšľať veľmi nemôžete (napríklad jazda okrem bojových vozov prakticky neexistovala). Kritiku si vyslúžila aj mapa a možnosti hrateľných frakcií, kde chýbajú dôležité grécky ostrovy, na ktorých sa v tomto období tažili suroviny pre výrobu bronzu, ale tiež veľmi dôležitá mezopotámska civilizácia. Prepodkladám, že tieto vyjdu ako spoplatnené doplnky alebo DLCčka. Osobne sa na hru teším, keďže vyšla pred pár dňami. P.S.: Ak je tu nejaký fanúšik Total War série, píšte do komentárov!
Devana
Letné obdobie pre mňa býva väčšinou slabšie, hlavne čo sa týka nových hudobných objavov a celkovo mám málokedy chuť na počúvanie metalu, keďže väčšinu času lietam hore dole. Posledné roky mi aspoň v kalendári svietil augustový termín Brutal Assaultu, ale tento rok sa mi ho žiaľ nepodarilo vtesnať do plánov. Každopádne, behom letnej sezóny ma akosi naviac lákajú žánre typu folk, blues alebo dokonca country. Jasné, sem-tam sa viem opúšťať aj pri skladbách Johnnyho Casha, ale za mňa je Nergalov projekt – Me and That Man veľmi vydarená srandička, ktorú si každoročne púšťam a spája sa mi hlavne s teplom a oddychom. Ale keďže som už tento projekt spomínala v dávnejšej Mímiho studni, tak prejdem radšej na niečo, čo som ešte nespomínala. K týmto mojim letným klasikám by som ešte určite rada zaradila pomerne známeho interpreta – King Dude, ktorého možno neraz Nergal vykráda, ale čo už, nejako mi to žily netrhá.
(post-rock, post-hardcore, metal)
Asi najlepšie je začať novým objavom, alebo teda skôr tipom od redaktora B., ktorý sa mi behom leta dostal doslova pod kožu – a tým je belgické trio Brutus. Úprimne je asi málo kapiel, kde sa mi páčia ženské vokály… z nejakého zvláštneho dôvodu s tým mávam problém (buď ma to otravuje, nehodí sa mi to k jednotlivým skladbám alebo mám celkovo pocit, že len škriekajú…). Ale tu jednoducho žasnem, čo vokalistka Stefanie dokáže robiť so svojim hlasom, ako sa vie s ním hrať (od vreskotu k čistým vokálom) a ovládať ho. A do toho ešte hrá aj na bicie, akože klobúk dolu pred týmto multitaskingom. Aby som len ju neospevovala, tak tu máme ešte gitaristu Stijna, ktorý k tvorbe dodáva post-rockové tóny a nakoniec celú atmosféru doťahuje basgitarista Peter. Táto kapela mi príde veľmi zaujímavá z toho hľadiska, ako sa vedia hrať so žánrami – je to mix post-rocku s metalovou dynamikou, miestami tu môžeme započuť hardcorovú energiu a priam až popové melódie. Znie to ako dobrý guľáš, ale v konečnom dôsledku je to vážne vydarený počin.
(post-black metal)
V tomto prípade som sa tiež potešila, že som narazila aj na túto pomerne mladú dánsku kapelu z Aarhusu (Dánsko). Akože prvé, čo ma na nich pobavilo, tak to bola ich vizáž a veľmi sa mi to podobalo na slovenských podivínov z Kovošrotu. Samozrejme, vadiť mi to nevadí, ale je to pre mňa pomerne úsmevný pohľad. Ale späť k hudbe… chalani sa pomerne inšpirujú Alcestom, ale to mi tiež vôbec neprekáža, nakoľko mám veľmi rada kapely podobného zamerania. Rovnako ako v predošlom prípade sú tiež veľmi kreatívni, v albume nechýbajú melodické skladby, niekedy sa tu objavia prekvapivé blast beaty, čo je asi aj klasické pre tento žáner. Áno a vydáva ich Nuclear Blast, takže odporúčam vypočuť.
V Brne fungujem už asi piaty rok, ale stále mám pocit, že som nestihla spoznať plný potenciál mesta… a ako sa mi štúdium pomaly skracuje, tak sa tie roky pokúšam akosi dohnať. A takto som sa behom leta konečne dostala aj ku Kinu Art, okolo ktorého som veľmi dlho len prechádzala. Toto kino ma samozrejme zaujalo tým, že sa venuje menšej produkcii, filmovým klubom a častokrát premietajú aj filmy z filmových festivalov (Be2Can). Samozrejme, kino v lete neobišiel ani ošiaľ okolo fenoménu Barbenheimer, ale tak čo už. Mne sa na kine páči, že častokrát premietajú aj staršie zaujímavé snímky, dokumenty a neorientujú sa len na novo vydané filmy. Takto v lete tu púšťali aj každú nedeľu časť zo série Ramba pre pamätníkov… a samozrejme aj Terminátora. Celkovo kino je rozdelené na dve sály, jedna je veľká s kapacitou okolo 152 miest a druhá je komornejšia, len pre 32 ľudí a tu vedia premietať riadne parády. Čo sa mi ďalej na kine páči, tak je tu prístup k baru, kde si môžete načapovať k filmu nejaké remeselné pivo, cider alebo víno. Občerstvenie si síce do sály priniesť nemôžete, ale za mňa bol aj toto super variant, na ktorý som ešte nenarazila (a ten cider tam majú fakt skvelý). Osobne som tu zavítala na veľmi zaujímavý japonský film Zlodeji (2018) a oskarový film Veľryba (2022).
Blutkrieg
Leto bolo pomerne hektické, ale skôr v závere som sa dostal k niekoľkým pre mňa zatiaľ neznámym veciam. Hudobne som veľmi neexperimentoval a preto výber z undergroundu poteší hlavne ortodoxnejších fanúšikov nášho webzinu. Z filmu som vsadil na klasiku a skôr patrál v minulosti v osvedčenej klasike. Z kníh ma potešila novinka od Juraja Červenáka.
Tyranni - Baron Af Avoghetens Smärta
(black metal)
Kto pozná meno Swartadauþuz určite spozornie. Tento švédsky multiinštrumentalista, ktorého počet projektov dosahuje už pomerne vysoké číslo vydal v roku 2019 pod novou skupinou Tyranni debutový album Baron Af Avoghetens Smärta. Kto očakáva rýdzi underground starého strihu sa určite poteší. Swartadauþuz tentokrát pod pseudonymom Svartpest pripravil deväť priamočiarych skladieb, ktoré aspoň u mňa evokujú 90 roky poľského undergroundu. Riffy sú priamočiare s hypnotickými klávesmi a havraním spevom. Vydanie spískalo New Era Productions na všetkých štandardných nosičoch. Túto vec som riešil v závere leta, takže pokiaľ máte chuť spríjmeniť si chladnú jeseň zúfalým, chladným, severským projektom nech sa páči.
(dráma/vojnový film)
Programová štruktúra RTVS prekvapuje posledné roky výberom kvalitnej domácej kinematografie. Práve toto leto prišlo na českého režiséra Františka Vláčila, ktorého som si odkladal v televíznom archíve na špeciálnu príležitosť. Už predtým som mal možnosť vidieť pomerne známy film Údolí Včel (1967), či perfektnú drámu Adelheid (1969) z obdobia po skončení druhej svetovej vojny. Konflikt nemeckej menšiny po prehatej vojne s domácim českým obyvateľstvom ponúkal nevšedný filmový zážitok. Hodnotenie 84% na čsfd zodpovedalo úrovni filmu a tak ma navnadilo na ďalší film od Pána režiséra. Stíny Horkého Léta (1977) riešia podobnú tému ako Adelheid len je zasadená do iného prostredia. Skupina utekajúcich Banderovcov obsadí samotu v Beskydských horách, kde si ako rukojemníkov zoberú rodinu nekonfliktného hospodára Ondřeja. Ten sa musí popasovať nie len s neželanými hosťami, ale aj s nezvratným osudom, ktorý čaká jeho rodinu po splnení všetkých požiadaviek okupantov. Vynikajúce herecké výkony podali Juraj Kukura či Jiří Bartoška. Ak radi pátrate po kvalitných československých filmoch Františka Vláčila určite odporúčam.
Juraj Červenák – Zakliaty Kláštor
(dobrodružný, mysteriózny, western román)
Túto recenziu som si pôvodne odkladal na samostatný článok, no Mimiho studňa je perfektný priestor túto knižku predstaviť našim čitateľom. Príbeh Zakliateho kláštora nebudem detailne prezrádzať. Nerád by som povedal niečo, čo by potencionálneho čitateľa pripravilo o zážitok, ktorý som mal sám z tejto knihy ja. Prezradím však, že sa dej odohráva v druhej polovici 19 storočia. Americký vojnový veterán a ruka zákona Adam Šarkan sa neplánovane vracia do svojho rodného kraja Gemera. Spolu so svojou sestrou Júliou, farárom Dobšinských a jeho chovankyňou Zuzanou pátrajú po zmiznutom Henrichovi Belohorskom, manželovi Šarkanovej sestry. Ten sa v dôsledku finančných problémov rozhodol pátrať po templárskom poklade v gemerských vrchoch okolo Jelšavy. Tak sa výprava na čele s ostrieľaným pištoľníkom Adamom Šarkanom vydá na dobrodružstvo do miestnych hôr hľadať zmiznutého švagra. Skupina zažíva nejedno úskalie, pasuje sa so zbojníkmi, prízrakmi či miestnou, dobovou „mafiou“ z Jelšavy. Príbeh spája prvky dobrodružných filmov Indiana Jonesa, klasických amerických westernov zasadený do našich končín a našeho folklóru. Dej je dynamický, jednoduchý, ale úderný. Autor dávkuje napätie postupne a čitateľa drží v napätí až do samého záveru. Postavy sú sympatické, inteligentné nelezú na nervy, svojim nelogickým správaním. Z hľadiska štýlu akým autor píše, oceňujem použitý dobový jazyk, názvoslovie, historické reálie, miestny folklór a časté predkresťanské odkazy, ktoré v knihe nájdeme. Poteší aj kvalitné grafické spracovanie od obalu až po vnútorné kresby, či audio spracovanie. Takže ak si túto krátku recenziu pán Červenák náhodou prečíta, veľmi by ma potešilo ak by sa mierne poponáhľal a budúci rok spískal druhé pokračovanie.
