Absu sa pokúšam vidieť na živo asi 10 rokov, príležitostí bolo habadej, no akosi to nikdy nevyšlo. V obave, že sa v lete budem musieť zúčastniť jedného nemenovaného slovenského metalového sviatku, som radšej hneď po zaregistrovaní ich Žilinského vystúpenia nakúpil lístky a ani support v podobe Nargarothu nemohol veci  uškodiť…  

Internetom sa niesli pochybné zvesti o klube Kolečko – vraj ide o hnusnú, zapľuvanú dieru, ktorá nebude spĺňať kapacitné nároky takéhoto koncertu. Do Žiliny sme dorazili čosi po siedmej, všade okolo davy černoodencov, nuž čo vám poviem – radosťou sme neskákali. Našťastie klub bol len zavretý pre zvukovú skúšku majstra Kanwulfa. Kto potom chcel jednotlivé vystúpenia naozaj vidieť, ten ich aj videl. Z estetického hľadiska podnik vyzeral tak, ako zvesti hlásali – takže za mňa absolútna spokojnosť! Po 20tej už na pódiu skotačili Belgičania Bloodrocuted. Kapela má za sebou tri dlhohrajúce albumy, s istotou viem povedať, že si žiaden z nich doma nepustím, no v živom prevedení ma ich nasratý, drevný thrash metal s občasnou odbočkou k old-schoolovému death metalu celkom potešil.  Bolo zjavné, že koncertná prax im nechýba, dokonca sa zdalo, že ich to aj baví – gitaristi sa na seba usmievajú, strúhajú pózičky, púšťajú jedno kvílivé sólo za druhým, spevák s basou celý čas paranoidne tikal očami zo strany na stranu a ručal svoje apokalyptické texty. Pár divákom už z toho solídne hrabe a hádžu sa o mrežu pred pódiom. Za mňa osviežujúce, energické otvorenie koncertu, no známi, ktorí sa vo voľnom čase venujú (aj) zahnojenému thrash metalu, len apaticky mávli rukou, že: „Kokotina“.

Z nasledujúcich Nekrodelirium som zostal trochu v šoku – vyzerali ako projekt nórskeho vzdelávacieho systému, ktorý vysiela žiakov stredných umeleckých škôl na výlety s kdejakou BM legendou. Nikomu zo štvorice na pódiu by som netipoval viac než 17 rokov. Aj som si vravel, že k nim netreba byť veľmi prísny –  veď ja som si v ich veku akurát tak tlačil v temnotách jebáky, kým oni brázdia svet s Nargaroth. Ako mi však prezradili metalové archívy, speváčka, gitaristka a hlavný mozog kapely Sandra Stensen je mojou rovesníčkou – neviem či tých Nórov konzervuje chlad a hnijú nejako pomalšie, na veci to nič nemení –  oni si túrujú s Nargaroth a ja si furt vytláčam v temnotách jebáky. Štvorica zababraná od krvi a corpse paintov sa tvárila kruto-prísne,  no Nekrodelirium mi zneli ako nepodarený Darkthrone. Tisíc krát prevarené black metalové postupy  v tom najnezaujímavejšom možnom prevedení. Jediné čo stálo za zmienku bol speváčkin hlasový prejav, ktorý bol naozaj extrémny a jeho kvalita len zvýraznila nezaujímavosť celej tej počernej kolomaže, čo tiekla kdesi pod ním. Veci nepomohol ani zvuk, v ktorom zanikla gitara a sluchovod oblažovala len vytiahnutá basa opakujúca dookola dva tóny… Naozaj  neviem z kej matere tour manažéri  Nargarothu vyťahujú takéto klenoty… (Tu len poznámka: ľudia, ktorí stáli na opačnej strane klubu tvrdili, že počuli aj gitaru a vraj to až taká tragédia nebola!)

V: Pribudol čas, pribudlo promile, pribudli fanatici pod pódiom pripravení vylievať si svoju frustráciu búšením do iných fanatikov. V hudbe HATE prirodzene pribudli aj údery na pomyselnom metronóme a poľský smrtiaci bombardér za pomoci vrtúľ pod pódiom pomaly vzlietal. HATE spustili do prítomných svoju guľometnú paľbu od prvej piesne. Ich intenzívna snaha pohlcovala všetok dostupný kyslík v klube a žiaľ, spolu s kyslíkom niekam odpálili aj dobrý zvuk. Nech som sa predieral zahusteným davom kde to šlo, všade som počul len bublajúcu basu, salvu bicích a nad tým celým dominantný Adamov vokál. Dopredu, kde teoreticky mohla byť situácia lepšia, sa mi predrať nepodarilo, nakoľko od druhej piesne sa strhol vpredu kotol, kde sa to mrvilo piate cez deviate. Lietali rozbité nosy a vyrazené dychy, čiže z tohto hľadiska všetko v poriadku. Verím tomu, že členovia HATE musia byť na porovnanie s Behemoth maximálne alergickí, ale každý kto k ich hudbe pričuchol, vie koľká bije. Kde však v živom vystúpení súčasných Behemoth nenávisť a pekelný smrad cítiť, vo vystúpení HATE dnes prítomné neboli. Ako sa neskôr ukázalo, na to tu boli v ten večer iné spolky. Priblblo blažený úsmev som mal pri niektorých nadzvukových pasážach, keď však hudba skĺzla späť do sivej šedi, vedel som že to na mňa nefunguje. HATE možno inokedy, na inom mieste a hlavne s iným zvukom.

Moje dlhé čakanie sa konečne skončilo! Proscriptor skladá bicie s pôvabom Mr. Beana, rozhodnúvšieho sa Modrú ustricu navštíviti. Image ABSU dokonale ladí s hudbou – je úplne mimo! Elasťáky – vybíjance – pivný pupek. Heavy – Black – Thrash metal. Kombinácie pri ktorých sa mi zvyčajne dvíha žalúdok, no táto kapela je kdesi nad škatuľkami. Zatiaľ som sa nestretol s nikým, kto by dokázal spomenuté žánre spojiť tak jedinečným a odzbrojujúcim spôsobom. A keď trojica konečne spustila svoj set, bol to nekompromisný sonický útok na všetky signálne sústavy! Za tých 45 min. som zo seba vytriasol všetku zlosť a hnev, absolútne delírium oslobodzujúcej debility! Neviem, či sa dajú niektoré veci naučiť – Absu od prvej minúty pôsobili ako by boli v absolútnom tranze – oči stĺpkom, ksichty (i postavy) pokrútené v nepredvídateľných grimasách (i pózach). Ezezu stihol okrem spievania a hrania na basu napľuť zo štyri kýble slín, Proscriptor nezaostával a okrem sypania do bicích oblažoval dav charakteristickým ječákom. V polovici setu už tradične prenechal miesto za bubnami Gunslutovi, aby sa mohol naplno venovať svojmu texaskému kung-fu masakru. Jeho pódiové kreácie sú nenapodobiteľné – kvíkať a pritom predvádzať akúsi okultnú, živú verziu Mortal Kombatu, to sa len tak nevidí… Nebudeme si zas klamať, pohybový (a aj verbálny) prejav tohto pána sa pohybuje na veľmi tenkej hranici toho, čo sa ešte dá nazvať „dobrým vkusom“. Ak by nebol poistený neskutočnou hudobnou kvalitou, veľmi rýchlo by sa to celé prepadlo do hlbokej priepasti totálneho gýča… (a aj v tejto podobe to asi viacerí nevydýchali). Set bol prierezom ich tvorby, zaznelo čosi z The Third Storm of Cythrául, prišlo aj na eponymné Absu a záver patril trojici skladieb z nedostižného klenotu v ich diskografii – Tara… Keď to celé (veľmi rýchlo) skončilo, stál som pred klubom s pripečeným úsmevom a popíjajúc pivo som si ešte stále broukal záver poslednej skladby Stone of Destiny… Absu rozhodne nesklamali moje nemalé očakávania, no aj tak si teraz vravím, že vidieť ich pred pár rokmi musela byť ešte väčšia paľba – predsa len človek nemladne, Proscriptor nie je výnimkou a svoju gymnastiku už občas ťažko rozdýchaval…

Svoj komplikovaný vzťah s headlinerom večera som už raz popísal tu. A tak ako Absu, aj NARGAROTH splnil všetky moje očakávania. Pred pár dňami totiž vyšiel nový album Era of Threnody a ako sa dalo čakať, prvá polovica vystúpenia, patrila práve tomuto materiálu. Do koncertu som si ho stihol vypočuť dva krát a vydržať to dokonca bolo preveliké utrpenie – celé sa mi to zdalo mdlé, nezaujímavé, nudné. Bohužiaľ na týchto pocitoch nič nezmenila ani živá prezentácia. Technicky nemám Nargarothu veľmi čo vyčítať. Keď sa Kanwulf oprel do vokálov znelo to dobre, gitaristi aj s bubeníkom si odviedli svoju robotu (zas nie je to tá najnáročnejšia úloha na svete). No skladby z novinky plávali úplne mimo mňa – teda pokiaľ zívanie, nie je emócia, ktorú plánovali vyvolať. Vizuálne to tiež nebolo nejako zaujímavé, či podnetné – všetkými milovaný frontman  po gaahlovsky kuká na vybrané objekty v publiku, alebo na plafón, tvári sa ako nasraný Dedo Mráz, občas pohrozí prstom. Zrejme v pokuse vyvolať dojem majestátnosti je to celé pomerne statické…  a ani za boha to na mňa nefunguje… A keď spustia skladbu Txfo, nuda sa mení na odpor – už na prvé počutie je to nevkusná vykrádačka skladby King od Satyriconu…
Zazneli sirény, členovia crew odkryli prasačie hlavy pod pódiom a publikum dostalo to, po čo sem prišlo: spoločne si zakvíliť  Black Metal is Krieg, Possessed by Black Fucking Metal a trochu do seba posácať… Po úvodnej časti som už na tieto pubertálne odrhovačky naozaj nemal náladu a keď doznela Rasulka, vypadol som na vzduch, šomrúc čosi v duchu: „Keby si za tých 15 rokov menej spieval o tom aký si posadnutý black metalom a radšej (opäť) začal skladať normálne skladby, lepšie by bolo…“ Spätne musím oceniť minuloročnú bratislavskú zastávku, kde sa (podľa mňa) hrala tá zaujímavejšia časť diskografie a  jednotlivé časti setu boli odlíšené vizuálne aspoň pomocou masiek. V Žiline sa to vlieklo ako sopeľ z nosa, celé to trvalo asi hodinu a pol, po coveri na Burzumovský War som už očakával vytúžený koniec, no nie, ani piči, musíme si ešte dať čosi zo Spectral Visions of Mental Warfare…  Komu sa nový album páči a Nargaroth ešte nevidel, nemal dôvod byť sklamaný. Zdalo sa, že ľudia sa bavia, no fakt som nechápal prečo a na čom.  A keď som už spomenul cover, ten  mi v plnej miere ukázal, že najväčším problémom vystúpenia Nargaroth, bola toho večera hudba Nargaroth a aj tisíc krát vyvarený Burzum ma bavil viac, než všetko čo zaznelo z aparatúry nemeckej legendy (úvodzovky už nech si doplní každý sám podľa uváženia)…  

Napísal: neplex & vilozof