Nargaroth som si nepustil už pár rokov, posledné veci (ktoré som zachytil) – Jahreszeiten a Spectral Visions of Mental Warfare ma – mierne povedané – nenadchli. Meno Kanwulf padlo maximálne pri pive, väčšinou v spojitosti s ďalšou osobnostnou premenou tohto barda, či zázračne sa objavívším demom z roku 1948, ktoré definovalo Black metal (veselé čítanie napr. Tu ). Po oznámení zastávky turné v bratislavskom klube Randál  som sa však vrátil k Rasulkám, Herbstlied-u  a napariek nezaujímavému supportu, nostalgia zvíťazila…

K tomu supportu – jediná kapela, ktorá sa v pondelok večer (podľa môjho skromného názoru) do programu hodila, boli Seničania RAWCVLT no a práve tí boli tesne pred akciou zrušení, znovu potvrdení atď. Nakoniec však predviedli svoju štandardnú show, pri ktorej sa nešetrí krvou, zvieracími lebkami a riffmi ako vystrihnutými z polovice 90-tych rokov. Úsporný  pohyb po pódiu a žiadne veľké gestá podtrhli odstup kapely, ktorá si zahrala svoj úprimný, „odpodlažný“ old-school black metal. Myslím, že im celkom pomohla (už dávnejšia) zmena na pozícii vokalistu a Earthripperovo zavýjanie dokázalo poškrabať na duši. Škoda len istej monotónnosti a prepálených bicích.

…po krátkej pauze, to prišlo – FAANEFJELL! Obtlstlý, polonahý spevák pobehuje po pódiu, až kým si nevypotí veľké, mastné písmeno T pod (masívnym) poprsím a so svojou družinou hulákajú príbehy o trolloch za doprovodu nasamplovaných husličiek, položených na základoch muziky ktorá pripomenie… hm, dajme tomu Finntroll a im podobné veličiny. Nezabudnú na tradičné: „Come on! Hej! Hej! Hej!“ prípadne „Skal!, čo zopakujú  aspoň 3-4 krát za skladbu.  Zo zostavy zaujal ešte gitarista – zdalo sa totiž, že mu spodná čeľusť drží na lebke, len pomocou nejakých pofidérnych drátikov a s každým pohybom hlavy mu papuľa fascinujúco lietala hore dolu. Super! Páni hrať vedia, dávajú do toho nemálo energie, žánrové štandardy napĺňajú, no ako trefne poznamenal kolega: „Ak by boli z Detvy, nikto by ich nezavolal ani do Brezna…“

V tichosti som dúfal, že dnes už žiaden hopsací folk – „black“  počuť nebudem… Nepočul. Prišla ešte väčšia jeba. CONCEIVED BY HATE… ktorí sa označujú za „Sickening Death/trash“. Sickening to bolo dosť, no skutočne nie som kompetentný hodnotiť ich set. Predstavujem si, že takto hrajú Hatebreed, alebo čo. Na pódiu ich bolo ako hadov, potešil klávesák, ktorého som v priebehu dvoch skladieb nevidel robiť nič iné, než sa rytmicky húpať a ignorovať svoj nástroj. Basák bol rovnako zaujímavý – vyzerajúc ako jedno z Gigerových Atomkinder. Všetko to znelo strašne cool&fresh, všetci boli trendy&in, až som sa v tom návale frikulínstva cítil ako člen veľkej metalovej rodiny kdesi na Gothoome… a tak som radšej šiel dopiče…

Nemám rád Dimmu Borgir, nemám rád Behemoth a tak sa popri sete NOCTEM radšej venujem debate o tom, ako a prečo nemám rád metal. Set týchto Španielov znie akoby mali  vyššie zmienené slávne spolky dieťa, ktoré sa im nejakým zázrakom podarilo splodiť cez umelý vývod. To určite nejedného fanúšika nadchne, skvele sa vyzabáva v pogu pod pódiom, poteší sa premakanej vizáži a prezentácii, aby plný uspokojenia odkráčal domov. Podľa ohlasov to tak aj bolo. A to je dobre, správne, nikomu to neberiem. Bohužiaľ ja som počul len tuctovú prázdnotu v naleštenom obale .

Konečne NARGAROTH. Prišiel chlap (?) s tvárou zakrytou celkom podarenou maskou a s mierne ženským vlnením v bokoch začal sekať celkové sklamanie z večera na kusy. Priznávam, že úvodnú skladbu som nepoznal, no nasledujúca 20 minútovka „Manchmal wenn Sie schlaft“ bola hypnotickým, melancholickým skvostom. Úplný minimalizmus, ktorý sa aj vďaka skvelému zvuku ľahko vtieral pod kožu. Veľmi ťažko sa popisuje výnimočnosť tohto opusu, no pomocou jednoduchých prostriedkov sa tu dokázal skĺbiť smútok, melanchólia a povedzme gotická romanca, so zlosťou kypiacou pomedzi zatnuté zuby. Pán (?) Nargaroťák v úvodnej polovici setu dokázal preniesť človeka z Randálu a tlupy spotených ľudí kamsi ďaleko. Napríklad pri „Seven Tears Are Flowing To The River“ do Banskej Bystrice, na balkón bytu na piatom poschodí, kde v jesennej noci dážd ticho bubnuje na kovové zábradlie a svetlo pouličných lámp sa rozbíja o zväčšujúce sa kaluže. Nemusel som ani nikde chodiť.

Zrazu Nargaroťák odchádza, ozvu sa sirény a už je tu fúzatý Ash/Kanwulf so svojím popevkom „Black Metal ist Krieg“, ktorému sa svojou insitnou debilnosťou môžu rovnať snáď len skvosty ako Root – 666, či Fish od Beheritu. Snová atmosféra predchádzajúcej trištvrte hodinovky je hneď preč, ale nevadí. Aj naďalej  to má energiu a gule na správnom mieste. Pri ďalších overených hitoch ako „Erik,  May You Rape The Angels“ si vravím, že Kanwulf je fajn pesničkár, s vlastným rukopisom, špecifickým zvukom a čarom, ktorý určite dokáže mnohých nasrať, no serie práve táto odlišnosť a nie šeď, predvídateľnosť a „made/in/china-nosť“ ako tomu bolo pri predchádzajúcich spolkoch.

Pri príhovoroch o tom ako je celý večer underground a turné je underground a všetko je underground sa človek musel len zasmiať. A asi aj verím, že to bol zámer, keďže si o päť minút na to začal maestro Kanwulf žiadať fotky na svoj facebook od prizerajúcej sa dievčiny. Hádam, aj výber predkapiel mal všetkých len nasrať a ukázať vztýčený prostredník „kvltistom“ a podporiť auru tohto interpreta. Neverím, že človek, ktorý sa podľa nových archeologických nálezov pohybuje v scéne už dobrých 2500 rokov, môže mať taký nedostatok súdnosti… (a neprekvapilo by ma, keby bol pod tou maskou niekto iný)

P.S. Neodpustím si. Keď vidím/počujem takúto zlobu: Noctem – Eidolon ide ma rozdrapiť. Brainstorming za podobným typom „umenia“ si predstavujem asi takto: „Nadrbme na jednu kopu čo najviac klišé a prevarených obrazov, ktoré nás napadnú“.

„Hlavne nech je tam kref“ – rečie prvý.
„…a kurvy s tapetou na ksichte“ – kontruje José.
„Divák si už za tým nejaký zmysel nájde. Napríklad že: Satan.“ 

Chlapi dotočia klip, večer sadnú pred Xbox a budú naťahovať gumu na teplákoch. Satan!

To už viac ocením nejakých raperov v poskakujúcich autách s kopou ceckatých černošiek okolo, keďže je to aspoň úprimné remeslo vychádzajúce kdesi z hlbín semenníkov, a nie z večerov strávených čítaním komiksov a Tolkiena. Ale v konečnom dôsledku ide o rovnaké honenie ega.

Napísal: n.