Keep of Kalessin je pomerne známou kapelou na blackmetalovej scéne, ale aj mimo nej. Ešte predtým než sa dostaneme k recenzii na nový album, pozrieme sa na históriu kapely a jej vývoj. Ten je pre pochopenie novej tvorby pomerne zásadný, a tak vás pozývam na krátky exkurz do histórie tejto kapely. Kapela je pomenovaná podľa draka Kalessina z fantasy románu Ursuly Le Guin – Čarodej zememorí, kde sa objavil drak menom Kalessin).
Nórsky black metal
Keep of Kalessin je kapelou z nórskeho Trondheimu a od konca 90. rokov hrali poctivý black metal. Ich vývoj by sme mohli rozdeliť do niekoľkých špecifických etáp, pričom prvé dva albumy Through Times of War (1997) a Agnen – A Journey Through the Dark (1999) sú obdobím kedy kapela hrala klasický black metal druhej vlny. Avšak zmysel pre hudobnú kompozíciu hlavného mozgu kapely Arnta Grønbecha, pod prezývkou Obsidian Claw, bol vždy mierne odlišný. Spolu s Obsidianom v Keep of Kalessin hudobne vyrástol jeden z najlepších bubeníkov Vyl, vlastným menom Vegar Ytterdal Larsen, Na prvých dvoch albumoch obstarával vokály Ghash a basgitaru Warach, neskôr však prišli zmeny. V tomto období ide len o dočasné rozpadnutie kapely a v roku 2003 vychádza EP Reclaim. Z pôvodnej zostavy sa na ňom podieľal len Obsidian. EP však malo doslova exkluzívnych hostí, a tým bol spevák Attila Csihar z Mayhem a Frost zo Satyriconu. Pozadie tejto spolupráce sa skrýva v rokoch 2002 až 2007, kedy Obsidian hrával ako live gitarista v Satyricon. Môžem povedať, že neskôr som si toto EP svojou špecifickou atmosférou a štruktúrou obľúbil až tak, že patrí medzi moje top blackmetalové nahrávky. Rovnako pozitívne by som hodnotil aj prvé dva albumy, jednoznačne ide o vysoký nadpriemer v rámci žánru. Reclaim bol však oproti prvým nahrávkam iný, už len kvôli vokálu Attilu a zaujímavým experimentovaním so syntetizátorom a introm z filmu Duna (1984) a úplne inému štýlu bubeníka Frosta.
V roku 2006 (obdobie kedy som kapelu objavil – pamätám si to úplne presne, pretože recenziu na ich novinku a rozhovor som čítal v časopise Spark) vydali album Armada. Za bicími bol späť Vyl a zostavu doplnili nový spevák Thebon s charizamtickým prejavom a solídnym hlasovým rozsahom, basgitary sa chopil Wizziac. Toto je bod, kedy sa v kapele okrem loga mení aj štýl komponovania skladieb a celková atmosféra produkcie, zvuk je čistejší a hudba je prístupnejšia širšiemu publiku. Armada vystrelila Keep of Kalessin vysoko, dostalo sa im pozornosti a mnohé recenzie boli vyslovene pozitívne. Ostatne, v tom čase som sa na kapelu namotal aj ja a už o tri roky som kvôli nim cestoval na Masters of Rock do Vizovíc (ich tour tričko mám v skrini dodnes). V tej dobe už koncertovali s novým albumom Kolossus (2008), ktorý pokračoval v podobne nastolenom trende. Oproti Armada to bola technickejšia nahrávka, za bicími tu Vyl predvádzal skutočnú show (aj naživo), ale chýbali mu povestné a chytľavé hitovky z predchádzajúceho diela. Recenzentmi a fanúšikmi bol hodnotený ako mierne slabší, avšak stále kvalitný album. Vyzeralo to, že celá štvorica si štúdiovo a aj naživo sadla. A texty? Ak mám byť úprimný, tak tie som u nich veľmi neriešil. Je pravdou, že nikdy nešlo o nejaké filozofické skvosty. Na Armada si v textoch síce neprečítate nejaké prevratné myšlienky, či meditácie Marka Aurélia po vyhratej bitke nad Germánmi, ale koniec-koncov ani neurazia. A rovnako to bolo aj pri albume Kolossus, kde v textoch nenájdete nejaké kultúrne a hodnotové odkazy gréckej civilizácie, či zložité vzťahy jej mytologického sveta.
Eurovízia alebo cesta do mainstreamového pekla?
O dva roky neskôr sa kapela zúčastnila nórskeho kola súťaže Eurovízia a väčšina poslucháčov (kedy ešte stále patrili k black metalu) si od údivu ťukala prstom na čelo. Dôvodom bola samozrejme účasť, pôvodne blackmetalovej kapely v komerčnej show tohto druhu. Aj keď vieme, že severské národy vnímajú tieto veci trošku odlišne a blackmetalová kultúra sa tu dostáva aj do vyslovene komerčných sfér, bol to začiatok ich úpadku. Druhým dôvodom bola kvalita hudobného materiálu. Do súťaže prišli s piesňou Dragontower a svoj žáner predstavili ako extrem metal, ktorý má blízko k black metalu. Hudobne som si už prešiel aj svoje „true“ obdobie, ale tento počin Keep of Kalessin neviem stráviť dodnes. Skladba bola extrémne presladená, bubeník si tam hral také príjemné rockové rytmy a celá kapela spravila zo seba v očiach náročnejších poslucháčov úplných mamľasov. Samozrejme že nevyhrali. Chvála bohom, pretože potom by si asi naozaj mysleli, že spravili dobrú hudbu.
Od tohto momentu môžeme prestať radiť Keep of Kalessin do žánru black metal a hudobne ich zaradiť medzi akýsi melodický, epický metal s prímesou death a thrash metalových prvkov. V roku 2010 teda vydávajú u známeho vydavateľstva Indie Records svoj piaty album s názvom Reptilian. Niektoré recenzie to nechali kapele celkom vyžrať, hovorí o tom aj celkovo slabšie hodnotenie albumu na metal-archives. Reptilian dostal ešte uhladenejší zvuk ako mal Kolossus, na ktorý chcel vo veľkom nadviazať. Nepodarilo sa. Môžeme hovoriť o jednom z najslabších albumov ich éry a nepomohli mu ani pestré vokály Thebona. Záverečná 14 minútová skladba Reptilian Majesty sa síce snaží zaujať nápaditou kompozíciou, hrdelnými spevmi, ale v konečnom dôsledku je to slabý priemer.
Nasledujúci rok si kapela nedala pokoj a skúsili to znova (to už som sa chytal za hlavu). Do súťaže sa prihlásili so skladbou Divine Land a ako hosť sa s nimi na pódiu predstavil talentovaný huslista Alexander Rybak. Hudobne to bolo samozrejme „user friendly“, avšak pár svetlých momentov sa na tejto skladbe dalo nájsť. Rybakove hosťovanie kapele nijako nepomohlo a uhádli ste, nevyhrali to. Nejaký čas po Eurovízii vydali krátke EP Introspection (2013) a kapelu opustil spevák Thebon. Nachádzala sa tam extrémne nudná skladba s rovnomenným názvom, inštrumentálna vata a pieseň Dragontower v „extrémnej verzii“. Nevidím dôvod prečo by si človek toto EP púšťal.
Epický metal a epický gýč
Šiesty album v poradí, Epistemology (2015) nahrávali už len v trojici bez speváka Thebona, avšak treba dodať, že s vokálnym prejavom na tom nie je Obsidian vôbec zle. Nie je to síce Thebon, ale od extrémnych polôh, až po čisté spevy, zvláda všetko bez technických problémov. Koľko teórie poznania bolo na tomto albume si netrúfam povedať, ale od začiatku ma na ňom odpudzovala nechutne digitálna obálka. Nutné podotknúť, že tento gýčový grafický štýl sa s kapelou začal ťahať od pôsobenia v Eurovízii, aj keď Reptilian graificky na tom ešte nebol tak zle. Čert to ber, keby bola zlá len grafika, ale ono to aj hudobne stojí za hovno. Na albume sa striedajú technické pasáže s presladenými refrénmi so snahou o výpravnosť a epiku, všetko zaobalené v absolútne čistom zvuku. Po black metale tu už neostalo takmer ani stopy a Epistemology pôsobí viac power a melodic thrashmetalovým dojmom. Úprimne som mal čo robiť, aby som tento album dopočúval.
O rok na to vychádza EP s názvom Heaven of Sin (2016) a tento tragický kúsok mal možno na svedomí to, že z kapely odchádza Vyl, ktorí si medzičasom založil black metalový projekt Whoredom Rife (a urobil dobre). Bolo to teda poriadne nebo hriechu a otrasný, doslova „sterilný“ power/epic metalový zvuk korunoval tento strmhlavý pád. Ku cover artu sa neoplatí ani vyjadrovať, platí všetko čo bolo napísané vyššie. Na niekoľko rokov o Keep of Kalessin nebolo počuť. Okrem toho, že mali nejaké európske turné, nevyzeralo to že by sa ľudia bili o lístky na ich koncerty – minulý rok sa im zrušilo turné s Dodheimsgard a Cadaver z dôvodu slabého predpredaja vstupeniek. Po siedmych rokoch však prichádza nový materiál, o ktorom sa dočítate v pripravovanej recenzii. Príde katarzia Keep of Kalessin?
Napísal: S.
