V piatok 19. júla sa začal prvý deň nového open air festivalu Burn Fest organizovaného pod krídlami Burn Bookingu tvoreného členmi kapely Ohen. Na pilotnom ročníku sa predstavilo 20 kapiel zo Slovenska aj zahraničia a konal sa v príjemnom prostredí areálu Camping Sereď, ktorý je pre mňa starým známym vďaka akciám ako Flesh Party alebo dnes už neexistujúci Ohy Fest. V tomto areáli som zažila svoje prvé letné festivaly a opätovná návšteva po dvoch rokoch bola veľmi nostalgická. Tip ak plánujete navštíviť akciu konajúcu sa v Campingu: areál sa nachádza pri brehu Váhu, čo síce zabezpečuje príjemný chlad navečer po horúcich dňoch, avšak aj nadmerne vysokú koncentráciu komárov a podobnej hávede. Preto by repelent mal byť určite súčasťou povinnej výbavy.
Festival bol odštartovaný levickou kapelou Scelleus počas úmornej horúčavy a páliacemu slnku, čo však nezastavilo odvážlivcov od zbierania sa pred pódiom. O tejto kapele som dovtedy ešte nepočula. Ich kombinácia progresívneho metalu s prvkami metalcoru bola určite vhodnou kombináciou na rozpálenie akcie. Odvážlivcov pred pódiom ďalej iba pribúdalo počas hrania bratislavských Old Tomb, ktorých následne vystriedala česká kapela Arch Of Hell. Napriek pozitívnej odozve publika zaručenej príjemným a zábavným vystupovaním a kontrastom vokálov, mňa osobne táto kapela neoslovila. Predsa mi však utkveli v pamäti. Keď si publikum na konci vystúpenia pýtalo prídavok – kapela odohrala tú istú skladbu, ktorou otvárali set, čo ma vykoľajilo a ja som si chvíľu myslela, že som mala už priveľa pív. Tak som si išla kúpiť ďalšie, aby som nebola smädná počas Autumn Nostalgie. Táto kapela trochu uspala publikum. Bohužiaľ, podľa mňa nevychytali vhodný čas na pomalý a melancholický žáner, aký hrajú, a to, že hrali medzi dvoma kapelami s veľmi energickým výstupom taktiež nepomohlo. V inom settingu to však mohla byť úžasná show, tu im ale nevyšla atmosféra. Potom, čo Ohen prevzali pódium sa dav znovu začal hýbať. Od tejto kapely som vôbec nevedela čo očakávať, najmä keď som videla ich zostavu, kde každý člen vyzeral akoby prišiel zahrať iný žáner. Ako bol jedinečný každý člen, tak pre mňa bola jedinečná aj ich show planúca energiou, kde bolo všetko adekvátne zjednotené.
Svoj prvý koncert na Slovensku tu odohrala rakúska kapela Anderwelt, ktorá ma veľmi oslovila. Môj záujem si hneď získali, keď na pódium doniesli elektrické violončelo a následne aj celou atmosférou, ktorú vytvorili. Bola to prvá kapela hrajúca po tme s množstvom pary a na pódiu všetko podčiarkli tým, keď spevák odrecitoval pasáž textu do megafónu s úplne distorted zvukom a za znenia violončela pripomínajúceho poplašné sirény. Celé vystúpenie malo post-apokalyptický nádych. Následovali domáci Ceremony of Silence, ktorým akurát deň pred festivalom vyšiel nový album Hálios. Boli pre mňa jednou z kapiel, ktorú som určite chcela na festivale vidieť, ale nanešťastie som zmeškala ich set. Nadchádzajúcich Depresy som videla už niekoľkokrát vrátane nedávneho koncertu v Skalici, kde robili predskokanov Grékom Septicflesh, z ktorého napísal reportáž šéfredaktor S., a preto som im nevenovala moc pozornosti a k ich vystúpeniu sa veľmi neviem vyjadriť. Nakoniec prebrala dav z mŕtvych brnenská kapela Vanguard. Keď začali svoj set, pohybovalo sa pred pódiom iba zopár posledných preživších. Avšak neskôr počas hrania s komediálnymi vstupmi vokalistu nazbierali veľmi solídne publikum. Rozhýbali mosh pit a ukážkovo zakončili prvý deň.
Druhý festivalový deň už v obedňajšej hodine odštartovala kapela Gágor, tentokrát už počas priaznivejšieho počasia mierne pod mrakom. Po nich prišiel na rad môj osobný headliner Hecatoncheir, začínajúci sludge/death/blackmetalový trojčlenný projekt z Bratislavy, ktorý začiatkom tohto roku vydal svoj prvý album Nightmare Utopia. Na Burn Feste odohrali svoj úplne prvý koncert a môžem sebavedome povedať, že som nebola jediná plná očakávaní z tohto vystúpenia. Tie sa aj podarilo naplniť a kvalitou sa určite vyrovnalo, ak dokonca neprevýšilo daný albumu. O následné vzplanutie sa postarali progresívny death-metalisti Cranial Void zo Šale. Po ich dohraní som skoro skolabovala, keď pri zvučení zo seba vypustila vokalistka následujúcej kapely zvuk hodný mačky privretej medzi dvere. Keď som obrátila svoju pozornosť na pódium stála tam kapela Sukkhu z Prahy v plnej blackmetalovej paráde, hneď mi bolo jasné, že na toto sa pôjdem pozrieť bližšie. Vokalistka mala na sebe čierny závoj s tŕňovou korunou a ohúrila pitím mysterióznej čiernej tekutiny, ktorú následne vypľula do davu. Show bola pútavá a naplnila svoj účel rozbúrenia davu a následného vytvorenia radu ľudí pred merch stánkom. Ďalej sme sa vrátili naspäť k zóne death-metalu ďalšou českou kapelou InnerSphere, ktorú som si pozrela iba z diaľky. Po nich sa ako náhrada nezúčastnených Mater Monstifera predstavili urban blackmetalisti Solipsism z Banskej Bystrice. Táto kapela pre mňa predstavuje akúsi hudobnú anomáliu. Spájajú ukričané vokály s temným melancholickým inštrumentálom vo veľmi sofistikovane pôsobiacom znení. Boli jednou z mála kapiel z celého line-upu, ktorú som aj pred Burn Festom aktívne registrovala a videla aj naživo. Ďalší v poradí išli domáci April Weeps, ktorých som sledovala z diaľky pri rozhovoroch s kolegami z redakcie, ktorým sa tiež podarilo dostaviť.
Zotmelo sa a dostávame sa ku všeobecne asi najviac očakávaným kapelám. Česi Ador Dorath priniesli ďalšiu várku temného melodického black metalu a pozbierali väčšinu ľudí pred pódium. Zahrali aj skladby zo svojho relatívne nového albumu Ultimate Black vydaného v máji tohto roku. Počas hrania headlinerov Dordeduh, ktorí merali cestu až z Rumunska atmosféra iskrila. Sľúbili atmosférický folk blackmetal a ten aj doručili. Show perfektne zapadla do tmy a prostredia obklopeného stromami a podčiarklo to mierne chladivé mrholenie.
Ako vrchol a zakončenie celého festivalu vystúpili Besna z Bratislavy, ktorých myslím, že nemusím predstavovať. Konania koncertov Besny sledujem už nejaký ten piatok, no vždy som sa s nimi akosi obchádzala a preto ma veľmi potešilo keď som zistila, že zahrajú aj na Burn Feste. O ich koncertoch som počula naozaj veľa a musím povedať, že moje vysoko nasadené očakávania nesklamali. Mrholenie trošku nabralo na intenzite, čo však nikoho neodradilo. Spokojný bol aj zvyšok davu, čomu svedčilo agresívne pýtanie prídavku. Finálnou skladbou festivalu sa teda stala Revúca odohraná v sprievode vokalistu zo Solipsism. Po skončení Besny sa areál veľmi rýchlo vyprázdnil. Čo však mnohí nevedeli je, že prišli o menšiu after party.
Do Serede som sa vybrala s veľkými očakávaním ako od festivalu tak aj od kapiel, z ktorých veľkú väčšinu som nepoznala alebo videla naživo prvýkrát. Našťastie som odchádzala kultúrne plne vyžitá a s pár postrehmi. Počas festivalu som videla značné množstvo ženských vokalistiek a hudobníčok, čo nie je v tomto žánri až také zvyčajné a bolo to celkom milým, nezámerným prekvapením. Moje ďalšie prekvapenie bolo, že sa viacej ľudí zúčastnilo festivalu v piatok ako v sobotu. Čo sa celkovej účasti týka držalo sa to na úrovni underground festivalu. No tieto „chabé“ počty určite neboli problémom o čom svedčí aj plánovanie nasledujúceho ročníku Burn festu na rok 2025. Ak hľadáte rôznorodý underground festival v pohodlnom areáli, kde sa nebudete musieť predierať cez masy ľudí, určite vám odporúčam sledovať ďalší ročník Burn Festu. Dúfam, že táto akcia bude pokračovať ako tradícia a obohatí slovenskú scénu metalových festivalov. Na záver ďakujeme Štefanovi Šimunimu za poskytnutie fotografií kapiel Besna, Dordeduh a April Weeps.
