Už to bude veru pekných pár rokov, čo som bol pred týmto výletom v „stovežatej“ Prahe. Odkrútil som si tu vtedy nejaký mesiac v sklade a stihol som aj techdeathový koncert, ktorý bol zároveň mojim definitívnym rozchodom so žánrom. Chlapíci v bielych šušťákoch znudene predvádzali pri 220bpm svoju schopnosť naháňať stupnice po hmatníkoch svojich drahých gitár a tvárili sa pritom všetci ako starší bratia Yngwieho Malmsteena tak snaživo, až sa z toho človeku chcelo zívať. Nostalgická hodnota spomienky je teda nulová, a tak sa radšej v čase presuňme do menej vzdialenej minulosti.

Začiatok večera sa niesol v duchu kulinárskych pôžitkov a domáceho piva, nuž nečudo, že som na Der Weg Einer Freiheit dobehol práve včas, aby som stihol posledné dve skladby ich setu. Už doma som si dovtedy neznámu atmo-postblackovú kapelu z Nemecka trochu preklepol a vlastne som sa na ňu ani nijako neponáhľal. Atmosféricko-depresívny black či postblack s moderným zvukom, za ktorý by sa nemusela hanbiť ani Mgla, a s inštrumentálne zdatnými hudobníkmi znie mojim ušiam staticky a nudne. Ja v tom celom počujem menej zaujímavý Agalloch s klepačkami. Čo počujú fanúšikovia tejto kapely, ktorých je evidentne dosť, sa pýtajte ich! Pri tomto krátkom a nie príliš vášnivom stretnutí som ale zaznamenal jedno pozitívum – výborný zvuk, kvôli ktorému som sa do Prahy vydal, a ktorý sľuboval pri ďalších kapelách plnohodnotný zážitok.

Fínski Moonsorrow sa na pódium postavili po pomerne krátkej pauze a bolo jasné, že časový harmonogram akcie sa tento večer hodlá dodržať. V zostave dve gitary, basa, bubeník a klávesák kapela rozbalila svoju kombináciu folku, paganu a blacku, ktorá občas zabiehala až k epickému heavy metalu. Tomu dojmu napomáhali aj harmonizované čisté vokály oboch gitaristov v štýle vikingských albumov od Bathory. Nuž to, že korene hudobného prejavu Fínov siahajú k tejto švédskej legende, je podľa mňa nepopierateľné. Meno Moonsorrow mi je samozrejme známe už pomerne dlho, ale kapelu som vlastne nikdy skutočne nepočúval. Na pódiu mi najčastejšie pripomínali Einherjer, keď pritlačili na svoje gitary a pridali čosi progrocku, tak by som ich neváhal vzdialene porovnať s Hellheimom a pokojne aj s novším Nokturnal Mortum, a keď stavili čisto na jednoduchú agresivitu, možno aj s niektorou staršou Hornou. Práve v takýchto pasážach mi Moonsorrow najviac pasovali. Na opačnej strane môjho zážitku sa nachádzali pasáže z abecedy paganmetalového gýča, ktoré by potešili nejedného degeneráta s rohatou prilbou z umelej hmoty. Prvého však bolo oveľa viac ako druhého a môj dojem z kapely bol výborný. V žánri sú iste aj originálnejšie a lepšie kapely, Moonsorrow sa však isto za svoj výkon hanbiť nemuseli a publikum pred hlavnou hviezdou večera slušne naštartovali. Dokonca som počul aj názor, že išlo o najlepšiu kapelu večera, ja však takéto kacírske názory rozhodne zdieľať nemienim.

Na rad prišli írski Primordial. Pre mňa osobne ide dlhé roky o ak nie najobľúbenejšiu skupinu, tak isto jednu z pár najobľúbenejších. Očakávania boli teda vysoké a trochu sa miešali s napätím či ich Primordial dokážu pretaviť do hudobného zážitku. Začalo sa s jedničkou z aktuálneho albumu Exile Amongst the Ruins, piesňou Nail Their Tongues. Ich najnovšiu nahrávku považujem snáď za najslabšiu z doterajšej tvorby kapely, napriek tomu ma prevedenie piesne presvedčilo, že Primordial nechajú na pódiu dušu a svojich fanúšikov rozhodne nesklamú. Trochu som sa obával Nemtheangovho spevu. Ten nie je vždy najčistejší, k čomu pri live nahrávkach isto „prospieva“ aj nazvučenie. To však v Prahe muselo byť vzorné nie len pred, ale aj na pódiu. Ak aj Alanov prejav nebol stopercentný, tak bol stále výborný a počas tejto piesne i celého večera z neho sršala energia a charizma.

Po úvodnej skladbe sa striedali záseky z nového albumu a staré overené hity. Z Exile Amongst the Ruins zaznela rovnomenná pieseň, Stolen Years, Upon Our Spiritual Deathbed a To Hell Or Hangman. Zo staršieho materiálu došlo na Gods to the Godless, Coffin Ships, No Grave Deep Enough a z albumu To the Nameless Dead sa hrali dokonca dve piesne: Empires Falls“ a Traitors Gate. Nič sa nehralo len z prvých dvoch albumov, nahrávky Storm Before the Calm a na moje počudovanie ani z predposledného Where Greater Men Have Fallen. Škoda, že sa nehralo ešte čosi ďalšie, lebo jedinou chybou približne hodinu a pol dlhého setu bolo to, že mohol byť pokojne o čosi dlhší. Každopádne považujem vystúpenie Primordialu za jedno z najlepších, ktoré som v živote videl a som ozaj rád, že som do Prahy vycestoval. Ak ma prvá kapela nezaujala, tak Moonsorrow a predovšetkým Primordial mi tento večer pripravili perfektný hudobný zážitok.

Napísal: NKH