Tak teda ste sa dočkali slovenského prekladu rozhovoru s projektom Stworz hudobníka, ktorý si hovorí W. (Wojslaw). Okrem vecí okolo samotného projektu sa dozviete aj čosi z jeho názorov na svet a slovanské rodnoverie. Prajem výživné čítanie.

---

Nazdar Wojslaw! Je to už nejaký čas odkedy sme začali spolu prvýkrát komunikovať. Zdá sa mi, že to bolo niekedy okolo roku 2011. Ako si pamätáš na ten čas a čo sa odvtedy zmenilo?

Zdar Stanislav, áno myslím, že to bolo v 2011 a dalo nám to 8 rokov, kým sme sa osobne stretli a čo viac, na území mimo našich rodných krajín! Predtým bolo všetko iné a presne v ten rok som mal blízko k tomu, aby som nechal Stworz vo večnom spánku a nasledoval iné ciele. Môj druhý projekt, Ludola, sa vtedy stával populárnym a bol som blízko k tomu, aby som opustil svoje domovské mesto, udialo sa toho veľa. Avšak všetko sa vyvinulo ináč a odvtedy sa toho udialo mnoho, ale myslím, že všetky tie veľké zmeny boli k lepšiemu. Teraz je budúcnosť otvorená.

 

Stworz je veľmi aktívna kapela, alebo radšej hovorme o projekte. Máš 6 plnohodnotných albumov a nejaké split albumy a kompilácie. Ako to všetko zvládaš? Musím sa priznať, že niektoré z tvojich nahrávok som prepásol.

Musíš si však uvedomiť, že všetky boli vytvorené v priebehu takmer 13 rokov, takže to nie je tak veľká vec a ešte k tomu v rokoch 2010 a 2013 sme nespravili takmer nič. Nahrávam veci, keď sa na to cítim. To je však málokedy, napriek tomu, že často premýšľam o témach, konceptoch alebo o tom ako by boli realizované skrz hudbu. Takže keď čas dozrie, všetko to jednoducho ide. Momentálne som kompletne sám na všetko a to šetrí veľa času – netreba čakať na druhých, netreba márniť čas diskusiou o veciach a robiť nejaké úpravy a tak ďalej. Všetko je tak, ako má byť.

 

Môj prvý kontakt s tvojou kapelou bol album Synowie Slonca. 9 rokov od tohto albumu tu máme Moj kraj nazywa sie Smierc, ktorý sa mi zdá viac atmosferický a sentimentálny. Ako by si porovnal tieto dva albumy?

Tie dva albumy boli stvorené za úplne odlišných okolností. Napríklad všetky skladby z „SS“ (haha) som zložil dlho predtým, ako bol album nahratý – v prípade „Moj kraj…“ nič nebolo hotové vopred. Celú hudbu som zložil, keď som ju nahrával. Taktiež dnes mám o dosť lepšiu predstavu o tom, čo chcem vyjadriť a dosiahnuť. Predtým tam bolo mnoho emócií, ktoré boli vyjadrené zmätočne, bez akéhokoľvek špecifického smerovania – len sa pozri na ten obal „SS“, ktorý stojí za hovno. Nemám ani poňatia prečo sme ho vybrali, ale hudobne si stále užívam ten materiál. Myslím, že oba albumy podávajú obraz o období, kedy boli vytvorené. Vtedy som mal okolo 20 rokov, a tak hudba, ktorú som napísal bola trochu naivná, presne tak ako ja.

 

Z tvojej hudby v posledných rokoch cítim veľa melanchólie a je možno poznať beznádej v textoch. Coz po zyznych ziemiach, gdy nikt ich nie kocha? alebo Bede tesknota w twych samotnych oczach, ale najviac na poslednom albume. Je pesimizmus odrazom tvojho svetonázoru?

Vážne neviem. Všimni si, že texty na Cóż po żyznych ziemiach…? boli vo všeobecnosti viac optimistické, kým na Wołosożary – aj ak neboli veľmi optimistické – povedzme, že sa niesli v zmysle nádeje. Je to otázka pohľadu na čas a všetky záležitosti s tým spojené ako cyklus, všetko má svoj vrchol a bod úpadku. Namiesto pesimizmu by som to skôr nazval skepticizmus voči istým záležitostiam, ktoré by nakoniec našli svoj zánik v cykle, či sa nám to páči alebo nie. Tie texty však nie sú veľmi osobné, povedal by som, že sú celkom univerzálne v poetickej rovine toho, čo leží medzi človekom, zemou a nebom.

 

Počas všetkých tých rokov stále spolupracuješ s Werewolf promotions, undergroundovým poľským vydavateľstvom. Dostal si niekedy ponuky od iných vydavateľstiev, poprípade si premýšľal ty sám o „niečom väčšom”? Veď vieš, keď kapely podpisujú zmuvy s veľkými labelmi, a tak ďalej…

Za ten čas som dostal tonu ponúk na vydanie nahrávok Stworz. Niektoré boli celkom zaujímavé a niektoré ani nie. Veľa ponúk prišlo napríklad z Južnej Ameriky, hah. Taktiež tu boli nejaké ponuky, na ktoré som prikývol, ale nikdy neboli zrealizované, pretože vydavateľstvá to pokašľali. Osobne som sa nikdy nezamýšľal nad podpisom zmluvy s nejakým „veľkým” labelom. Spolupráca s Werewolf je celkom pohodlná a príjemná, samozrejme vždy môžeš spraviť viac pre propagáciu, a tak ďalej, ale ja som spokojný s tým na čo sme doteraz pracovali, takže pravdepodobne budeme pokračovať aj naďalej.

 

Pred pár rokmi som sa ťa opýtal, či by si nechcel odohrať nejaké koncerty a ty si mi povedal niečo v tomto zmysle: „Nechcem hrať pre retardovaných a opitých metalistov”. Je toto tvrdenie stále aktuálne? Čo si myslíš vo všeobecnosti o metalovej scéne?

„Nechcem hrať pre retardovaných a opitých metalistov“ – smejem sa. Ale vážne, cesta akou Stworz funguje za posledných 9 rokov mi jednoducho nedovoľuje žiadne živé vystúpenie, okrem niektorých nových piesní, väčšina hudby z predchádzajúcich albumov bola zložená počas nahrávania. Znamená to, že teraz absolútne nemám poňatia ako tie skladby zahrať a učiť sa riffy od začiatku by bolo bolestivé ako vred na riti a vážne k tomu nemám motiváciu. Ohľadom metalovej scény – neviem, v Poľsku takzvaná moderná metalová scéna sú poväčšine potkany, pózeri a liberálni skrachovanci, súdiac podľa ich slov a aktivít, takže koho to zaujíma. Samozrejme sú v undergrounde výnimky a bla bla bla, však to poznáš. V mojom prípade sa toho veľa nezmenilo – stále žijem mimo toho všetkého. 

 

Akú hudbu poslednú dobu počúvaš? Zaujalo ťa niečo konkrétne?

Momentálne väčšinou počúvam hudbu a rôzne veci keď sa vozím v aute, veľa z toho je black metal, ale záleží od nálady a počas dňa to môže byť nejaký ambient, herný/filmový soundtrack alebo taktiež neofolkové záležitosti, posledne to boli väčšinou tieto veci. Doma je to iné, zriedka počúvam metal, uprednostňujem nejakú náladovú hudbu, ktorá len tak hrá v pozadí – a teda zväčša ambient, soundtracky, alebo neofolk (smiech). Ak sa pýtaš na konkrétne kapely: spolupráca Majdanek Waltz/Vintersolverv/The Noctulians bola skvelá a taktiež som si užil Dross Delnoch debut a nedávno vydaný album Ofdrykkja a taktiež práce fínskych Ruumisto. Viac si nespomeniem, ale bolo toho isto viac čo ma posledný rok zaujalo.

 

Povedal by som, že počúvaš aj dosť BBH hudby! Vydal si cover na Forest a tiež Temnozor (síce nikdy nebol súčasťou BBH, ale Kaldrad mal podiel v tejto kapele). Minulý rok bol niekde v Európe festival venovaný jeho pamiatke. Vieš o tom niečo?

Áno a viem aj o nejakých Slovákoch z istého webzinu, ktorí by mohli niečo vedieť tiež (smiech). Samozrejme, BBH mal veľký vplyv na mňa a stále si myslím, že BBH aj TTF boli esenciou toho, čo by mal black metal byť. Bez pohrávania sa, kompromisov a vyhlásení. V porovnaní s nimi, súčasný black metal je vtip, obzvlášť ten moderný, slušný metal, ktorý je vždy pripravený sa ospravedlniť, ak sa niekto cíti byť urazený ich muzikou.

 

Je známe nielen z tvojich textov, ale aj z tvojich aktivít, že si aktívnou osobou v slovanskom rodnoverí. Povedal by som, že pre 90% pagan metalových kapiel je to len imidž a v skutočnosti neveria v žiadnych bohov alebo niečo, čo presahuje ľudstvo, poprípade len jednoducho hovoria, že je to personifikácia, aký je tvoj pohľad na toto?

Samozrejme nie je to limitované len na metalistov, dokonca aj ľudia prehlasujúci sa za „rodnovercov“ sa veľmi často ukážu ako liberálni normíci, ktorí sa snažia byť vyhranení a byť niečím odlišní vo svojom živote. Jasné, že rodnoverie je pre „obyčajných ľudí“, ale čo si však myslím, je že normálni ľudia jednoducho nedokážu akceptovať fakt, že je to náboženstvo sakra, s celkovým pohľadom na svet, rituálmi, vnímaním a dogmami. Príliš veľa krát som počul, že sme „ako katolíci“, pretože nie sme liberálni hipíci, pre ktorých je rodná viera len hranie sa s vencami na hlave a robenie „slovanských“ fotiek na instagram. Predpokladám, že medzi pohanskými metalistami je to ešte horšie, pretože hľadajú ako si na tom vybudovať slávu alebo peniaze, takže prirodzene im uniká uchopenie spirituality. Neexistuje však nič zábavnejšie ako rodnoverci, ktorí sú vystrašení na smrť z kľúčových slov ako je „etnicita“ pretože pre nich je to „doslova stelesnenie Hitlera“. V Poľsku je výrazná skupina takejto spodiny, ktorá odmieta, že rodnoverie je dané narodením. Pretože hej, je 21. storočie, sme voľní, kto si ty, nejaký spiatočnícky fašista, ktorý má nejaké hodnoty? Bohovia neustále existujú a majú vplyv v našom svete, všetci tradiční ľudia na celej planéte to vedeli a usilovali nájsť spojenie a rovnováhu v tom. Toto nie je otázka na diskusiu.

 

Áno máš pravdu. Mnoho moderných ľudí si myslí, že slovanské pohanstvo je akousi vzburou proti náboženstvu (väčšinou kresťanskému) vo všeobecnosti. A ako si povedal, neuvedomujú si, že pohanstvo je tiež náboženstvom a nemôžeš ho zredukovať len na personifikáciu. A taktiež to nie je iba nejaká rekonštrukcia alebo oživená história resentimentu proti niečomu. Tu teda prichádza moja ďalšia otázka, aký je tvoj pohľad na kresťanstvo v súčasnosti?

Všeobecne povedané – nemám žiadny názor. „Múdri“ ľudia z modernej scény ma už stihli označiť za katolíka, pretože som si dovolil nezdieľať ich naivný a zjednodušený pohľad na spoločnosť, teda znova poviem, že mám viac rešpektu k jednoduchému človeku žijúcemu vierou – alebo aspoň snažiacemu sa žiť v súlade s hodnotami jeho predkov, ako k úbohému ateistovi bojujúcemu proti kresťanstvu s metalovou hudbou. Samozrejme je to komplexnejšia záležitosť ako tamto, ale dúfam, že si ma pochopil. Kresťanstvo ma ako náboženstvo jednoducho nezaujíma. Okrem toho, čo nejakí uplakanci môžu hovoriť, Poľsko ako krajina je dosť liberálne miesto a keď príde na tému náboženstva, ja osobne som nikdy necítil žiadny nátlak v týchto veciach. Sú ľudia, ktorí sú pobúrení jedným zaveseným krížom na verejnom priestranstve a musia isť proti tomu ihneď bojovať online. Väčšina Poliakov tak či tak považuje katolicizmus za svoju vieru a pridržiavajú sa týchto tradícií, nespravíme s tým nič. Naozaj radšej preferujem toto ako ateistické západné spoločnosti. Spengler napísal, že roľník je nekonečnou ľudskou bytosťou, ktorej spiritualita, bez ohľadu na to aké náboženstvo nasleduje vo svojej ére, je staršou ako ktorékoľvek náboženstvo. Toto celkom všeobecne zhŕňa môj pohľad na kresťanstvo, aj vtedy ak to potrebujeme upraviť, aby to sedelo do súčasnej doby a obyčajného človeka vymeníme za sedliaka.

 

Ty sám si napísal knihu o slovanskom rodnoverí. V súvislosti s knihami by som sa ťa rád opýtal, čo v poslednom čase rád čítaš? Posledné roky som videl viacero publikácii vydaných na túto tému, napríklad tie od Rafala Merskeho, čítal si ich?

Aby som bol presný tak som napísal tri knihy (smiech). Väčšinou čítam sci-fi záležitosti a taktiež klasiky z 19. a začiatku 20. storočia, špeciálne tie, ktoré sa venujú vidieckemu životu alebo tie o nižšej vrstve. Práve teraz však čítam krátky dokument o Iránsko-irackej vojne a Príbehy z Orsinie od Ursuly Le Guinovej. Keď sa bavíme o knihách o rodnoverí, áno poznám jeho knihy, ale okrem nich toho v Poľsku nebolo napísané mnoho. Samozrejme, tak ako predtým, aj teraz čítam nejaké články a knihy z etnografie a tak ďalej, aby som si rozšíril svoje vedomosti.

 

Na Slovensku máme taký fenomén, ktorý sa nazýva Slovansko-árijské védy. Je to mix new age nezmyslov so slovanským rodnoverím, silnou ruskou a antisemitistickou propagandou a s tým, že veria, že Slovania sem pricestovali na vesmírnych lodiach tisíce rokov naspäť. Máte niečo takéto v Poľsku?

My tu máme ideológiu Veľkej Lechie. Hovorí o tom, že tu bolo obrovské poľské impérium, ktoré existovalo pred rokom 966, rozpínalo sa po väčšine Európy, obchodovalo s Rímom a podľa nejakých verzií mali kolónie za oceánom v Amerike. Impérium vraj bolo zdrojom väčšiny civilizácie v Európe a hocikde inde. Tento odpad je založený poväčšine na falošných prameňoch, dezinterpretácii historických faktov a obyčajnom šarlatánstve navrhnutom k zarábaniu peňazí. Mnoho ľudí tomu verí a dokonca sú vydávané aj knihy skrz jedno obnovené, komerčné vydavateľstvo. Nevŕtal som sa moc v tejto téme, takže si nie som istý aké sú vlastne názory týchto „Turbolechitov“, ako ich volajú, avšak anti-semitizmus a antiklerikalizmus sú  v tomto hnutí silne prítomné, predovšetkým v neskoršej fáze. Problémom je, že pre laika je rozdiel medzi rodnoverím nerozoznateľný. Na druhej strane rodnoverci majú často tendenciu plytvať časom a úsilím bojovať a parodovať to v online priestore bez akéhokoľvek úžitku. Mali by radšej budovať vlastné štruktúry, aby rodnoverie bolo atraktívnejšie pre ľudí, ako tento hnoj, pretože bojovať s tým je len strata času a energie – nikdy ich nepresvedčia. Aj keď sa musím priznať, v tejto téme nie som tak veľmi zbehlý. Myslím, že Slovansko-árijské védy nás nezasiahli v takej forme ako v Rusku, ale niektoré elementy sú prítomné medzi „Turbolechitmi“. Druhá vec je, že aj medzi normálnymi rodnovercami je dosť idiotov aj bez tohto odpadu.

 

Spomenul si politickú situáciu v Poľsku a kresťanstvo. Niektorí ľudia si predstavujú, že ste superkatolícka krajina utlačovaná cirkvou. Toto je veľmi často predostierané aj veľkými osobnosťami metalovej scény ako napríklad Nergal z Behemothu. Dokonca aj západoeurópske krajiny a liberálne médiá vyobrazujú Poľsko, či Maďarsko ako nejaké kvázidiktatúry. Je tento obraz realitou z pohľadu bežného občana Olsztynu alebo osoby z vnútra metalovej scény?

Každodenná poľská ulica je otrasne liberálna ako kdekoľvek inde. Tento diktátorský imidž, máme jedine vďaka vierolomným politikom, ktorí stratili vládu nad krajinou, degenerované celebrity ako aj tá, ktorú si spomenul a elity nedokážu prijať a dokonca ani pochopiť realitu poľskej verejnosti. A samozrejme aj vďaka užitočným idiotom spomínaných skupín. Naozaj od poslednej vlády sa nič nezmenilo a skutočne ani predtým som nepočul, že by sme mali diktatúru. Poľská spoločnosť je v niektorých aspektoch života náboženská a konzervatívna a v niektorých zas viac liberálna a predstavujem si, že rovnako je to aj na Slovensku alebo v ktorejkoľvek východnej krajine. Možno sme trošku viac odolní voči jedu, ktorý západ tak dychtivo pije, ale nie úplne. Západní pravičiari a konzervatívci majú tendenciu vidieť východnú Európu ako nejakú baštu náboženstva, vysokej morálky, tradičných hodnôt a tak ďalej a do istej miery to je pravda aj v Poľsku. Nebol by som však tak optimistický, pretože väčšina strednej triedy z veľkých miest je degenerovaná ako všade inde a elity rozosievajú rovnaký jed. Samozrejme som to trošku zovšeobecnil, ale verím, že si ma pochopil.

 

Vstúpme do ďalšej témy, o ktorej bude možno trošku ťažšie rozprávať. V neskorších 90tych rokoch a začiatku milénia tu bolo množstvo poľských kapiel v RAC a black metalovej scéne, ktoré (všeobecne povedané) uctievali Tretiu ríšu. Ale z perspektívy vašej národnej skúsenosti, toto bola druhá (alebo možno aj prvá) najväčšia katastrofa (po okupácii komunistickým režimom) vo vašich národných dejinách. Čo si o tomto fenoméne myslíš a dokážeš ho nejako vysvetliť?

Domnievam sa, že postkomunistickú a patologicky kapitalistickú realitu tej éry môžeme vziať aspoň čiastočne ako odpoveď. Avšak nezovšeobecňujme, keďže som počul množstvo vysvetlení z rôznych kruhov. Taktiež pohľad na udalosti druhej svetovej vojny bol vtedy odlišný a ubehlo odvtedy pol storočia, pokým skúsenosť s komunizmom bola stále veľmi živá. Mimochodom v predvojnovou Poľsku sme mali taktiež národno-socialistické organizácie (ako Národno-socialistická strana alebo Poľská národno-socialistická strana), ktoré boli proti-germánske a dokonca prehlásili, že pôvodná idea bola prebratá z Poľska – ich ideológovia odkazovali na Národno-socialistickú komúnu Limanowskeho z 19. storočia alebo na Mickiewiczove slová, že ak socializmus chce byť pre všetkých, najprv sa musí stať národným. Avšak pochybujem, že skinheadi v 90. rokoch o tom vôbec počuli.

 

Na koniec rozhovoru nám ešte povedz, aké sú tvoje plány do budúcna so Stworz?

Vydávať ďalšie albumy. Tento rok budú nejaké menšie vydania a možno kompilácia nejakého druhu a potom uvidíme. Znova blúdim na nejaké neznáme cesty, ktoré môžu znamenať zrod niečoho nového, čas ukáže.

 

Posledné slová sú tvoje priateľu, prajem ti veľa šťastia v tvorivosti a dúfam, že sa znovu čo najskôr uvidíme, keď skončí táto pliaga.

Táto pliaga je vlastne požehnaním, nemilosrdne ukazuje všetky nevýhody a slabiny liberálnych demokracií a úplnej márnosti medzinárodných zriadení ako EU alebo UN. Mimo toho, to len znova zdôrazňuje dôležitosť základných sociálnych štruktúr akými sú rodina alebo komunita a ako takzvaný moderný životný štýl ich nahrádza len povrchne. A nakoniec to ukazuje aká krehká je vlastne naša civilizácia, aké slabé sú väzby, ktoré ju držia v jednom kuse. Z tohto celého chaosu však môžeme vyjsť ako lepší ľudia, aspoň na nejakej úrovni.