Už dlhšie sme tu nemali niečo z archívu nášho webu, respektíve prvého blogspotu. Keďže lotyšská legenda Skyforger nedávno vydala svoj nový album, pripomenieme si ich nahrávku z roku 2010. Vtedy aktuálny album Kurbads recenzoval náš kolega a kamarát Zoreslav. Zaujímavosťou je, že Skyfroger sú natoľko veľkým pojmom v Lotyšsku, že pieseň Ķēves dēls sa stala „goal horn“ zvukom vtedajšieho hokejového klubu Dinamo Riga. Ak máte radi túto kapelu, určite si prečítajte tiež detailný rozbor piesne Nekas Nav Aizmirts, ktorý vyšiel minulý rok na našom webe. A terat už sa s nami premiestnite o 15 rokov dozadu.
Lotyšských velikánov Skyforger určite pozná každý poriadny fanúšik kapiel východného pagan black metalu. Skupina vydala minulého roku po dlhej sedemročnej odmlke (ak nerátame znovuvydanie debutu Semigalls Warchant) nový album nazvaný Kurbads. Materiál bol vydaný pod známym vydavateľstvom Metal Bladerecords a s jedenástimi skladbami zaberá necelých 50 minút počúvania. O albume istý čas pred vydaním kolovali reči, že novinka bude o dosť odlišnejšia od pôvodnej tvorby. Poďme sa teda bližšie pozrieť, čo je na tom pravdy.
Titulná skladba diela nesie názov Curse of the Witch a už od začiatku nám je jasné, že toto naozaj nebudú typickí Skyforger. Nosné melódie gitár sú ostrejšie s thrashovým zvukom a hneď od začiatku počujeme doslova heavy metalové vyhrávky, ktoré nemajú ďaleko od sóla. Pri počúvaní som si chvíľami dokonca nebol istý, či počúvam správnu kapelu. Presvedčil ma o tom až Petrov vokál, identifikačné znamenie bandy, nuž aj ten je tu akosi menej blackmetalový a viac ukričaný. Nasleduje pieseň Son of the Mare, ktorá bola uverejnená prv ako oficiálne vydanie albumu. Avšak nemyslím, že omylom, keďže pieseň má z môjho pohľadu celkom hitový charakter. Chytľavé melódie, typické ladné tóny ľudových nástrojov, v danom prípade hlavne gájd a originálny Petrov hlas ženúci celú skladbu vpred. Tretia v poradí The Nine-Headed je svižnejšia skladba a znova cítiť thrashový vplyv, gitary znejú akosi ťažšie. Naproti tomu oceňujem v piesni vynikajúci refrén spievaný dvojhlasom, vyvolávajúci bojovú atmosféru. Ďalšia skladba nesie názov Bewitched Forest a je strednejšieho tempa, lež na povrch tu vyniká najmä vokál, ktorý ako som už spomenul má malé obmeny, ale predsa sa skvie, a čo sa týka kvality, mu nie je čo vyčítať. V skladbe taktiež cítiť silnú inšpiráciu heavy metalom ako aj na celom diele.
V správnom čase prichádza zvrat v podobe folkovo ladenej In the Yard of the Father’s Son. V nej však nedostávajú priestor ľudové nástroje, ale predovšetkým spev, aj v zborovej forme, jednako dôležitejší je v tomto prípade väčšmi text. Nasledujúce skladby tejto druhej polovice albumu na mňa pôsobia o dosť tvrdšie ako doterajšia tvorba, ba aj ako doterajšie piesne na materiáli. Takisto je zreteľne striedmejšie použitie folkových nástrojov. Šiesta skladba The Devil Slayer pôsobí príliš príliš trendovo a nehodí sa mi k Skyforger, osobne mi zopár elementov na albume vrátane týchto gitár príde aj ako pokus o prebitie sa na významnejšie priečky metalovej hudby, avšak je to len môj pohľad na vec. Nasleduje pieseň The Stone Sentinel, ktorá znie o čosi temnejšie, v hlave mi utkveli bicie, ktoré výrazne ovplyvňujú celú štruktúru skladby, ale na celom albume ich nie je možno kritizovať. Pri tejto skladbe tiež chcem spomenúť vokál, ktorý veľmi zaujímavo experimentuje a niekedy zasahuje až do deathmetalových sfér, no menej je niekedy viac a aj s experimentmi to netreba preháňať. Ďalšie skladby pokračujú v nasadenom tempe, In the Underwold zaujme okrem iného skvelými gajdami, predsa však hlas znova zachádza miestami až do extrémov. Následná Black Rider mi príde trochu odfláknutá a ničím výnimočným nezaujme. Vzhľadom na celkom veľký počet skladieb mohla byť pokojne vypustená, keďže album nie je koncepčné dielo. V predposlednej skladbe The Last Battle vedú ľudové nástroje, ktoré sa tu ukazujú v plnej kráse, pieseň sa nesie v strednom až pomalšom tempe, a jednako je nabitá energiou a je v celku príjemným prekvapením. Posledná skladba albumu Kurbads je coverom domácej kapely Opus Pro a znova obsahuje heavymetalové prvky.Tento „heavy“ dojem dotvára aj spev a hlavne počas refrénu. Skladba ale výborne pasuje k ostatku albumu a na koniec sa takáto „odpaľovačka“ dala čakať.
Kurbads by som stručne zhrnul ako výrazný odklon od doterajšej tvorby, avšak postupný vývoj kapiel je prirodzený a pánom hudobníkom sa nedá čo vyčítať, dupľom ak sa jedná o meno akým je Skyforger. Aj cez to sa však nájde na materiáli pár nedostatkov, ktoré by som rád zdôraznil. Prvý, a podľa môjho názoru aj najväčší nedostatok sa týka známeho príslovia „menej je niekedy viac“ , tohto sa týka aj nadmerné experimentovanie vokálu, ktorý je síce vynikajúci, no niekedy znie až neprirodzene a do tretice by som podotkol štruktúru skladieb, ktorá mi prišla trochu nesúrodá. Aby sa to vyrovnalo musím však spomenúť aj klady, ktorými sú určite ľudové nástroje, taktiež chytľavé melódie a aj po technickej stránke nie je kapele čo vytknúť. Album môže u stálych fanúšikov vyvolať rozpaky, naproti tomu si ním kapela istotne nájde pár nových prívržencov.
Hodnotenie: 7/10
Napísal: Zoreslav
English overview:
It’s been a while since we shared something from our archive, specifically from our original blogspot. With Latvian legends Skyforger recently releasing a new album, we’re taking a look back at their 2010 record Kurbads, reviewed at the time by our friend and colleague Zoreslav. Fun fact: Skyforger is such a prominent name in Latvia that their song Ķēves dēls was once used as the goal horn for the hockey team Dinamo Riga. If you’re a fan of the band, don’t miss our in-depth analysis of Nekas Nav Aizmirts, published last year. Now, let’s travel 15 years back in time.
Latvian metal legends Skyforger returned in 2010 with Kurbads, their first original album in seven years. Released under Metal Blade Records, the album presents a noticeable shift from their traditional pagan black metal sound, incorporating thrash and heavy metal influences, as well as experimenting with vocal styles and song structures. While folk instruments and catchy melodies remain a strong point, some tracks feel inconsistent or overly modernized, which might alienate long-time fans. Despite a few flaws—such as excessive vocal experimentation and uneven song structure—Kurbads still delivers technically solid and energetic material. It may divide existing fans, but could also attract new listeners.
