Už niekoľko mesiacov tu máme rok 2020 a my v ten „pravý“ čas pridávame prehľad toho, čo naša redakcia považuje za najlepšie nahrávky roka 2019. Asi trochu meškáme, ale ak mám byť úprimný, je to asi úplne jedno a minimálne je to dobré oživenie pamäte. Taktiež by som rád dodal, že nie som fanúšikom recenzií, ktoré sa píšu 3 dni po vydaní albumu, pričom nakoniec zistíte, že človek varí z vody a píše samoúčelne. Osobne zastávam názor, že je potrebný istý časový odstup, ktorý by mal človek mať od vydania a postupného počúvania nahrávky aj z objektívnych, ale aj subjektívnych príčin. Aby sme z toho zas nerobili vedu, tak recenzia je v podstate subjektívny pohľad autora (ktorý by samozrejme mal zhodnotiť aj objektívne kvality) a aj preto sa hudobný vkus a hodnotenia v našej redakcii tak líšia. Ako jasný príklad vidím rozpor v názore na nový album od poľskej veličiny Mgla medzi mnou a kolegom B. – a myslím, že je to len k prospechu veci. Špeciálne by som rád upozornil na vkus kolegu NKH, ktorý má rokmi ošľahaný čuch na kvalitné nahrávky. Takže už nebudem zdržovať a nechávam priestor naším kolegom. Príspevok do tohto článku poňal každý po svojom, takže ako vidíte dbáme na správnu anarchiu veci!

Za redakciu Besu, šéfredaktor S. (moje top albumy nájdete nižšie)

---

B.

Musím priznať, že rok 2019 pre mňa nebol nejak zásadný.V porovnaní s rokom 2018, ktorý bol naozaj presiaknutý novými nahrávkami od mojich favoritov a veľkých mien, tak v roku 2019 som vyslovene musel hľadať, čo vlastne vyšlo a čo stojí za zmienku. Nakoniec však vysvitlo, že aj uplynulý rok priniesol pre mňa niekoľko skvelých albumov, ktoré netreba prehliadnuť (ale Mgla to nie je). Nebudem ich zoraďovať podľa najlepšieho, pretože všetky štyri sú veľmi svojské a veľmi odlišné a všetky sú mojim osobným vrcholom 2019.

 

Minenwerfer – Alpenpässe

Purity Through Fire

Začneme tým, čo sa najviac ponáša na rýdzi black metal, aj keď naozaj len ponáša. Pre mňa donedávna absolútne neznáma vec, narazil som na ňu úplnou náhodou. Atmosférický black z USA, ktorý dokazuje, že vytvoriť atmosféru ide aj bez prešľahaných a v mixe dominantných klávesov, iba za pomoci gitár, silnej basy a guľometných bicích. Skutočne dobrá nahrávka, chlapci si môžu podať ruky s ukrajinskými kolegami 1914 (čo aj spravili na splitku). Ja, čo vehementne tvrdím, že USA nevedia robiť black metal, tu skladám klobúk.

 

Violet Cold – Kosmik

Vlastné vydanie

One-man projekt veľmi kreatívneho Azerbajdžanca, ktorý sa na nič nehrá a tvorí to, čo mu práve ide na chuť od electra, techna, house, dnb, až po shoegaze, post-black, či depressive black metal, všetko pod hlavičkou tohto jedného projektu. Tu môžeme počuť veľmi neortodoxný, ale za to úchvatný black metal. Nesie sa to v duchu post-black / atmospheric, ale jeho jedinečný, osobitý zvuk sa nedá len tak popísať. Kto chce počuť black metal, ktorý kombinuje rýchlu agresiu s chladnou melanchóliou, nostalgiou, určitým romantizmom a autotunovanými ženskými vokálmi – sem. Tento album mi prirástol k srdcu.

 

White Ward – Love Exchange Failure

Debemur Morti Productions

Kto si myslí, že keď sa povie „ukrajinský black metal“ tak automaticky vie, ako to bude znieť, tak sa trpko mýli. Tento rok som objavil tri pre mňa zásadné kapely a jednou z nich je aj White Ward. Ich experimentálny post-black kombinovaný s jazzom mi neskutočne sadol, ba priam som čosi takéto vyslovene vyhľadával, odkedy som sa stal fanúšikom dark/noir jazzu. Oba albumy, čo má táto mladá kapela za sebou sú veľmi svojské, unikátne kusy, ktoré skutočne stoja za pozornosť. Tento agresívny, silný album je nasiaknutý cigaretovým dymom, whisky a zatrpknutosťou a hoci je to nová škola, verím, že by oslovil aj fanúšikov tej starej.

 

Une Misére – Sermon

Nuclear Blast Records

Toto má najďalej od black metalu z môjho zoznamu, ale myslím si, že to aj tak stojí za zmienku. Je to druhá z troch zásadných kapiel, čo som objavil v roku 2019 a ide o islandský hrozne temný a tvrdý hardcore, ktorý sa drží za ruky s post-blackovými postupmi. Sermon je ich debut a musím povedať, že na predchádzajúcich demách a singloch z post-blacku vychádzali viac a hoci tu ho až toľko nepočuť, tak je to stále skvelý album, ktorý som opakoval dookola od prvého momentu ako som ho počul. Ich masívny zvuk, nahnevaná atmosféra a hardcorová rytmika z tejto nahrávky robia vypínačku na bradu. Neskutočná sila.

 

---

S.

Ja som pravdepodobne celkom zaspatý a to čo si myslím, že bolo vydané v 2019, sú ešte albumy z roku 2018 a asi preto som sem chcel napísať posledný album Viktoria od Marduk. No dobre, tak sa vráťme do minulého roka. Jednoznačne medzi top nahrávky, ktoré som naozaj počúval a nehodnotím ich len ako povinnosť veľkého mena je poľský Stworz – Mój kraj nazywa się Śmierć. W. ma svojou hudbou ešte nikdy nesklamal a atmosferický black metal s prísadou ľudovej náladovosti je zakaždým trefa do čierneho. Čochvíľa (to sa zase načakáte) bude aj plnohodnotná recenzia na tento album. Úprimne však musím povedať, že som toho veľa nepočul, a tak mi pravdepodobne ušlo mnoho dobrých nahrávok.

Kolega B. síce spomínal, že Mgla ho až tak neoslovila, no ja radím Age of Excuse medzi ich najlepšie veci, ktoré doteraz vydali. Úplne sa mi získala hneď prvá skladba, ktorú z toho albumu vypustili, doteraz mi to hrá v hlave.

Odkiaľ bude asi tá najlepšia nahrávka roka? „I say from France, where all foul things emerge!“ Metalová časť albumu Peste Noire – Split je vynikajúca. Čo ale žiaľ nemôžem povedať o druhej časti (ale viac už v recenzii). Lyrika albumu je zase raz na výsostnej úrovni, čo Famine dokazuje už roky.

Et moches comme les Bogdanov.
On n’a pas lu Heidegger
Compter on sait pas
Mais on lance la hache de guerre
Comme Virgilius Alekna.
Va ! Va ! Va !

Aj keď zabudnem asi ďalších milión nahrávok, tak aspoň v krátkosti spomeniem poriadny náklad od Talianov Whiskey Ritual – Black Metal Ultras. Tento album musí naživo odkopávať hlavy. Vynikajúci bol tiež posledný Blut Aus Nord – Hallucinogen, ktorý hovorí sám za seba. A určite nevynechať litovských matadorov Dissimulation – Drakonas Mirė, Tegyvuoja Drakonas – poriadna black/thrash metalová jazda.

Najlepšia akcia roka ako vždy Kilkim Žaibu festival v Litve!

 

---

Devana

Saor – Forgotten Paths

Avantgarde Music

Album, ktorý síce obsahuje len štyri piesne, ale aj napriek tomu má slušných 40 minút. Čo sa mi na tvorbe tejto skupiny páči je ich kombinácia melodiky s postupne gradujúcou atmosférou. Zo začiatku nevinné symfónie pianových sól a krásnych husľových partií, ktoré postupne prechádzajú do temnejších vĺn. Veľmi dobre mi zahrali na nôtu.

 

Mgla – Age of Excuse

Norther Heritage Records

Toto je proste samozrejmosť, ku ktorej veľmi nemám čo dodať… málokedy robia krok vedľa.

 

Rotting Christ – The Heretics

Season of Mist

Aj keď mi prišlo, že tento album rozdeľoval poslucháčov na dva tábory, ja sa určite radím k tým, ktorým sa tento album zapáčil. Páčila sa mi jeho atmosféra a menšia experimentálnosť, ako bolo napríklad pri skladbe Vetry Zlye, pri ktorej aj tak mierne odskočili od svojho vlastného tieňa. Taktiež ma prekvapili prespievanou básňou The Raven od Edgara Allana Poea.

 

Vltimas – Something Wicked Marches In

Season of Mis

O tomto „all stars projekte“ som popravde nevedela, dokým na nich neprišlo na festivale Brutal Assault. Žiaľ, kvôli nabitému programu som stihla vypočuť len skladbu Monolilith, no to stačilo na to, aby ma zaujali… následne v kľude domova som im opäť venovala kus pozornosti. Za mňa sa určite jedná za zaujímavú novinku.

 

---

N. KH

Osobne mám pocit, že posledné roky akosi čoraz ťažšie dobieham aktuálne dianie na hudobnej scéne. Preto aj mojou top black metalovou nahrávkou roka 2019 je album, ktorý vyšiel ešte koncom roku 2018, Mojej Bolesnej śnię Dobrą Śmierć od poľských Narrenwind. Zaujímavé spracovanie minulosti so silnou atmosférou, neopočúvané melodické postupy a dobrý vokál si zaslúžia šancu. Kapela expresne (v septembri tohto roka) vydala aj druhý album pomenovaný Ja, Dago. Ten som si však ešte nestihol vypočuť. Oproti surovému a temnému black metalu od Narrenwindu prinášajú švédski melancholici Ofrydkkja úplne odlišné podanie žánru. Album je určite vhodný pre jesenné blúdenie po šuštiacom lístí hmlistých lesov. Atmosféru albumu ťahajú príjemné akustické party a vkusne umiestnený ženský vokál. Ak vás už omrzel smútok v duši a žiada sa vám pod vplyvom lacnej vodky váľať kdesi na veľkomestskom asfalte, tak sú tu len pre vás poľskí nihilisti Gruzja. Zostava s členmi Furie, Massemordu a Licha vydala v roku 2019 dva albumy, pričom zvlášť odporúčam druhý, Jeszcze Nie Mamy Na Was Pomysłu.

Z domácej scény sa patrí spomenúť druhý album Aeon Winds Stormveiled a tribute Grave of Fire, Seal of Stars. Z koncertov bol pre mňa top koncert neofolkových Rome v Krakove a určite si dám repete, akonáhle sa objavia v nejakých bližších zemepisných šírkach. Kapely sa už roky nemôžem dopočúvať, no ich aktuálny materiál Dublin Sessions je pre mňa jedným z najväčších sklamaní roka. Okrem piesne Mann für Mann materiál veľa zaujímavého nepriniesol. Ešte horšie u mňa dopadol Birth of Violence od Chelsea Wolfe. Veľa jej starších vecí mám naozaj rád, no najnovší počin je akýsi neslaný-nemastný a ani ho nedokážem v celku dopočúvať. Podobne dopadol album od legiend NWOBHM Angel Witch. Nieže by bol zlý (taký singel Don’t Turn Your Back je práve celkom podarený), ale za tých pár mesiacov som aj zabudol, že vyšiel.

 

---

Mythago

Rok 2019 přinesl poměrně slušné množství povedeného materiálu, rozhodně více než na kolik je ho tu prostoru. Proto, než přejdeme k tomu hlavnímu, musím zmínit některé počiny, které mi nejvíce utkvěly v hlavě. Předně je to určitě nová nahrávka od Heilung, kteří i na Futha dále rozvíjejí svůj živelný a primitivní folk, „metal bez elektrických kytar“, a já jim to žeru a po mnohých posleších ještě více lituji, že jsem nešel na jejich koncert, který se v uplynulém roce odehrál v Praze. Za zmínku stojí také nahrávky Blut Aus Nord nebo amíků Yellow Eyes. Jeden naprosto psychedelický a druhý lehce progresivní, přesto však zpátečnický black metal s lehkými doteky folku. Když už jsme u těch folkových vlivů, také novinka od francouzského projektu Belenos rozhodně stojí za poslech. Někdy mě až udivuje, že i po tolika letech na scéně je schopen jediný člen Loïc Cellier přicházet stále s čerstvým materiálem, který baví i po x posleších. A nakonec ještě připomenu nový trumf ze stáje švédského labelu Nordvis, pod jehož křídla patří například mí oblíbenci Saiva nebo Grift. Hlavně prvně jmenované připomíná Ehlder, a to tím nejlepším možným způsobem. A není to náhoda, jelikož Andreas Petterson a Stefan Sandström mají společné kořeny v projektech LIK nebo Lönndom, z nichž hudba Saivy i Ehlder přímo vycházejí. Dost ale o čestných zmínkách, přejděme k tomu, co opravdu formovalo můj rok 2019.

 

Minenwerfer – Alpenpässe

Purity Through Fire

Už je zmiňoval kolega B. a vůbec není náhoda, že se tu objevují podruhé. Atmosferický black v podání těchto Američanů totiž není přesycen klávesami ani přehnaně opakovanými nezáživnými riffy. Na Alpenpässe se střídá rozvážnost s agresivitou zaobalené do syrového zvuku 90. let a téma 1. světové války je zde silně podpořeno různými dobovými a pseudo-dobovými nahrávkami, které jen umocňují silnou atmosféru. Ani já jsem tuhle partičku donedávna vůbec neznal, ale už po pár posleších digitální verze alba jsem neodolal a musel si pořídit vinyl. A téhle koupě rozhodně nelituji.

 

Ofdrykkja – Gryningsvisor

Art of Propaganda

Ani druhé jméno čtenářům tohohle článku nebude neznámé. Ofdrykkja mě už po prvním poslechu zaujali svým nekonvenčním přístupem k blacku, při němž však stále dokáží zachovat ducha tohoto žánru. Přerod podzimu a zimy a dlouhé osamocené procházky přírodou, z níž pomalu vyprchává život, jsou tváří téhle desky. Takovou dávku melancholie jsem už dlouho nezažil. Minimum blast beatů a dravosti obecně a naopak četnost ženského zpěvu, který mi místy evokoval Cranberries, a akustických pasáží v tomto případě vítám. Nebo spíš naprosto žeru. Koupě LP je v tomhle případě rovněž povinností.

 

None – The Damp Chill of Life

Hypnotic Dirge Records

Tohle je další kapela, kterou jsem objevil poměrně nedávno. A tohohle objevuje se jen tak brzo nepustím. The Damp Chill of Life mne sice nepohltilo tolik jako o rok starší Life Has Gone On Long Enough, přesto se jedná o neuvěřitelně silnou nahrávku. Stejně jako v případě předešlého jmenovaného tady hraje prim melancholie, ale zvukem i atmosférou daleko bližší tradičnímu zvuku black metalu. Myslím, že se stačí podívat na famózně zpracovaný přebal a o kvalitách desky budete sotva pochybovat.

 

Fleshgod Apocalypse – Veleno

Nuclear Blast Records

Nakonec tu mám nahrávku, která má od black metalu už hodně daleko. Nicméně Fleshgod Apocalypse jsou pro mě srdcovka, s níž jsem se sice na nějakou dobu po vydání Labyrinth rozloučil, ale už po zveřejnění videoklipové Sugar mne opět pohltili. Za svůj život jsem slyšel už poměrně velké množství spojení metalu a orchestrální hudby, ale žádné není tak propracované a přirozené jako v případě těchto Italů. Komplexní, přesto zapamatovatelné a silně melodické kompozice, v nichž se mísí syrovost death metalu s operním zpěvem, čistými vokály a party jako z pera mistrů klasiky, se mi zaryly pod kůži v roce 2011 a stejně silně i minulý rok. Bouřlivá epika, která by neměla uniknout vaší pozornosti.