Mythago
Ungfell patří k mým dlouhodobým favoritům už od Mythen, Mären, Pestilenz a na De Ghörnt jednoznačně dokazují, proč tomu tak je. Tahle dvojice dokáže vykouzlit neskutečně poutavé melodické pasáže, protkané neúnavnou zběsilostí a celou dobu provázené jemnou nadsázkou. Je to jedna z těch kapel, která mi dokáže vykouzlit úsměv na tváři způsobený nikoliv posměchem, ale čistou radostí, jež z jejich tvorby sálá. Komplexita jde ruku v ruce s chytlavostí, styl Ungfell může připomenout francouzské kapely jako Nécropole nebo Sühnopfer, ale posunuté na vyšší úroveň. A zároveň přiblížené víc k „obyčejnému lidu“ svým humpoláckým buranstvím, které jim dodává unikátnost. Třešničkou na dortu je konceptuálnost alba vyprávějící ucelený příběh plný alpských legend a obálka, o kterou se postaral slovenský Svjatogor.
Progresivní black jde povětšinou mimo mě, jelikož mi často přijde jako zbytečná artová masturbace, která pravidla žánru ohýbá velmi necitlivě a tak nějak za každou cenu (a to jsem člověk, který nezvyklé žánrové kombinace vyloženě vyhledává). Nicméně novinka Hail Spirit Noir je parádní. O cokoliv se pokouší ve své novodobé tvorbě Enslaved, dělá Fossil Gardens úspěšně a hlavně zábavně. Skladby jako Curse You, Entropia a Road to Awe se mi nesmazatelně zapsaly do paměti a náhodně se mi rozezní v hlavě i po týdnech od posledního spuštění. Hail Spirit Noir přišli s ideální kombinací klasických blackových pasáží, chytlavé melodiky a čistého zpěvu, syntezátorů a nezvyklých postupů, které ale nevyvolávají dojem, že by byly mimo mísu.
Pokud od kapel vyžadujete originalitu a neustálé posouvání hranic, poohlédněte se jinde. Jednotlivá alba Árstíðir Lífsins mi splývají jako polozapomenuté sny, ale jedno vím jistě – pokaždé, když vydají nový materiál, bývá to pro mě jeden z hudebních vrcholů roku (a jsem rád, že toho nevydávají vůbec málo). Je to díky konstantní kvalitě a neskutečné atmosféře, které jsou schopni dosáhnout. Z kompozic si na zadek nesednete, ale z neskutečných baritonových čistých vokálů ano a akustických pasáží s kytarou, smyčci, bohatým audio designem a případnou recitací staroseverských a středověkých skandinávských textů se nemůžu nabažit ani po několika letech. Árstíðir Lífsins se pohybují ve velmi omezeném kreativním rámci, ale dělají to pořád sakra dobře.
Čestné zmínky
Letošní rok byl opravdu bohatý na povedené nahrávky (jako ostatně každý) a dát dohromady tři nejlepší pro mě byl značný problém. Aspoň v rychlosti tak zmíním několik z těch, které sice nedosáhly na vrchol, ale byla by škoda je opomenout.
Kanaďané Panzerfaust vydali již čtvrtý díl své ságy The Suns of Perdition a za mě jde po první kapitole o nejlepší počin. Daří se mu totiž vyvážit agresivnější pasáže s těmi pomalejšími, atmosfericky doomovými (kterých bylo ve druhé a třetí kapitole příliš a jejich tempo tak značně trpělo). Specifický rukopis téhle válečné mašinerie mám opravdu rád.
Tenhle rok se pro mě sice nesl hodně ve znamení black metalu, ale našel jsem si čas i na jiné žánry. Vůbec nejpamátnější zážitek si odnáším z djentových vod v podobě EP Mare od Mirar. Doteď nechápu existenci díla, které dokáže působit až perfekcionisticky strukturovaně a zároveň jako by se posluchač nacházel v ADHD mozku během silného epileptického záchvatu. Mirar se bez přehánění daří posouvat hranice hudby. Jejich kombinace schizofrenního thallu stojícího na melodiích z klasické hudby nemá konkurenci.
Dlouho jsem hledal kvalitní kombinaci stoneru/psychedelie a black metalu (Oranssi Pazuzu mě krom Uusi teknokratia nikdy neuspokojovalo) a když už jsem vzdal všechny naděje, objevili se Ætheria Conscientia s novinkou The Blossoming. Pokud bychom vzali jednotlivé prvky samostatně, nejde o nic objevného, ale dohromady tvoří celek, který ukájí všechny mé psych-black metalové potřeby. A navrch to má skvělý saxofon.
Auld Ridge jsem objevil díky recenzi kolegy NKH na jejich minuloroční počin a neskutečně mě chytl. Tenhle typ frenetického melodického black metalu mě vždycky bavil a Auld Ridge ho i na novince For Death and Glory, To the Gods I Cry nabízí v míře vrchovaté. Částečně jsem už zdegenerovaný Spotify a v případě desek (jako je tahle), které tam nejsou, je mám tendenci opomíjet. Ale díky svým kvalitám si to rozhodně nezaslouží. Naopak si zaslouží alespoň drobnou zmínku v tom nejlepším za poslední rok.
Labyrinthus Stellarum je na první poslech přesnou ukázkou toho, co nemám rád – roztahaný atmosferický black, kterému dominují syntezátory na úkor všeho ostatního. A navzdory tomu, že v případě Vortex of the Worlds nejsem s mixem vyloženě spokojený, se tomuhle dvoučlennému projektu podařilo přijít s materiálem, který je neskutečně chytlavý, osobitý a po právu zanechal výraznou stopu v posledním roce.
Zklamání roku: Sólstafir – Hin helga kvöl
Když se v roce 2015 Sólstafir kontroverzně rozešli s jedním ze zakládajících členů a hlavních kreativních mozků kapely Guðmundur Óli Pálmasonem, můj vztah k nim dost ochladl. Berdreyminn jsem dal sice šanci, ale přišlo mi, že Sólstafir je už jen stínem kapely, kterou býval a následující Endless Twilight of Codependent Love jsem tak odignoroval úplně. Jenže pak začátkem léta vyšel singl Hin helga kvöl ze stejnojmenného nadcházejícího alba a já zadoufal. Znělo to jako návrat ke starším Sólstafir, kteří uměli být tvrdí a minimalisticky melancholičtí (tím klasickým skandinávským způsobem) zároveň. Možná ne k Masterpiece of Bitternes, ale aspoň něčemu na způsob Svartir sandar. A i kdybych dostal chudokrevnějšího bratříčka téhle desky, byl bych spokojený.
Tahle naděje trochu ochabla, když jsem slyšel nemastné neslané Hún andar. Začal jsem si říkat, který z těchhle dvou singlů byla výjimka z pravidla. Dostaneme spíš údernější desku beroucí si to lepší z minulosti, kterou občas nabourá nějaká slabší, nepříliš nápaditá post-melancholie ve stylu posledních dvou desek? Nebo dojde na horší variantu a bude to přesně naopak? Asi zbytečná otázka vzhledem k tomu, jak je tahle deska v nadpisu označena.
Na jednu stranu mám pocit, že je ode mě nefér na Hin helga kvöl nadávat, protože jsem ji slyšel vcelku možná dvakrát. Je pak možné objektivně hudbu zhodnotit? Rozhodně ne. Ale tohle není recenze a podobný typ kategorií je nanejvýš subjektivní. A ze svého subjektivního hlediska jsem při poslechu desky (nehledě na žánr) byl málokdy tak znuděný jako v tomhle případě. Sólstafir se spolehá na stále stejně minimalistické kompozice jako dřív, ale už skrze ně nejsou absolutně schopni vytvořit jakoukoli atmosféru a vyvolat emoce. A při tom právě na atmosféře a emocích celá jejich tvorba (krom začátků) stála. Sólstafír mi tak definitivně dokázali, že už jsou pouze duchem svého předchozího úspěchu a zdroj, ze kterého čerpali, se vyčerpal.
B.
Priznám sa, že som veľmi intenzívne premýšľal a lustroval svoj Spotify, aby som zistil, čo vlastne tento rok vyšlo a čo by som vedel naozaj považovať za najlepšie. Oproti minulému, veľmi silnému, roku mi príde 2024 ako podstatne slabší a nie som si istý, či by tie albumy, ktoré v nasledujúcich riadkoch uvediem, obstáli a dostali sa na zoznam, nebyť tak slabej konkurencie. A pritom nemôžeme povedať, že by tento rok vychádzalo albumov málo, to rozhodne nie. Ja sám som mal viacero svojich vyčíhaných vecí, na ktoré som sa veľmi tešil… a ktoré ma v konečnom dôsledku sklamali. Vlajkovou loďou tejto flotily je Gaerea, ani nie tak preto, že by ich nový album Coma bol tak veľmi zlý, ale skôr preto, že bol pre mňa najočakávanejším roku. Ich zmena štýlu vo mne nezarezonovala dobre, prišla príliš skoro vzhľadom na dĺžku ich kariéry a je ich škoda, myslím, že sa už do toho, čo robili predtým, nevrátia. Aspoň nie tak skoro. Takisto ma sklamal Zeal & Ardor a ich GREIF, ale to ma až tak neprekvapilo. Mrzí ma tiež Psychonaut 4 s ich …of Mourning, kde napriek neskutočným chválam, ktoré smerom k tomu albumu idú, z toho srší, že sa nevedeli rozhodnúť ako má ten album znieť a čo chcú vlastne povedať. Napokon ma mrzí aj môj dlhoročný favorit Bonjour Tristesse a jeho The World Without Us, ktorý nebol vyslovene zlý, no jednoducho ma nebavil. A kolosálny fail bol za mňa poľský projekt Biesy s jeho albumom Golem, ktorý mi prišiel ako experiment len preto, aby sa experimentovalo, čoho výsledkom bola skrátka podivnosť bez hlavy a päty. A pritom predchádzajúci experimentálny album bol spravený bravúrne, takže neviem kde nastal ten krok vedľa.
No poďme k tým albumom, ktoré predsalen vystúpili z tohto slabšieho roka a bavili ma najväčšmi. Ako už tradične, tie albumy dávam pod seba náhodne a nie podľa poradia.
Toto je naozaj kvalitná vec, ktorá by sa na zoznam dostala určite aj v silnejší rok. Projekt Venezuelčana žijúceho v Chile, ktorý má skutočne vlastný štýl emotívneho black metalu, pretkaného netradičnými prvkami, rôznymi žánrami, dokonca jazzom, čistými vokálmi, latino gitarami… skrátka mnohé také kombinácie, ktorým by ste neverili, že môžu fungovať. No fungujú a bez toho, aby to vyznievalo nasilu, alebo, že by výsledkom bola nejaká zlepenina. Hoci Selbst existuje už 14 rokov, počul som o tom prvýkrát len tento rok a práve s týmto albumom (pričom ostatným som nevenoval zvlášť pozornosť), takže interpreta ako celok zhodnotiť neviem, no Despondency Chord Progressions je výnimočná ukážka kreativity a kompozičného i hudobníckeho umu. Škoda, že to nemalo ešte o štipku lepšiu kvalitu zvuku. A zo živého vystúpenia som bol sklamaný.
Neodchádzame ďaleko… teda vlastne aj áno, ale ostávame v tom istom vydavateľstve. Death metal nie je veľmi môj žáner, počúvam ho výnimočne a dané kapely musia mať nejakú intenzívnu charakteristickú črtu, ktorá ich posúva do… povedzme zaujímavejších dimenzií. Ulcerate je jednoznačne príkladom takého death metalu a ich posledné albumy si naozaj idem. Každý jeden singel z tohto albumu som hltal plnými dúškami a vždy, keď prišla informácia, že je ďalší von, okamžite som po ňom skákal. Ulceratológovia mi dajú zrejme za pravdu, že tento album najviac podčiarkuje ich posun smerom k akoby post-prvkom, či k avantgarde a preto nie je celkovo prijímaný ako „najlepší“ z ich diskografie, no pre mňa sú tieto prvky práve to, čo robí Ulcerate hudbou… no, pre mňa. Videl som ich naživo práve s vyššie uvedeným Selbstom a hoci ma nesklamali (keď zazneli prvé tóny To Flow Through Ashen Hearts tak čisté zimomriavky), tak hodinu a pol set je skrátka príliš dlho, sorry. Každopádne, album veľká kvalita.
Jednoznačný top tohto roka. Debut britskej štvorice, ktorý celý rok odkopával hlavy všetkým nešťastníkom, ktorí narazili na ich single. Ďalší z príkladov, kedy je o novej kapele bez albumu toľko povyku ako nie je o niektorých etablovaných stáliciach. Niečo tak tvrdé a ťažké som nepočul už veľmi dávno, cvičebnica breakdownov s hysterickým ženským vreskom, sprevádzaná epickými a zasnenými samplovými pasážami, ktoré tomu celému dávajú punc atmosférickosti. Obrovská zábava to počúvať, rovnako ako aj ich predchádzajúce minialbumy. Ani k tomu nemám čo viac povedať ako dáke slovné spojenia ako „rýchla smrť“, alebo „strašný nájeb“, či také niečo.
Na chudáka hauntológa som skoro aj zabudol, napriek tomu, že som to veľmi vychválil v recenzii tu. Ale nečudo, vyšlo to vyslovene na začiatku tohto roku a už som to bral ako veľmi dávnu minulosť. Pre tých, ktorým sa nechce čítať celá recenzia v krátkosti zhrniem, že ide o projekt live gitaristu Mgły, ktorý zároveň robí aj Over the Voids… či Owls, Woods, Graves a stáleho bubeníka Mgły a Kriegsmaschine. Podpis Mgły je tu veľmi silný, ale nevadí mi to, pretože mi to príde ako niečo ako alternatívna verzia s väčším dôrazom na atmosféru a emócie, s post-rockovými pasážami a celkovo „novým“ šatom. Súhlasím, že kopírok Mgły by už naozaj stačilo, ale keď to robia s ňou priamo asociovaní a pridajú do toho naozaj aspoň čiastočne nejakú vlastnú tvár, tak potom je to za mňa v poriadku. Hauntologist v tomto smere funguje.
Čestné zmienky
Túto zmienku si určite zaslúži album od kapely, ktorú som objavil len nedávno vďaka ich európskemu turné s môjho srdca šampiónmi Miserere Luminis. Rovnako ako oni, tak aj Givre sú veľmi emotívna, unikátna forma black metalu z Montrealu a v tomto duchu sa nesie aj ich tohoročný album Le Cloître. Okrem toho, že je to veľmi dobré hudobne, je potrebné vyzdvihnúť aj zaujímavý koncept albumu, kde sa v každej piesni venujú inej svätej žene a jej vzťahu s Bohom prostredníctvom utrpenia, ktoré počas svojho života zažívala. Toto robia bez toho, aby nejakým spôsobom kázali kresťanstvo, alebo sa naň ideologicky viazali, nie že by mne osobne na tom nejak záležalo. Každá pieseň má ale svoju vlastnú tvár a ten istý vzorec neopakujú dvakrát, čo robí z albumu skutočne komplexné, nie ľahké dielo, dovolím si tvrdiť, že pre fajnšmekrov.
A aby som sa oprel aj o domácu scénu, tak rozhodne treba spomenúť Ceremony of Silence s ich druhým albumom s názvom Hálios, ktorý kade-tade zbiera slová chvály a pozitívne recenzie. Nie je to úplne môj žáner a je to niekedy pre mňa ťažko uchopiteľné, ale nedá sa tomu uprieť nápad a hudobnícke zručnosti, ktorým v našich končinách s ťažkosťami nachádzame obdobu. Že to má vysokú kvalitu z toho priam srší a úprimne musím povedať, že sa mi Hálios páči o dosť viac ako ich debut.
Ad-mi-rall
Na to, že posledné dva-tri roky som počúval viac menej len český folk, sa mi uplynulý rok dostalo do playlistu aj pomerne dosť metalu. Z prevažnej väčšiny som sa skôr ohliadal za tým, čo som mal rád kedysi, kým zo mňa nezačal byť pozér. Tak nejako nostalgicky som sa v tom rochnil. Možno ale aj vďaka tomu som sa potom dostal aj k novým albumom od týchto skupín… Chcel som vedieť, kam to tie kapely za pár rokov hudobne odfúklo. No a musím povedať, že som zostal celkom sklamaný (a nie že by som to teda nečakal). Do môjho výberu sa tým pádom dostali aj nahrávky, ktoré by som inokedy prehliadol, ale keďže vyberáme top tohto roku, tak aj z tých priemerných srágor vyberiem to najlepšie. Začal by som teda dvoma čestnými zmienkami, ktoré nie sú úplne tematicky s Besom späté (aj keď paradoxne si držia nejaký svoj štandard), a potom pozvoľna prešiel k niečomu, čo našich čitateľov bude baviť viac.
Čestné zmienky
P.O.D. – Veritas
Singel Afraid to Die som spomínal už v marci v Mímiho studni, lebo ten vyšiel ešte v novembri. Skvelý duet s Tatianou Shmayluyk (Jinjer) bol predzvesťou tiež zaujímavého počinu z dielne californskej nu-metalovej bandy P.O.D. V máji už uzrel svetlo sveta celý album Veritas. A aký je? Zaujal ma už celkom zaujímavý cover artom. P.O.D. má blízko ku kresťanskej tematike a tento album vyzeral ako nejaká odbočka k susedom. Minimalistický dizajn s priamočiarou temnou fotkou. Myslím si, že najlepšie tento koncept asi vystihuje skladba Breaking. Celý album má ale také razenie toho „zlomu“ kedy sa z hriešnika stáva svätec. Po hudobnej stránke je to také klasické P.O.D., nenadchne a neurazí.
Linkin Park – From Zero
Dosť diskutovaným bol aj album From Zero od Linkin Park, ktorý by mal vystihovať to, kam sa chce kapela posunúť (From Zero – teda začať od podlahy). V reštarte by im mala na poste speváčky pomôcť Emily Armstrong. Mnohí ju zatracovali už na základe singlu The Emptiness Machine. Zaslúžene? Nie som z tých, kto by si robil mienku z prvej impresie, a tak som si From Zero niekoľkokrát prešiel. Ak kapela chcela skutočne začať od začiatku, mala by sa držať skladieb práve ako The Emptiness Machine, Heavy Is the Crown, Over Each Other, kde ten prínos Emily vidím úplne pozitívne. Potom sú ale na albume skladby ako napríklad Casualty, Two Faced či IGYEIH, ktoré mi prišli dosť také „Česterovské“. Takže moje hodnotenie – áno, poďte začať od podlahy, s novou speváčkou a s novým pocitom z tej hudby, ale držte sa toho na celom albume. Aj napriek tomu si myslím, že na From Zero prevláda viac skladieb, ktoré majú toho nového ducha LP, a to je dobre.
Predtým, než prejdem na hodnotenie toho najlepšieho, ešte nachvíľu odbočím, pretože si myslím, že to stojí za zmienku. Highlightom tohto roka bolo za mňa aj vystúpenie kapely Gojira na Olympijských hrách v Paríži. Podľa mňa potešilo nejedného nadšenca tvrdej hudby, že organizátori dali na otváracom ceremoniáli prvý krát v histórii priestor aj takémuto žánru. Okrem toho ale bolo ich vystúpenie aj veľmi zaujímavo vizuálne riešené. Francúzska revolúcia a spievajúce hlavy, ktoré držali ich torzá v rukách, ako odkaz na vynález gilotíny… Palec hore, Francúzsko, za štýlovú sebareflexiu historických udalostí.
TOP 3
Bol to práve Pain, ktorý som tak pred rokom a pol videl na festivale v Snine a ktorý ma primal vytiahnuť z poličky staré albumy. Strašne som si ten koncert užil, a tak som skúsil zase nahliadnuť do archívov. Pain som prestal sledovať po vydaní You Only Live Twice, a keď Peter vypustil do sveta tento rok novinku I Am, rozhodol som sa, že tomu dám šancu. Neľutujem. Mal som z tohto albumu práve taký pocit, ako keby nadviazal na roky 1999–2005. Aj som zabudol, že YOLT vôbec vznikol. Okrem toho sa na albume nachádza aj jedna hosťovačka (Cécile Siméone), kde je polka pesničky My Angel odspievaná anjelskym hlasom vo francúžštine. Sou fakink hot! Veľmi dobrými sú ale aj skladby jako Don´t Wake The Dead, Push the Pusher, Party in My Head či rovnomenná pieseň I Am.
Nahrávka z konca apríla It Beckons Us All je presne ten typ albumu, ktorý som spomínal v úvode môjho príspevku. Je to dobré, počúvať sa to dá, ani to nejako výrazne neurazí, ale no… neposral som sa z toho. Je to Darkthrone, je to z tých lepších tohtoročných albumov, čo sa ku mne dostali, ale aj tak sa budem asi najčastejšie vracať skôr k albumom F.O.A.D. alebo Dark Thrones & Black Flags. It Beckons Us All má svoje svetlé miesta v podobe piesní ako napríklad Eon 3, The Bird People Of Nordland či Howling Primitive Colonies, ale aj tak mi to príde také, že keby bol tento album ich debut, tak si vravím – výborne. Motýliky v žalúdku proste nečakajte.
Piesne brieždenia, ako sa album v preklade volá tiež nie je práve z tých, ktoré by som potreboval vyložiť na piedestál, ale opäť – je to z tých lepších vecí, čo rok 2024 ponúkol. Na Alcest celkovo musí byť človek tak špecificky naladený. Nie je to hudba na každodenné počúvanie, a aj keď je album vonku už od leta, ku mne sa dostal len nedávno. Možno teda ešte úplne neviem doceniť jeho kvality, lebo som sa nedostal do rozpoloženia, kedy by som si Les Chants de l’Aurore chcel pustiť. Ale aj na tejto nahrávke sa nájdu sklady ako Flamme Jumelle či Améthyste, ktoré akoby vypadli z playlistu albumu Souvenirs d’un autre monde alebo Écailles de lune. Práve v závere druhej zmienenej skladby počuť aj vplyv ďalekého východu. V piesni L’Enfant de la Lune dokonca aj zaznie japončina a myslím, že aj čo sa cover artu týka, tak Alcest tak trochu nadviazal na album Kodama.
Sklamanie roka
Leprous – Melodies of Atonement
O novom počine progresívnych severanov som sa dozvedel cez klip k piesni Like a Sunken Ship. Niekto z mojich kamarátov to zdieľal na Facebooku a už vtedy som si vravel, že fúha… Prvá polka skladby je taký voľáky temnejší Imagine Dragons alebo Twenty One Pilots, ale potom sa to slušne rozbehlo… Dúfal som, že to mal byť len nejaký ťah a že zvyšok bude skôr v štýle tej druhej polovice, ale celý album je taký pol-napol. Príde mi to tak, ako keby Leprousákom začal niekto diktovať, že musia hrať, čo sa ľudom bude páčiť. Komercia sa dá robiť aj bez toho, aby ste stratili vlastnú tvár. Čestné zmienky sú toho dôkazom. Aby som len nekarhal, na tomto albume sa nachádzajú aj pekné momenty. Basová linka aj zvuk basy sú parádne, refrén skladby Atonement je neskutočný, Like a Sunken Ship mal zase celkom nápaditý klip. Problém mám s tým experimentovaním a zliepaním zdanlivo kontrastných pasáži v skladbách. Ťažko je potom vypichnúť nejakú skladbu, ktorú by som si chcel pustiť od začiatku po koniec a nemal nutkanie to prepnúť.