„Podle všeho ji vnímají jen malé děti a zvířata,“ vykládá stařenka dál. „Žije v hlubokých lesích už celá staletí.“
„To není možné,“ řekne teta. „Kdo to kdy viděl?“ a snaží se potlačit strach rozumem.
„Jde to,“ pokračuje stařenka. „Zabití malého dítěte pomoci patřičných kouzel otvírá samotnou bránu pekelnou. Vaří si z nich lektvary, z vyvařeného sádla dělá svíce a masti, nebo je prostě jen tak sní. Povídá se, že má zuby ostré jako břitvy a vybroušené do špiček. Lítá prý v obrovském hmoždíři…“
(Nelly Černohorská – Zlovolné bytosti, 2021, s. 42)
O autorke
Keď sa zamyslím nad zložením celej mojej doteraz prečítanej literatúry, tak ženských spisovateliek tam bude asi ako šafranu. Ak nebudem brať do úvahy fantasy ságy od J. K. Rowlingovej a U. K. Le Guinovej, tak ženských autoriek tam veľa nie je.
Knihu od Nelly Černohorskej som nepodrobil recenzii, aby som si vylepšil rodové štatistiky, ale pre zaujímavo poňatú tragédiu obyčajnej rodiny v jednej nemenovanej českej dedine v (asi) 19./20. storočí. Už sám názov knihy a samotná obálka napovedajú, že pôjde o temnejšie ladené dielo. A je tomu naozaj tak.
Nelly Černohorská sa narodila r. 1987 v Opave. Vyštudovala Ostravskú univerzitu. Momentálne sa venuje písaniu prózy, ale aj poézie. Rada píše hororovo ladené príbehy a tematicky sa orientuje prevažne na fenomén čarodejníc, cintorínov, paranormálnych javov a povier. Veľa z toho nájdeme práve aj v diele Zlovolné bytosti.
Dve tváre Zlovolných bytostí
Predkladaná kniha nie je homogénnym dielom. Nečakajte, že celý rozsah knihy sa venuje jednému monolitickému príbehu. Nie je to tak. Autorka knihu koncipovala tak, že ju rozdelila na dve nerovnaké časti. Kniha totiž v sebe spája epiku s lyrikou. Celá kniha má približne 150 strán, avšak nosné epické dielo, s názvom Když se nedíváš, nachádzame iba na prvých 2/3 knihy. Posledná 1/3 je venovaná jedenástim temne ladeným baladám. Či tento krok bol zvolený dobre alebo nie, to ponechám na čitateľovi. Osobne by som ocenil rozvinutie epickej časti, a to aj na úkor tej baladickej.
Prastaré ženské zlo sídliace v hlbokých lesoch
Dej nosného diela začína drasticky a brutálne. Jedna z hlavných postáv, ide o ženu (mladú manželku a matku), je znásilnená nejasnou mužskou postavou, ktorá má v náznakoch črty diabolského čerta. Násilník nakoniec neunikne, a spravodlivosti je urobené zadosť (opäť brutálne). Toto entrée však nemá takmer žiadny súvis s ďalším dejom, kde sa postupne odkrýva situácia v danej dedinke. Má ale dopad na pozvoľné rozkladanie osobnosti tejto ženskej postavy.
Podľa názvu by sme mali očakávať, že v knihe bude niekoľko zlovoľných bytostí, no v tejto prvej epickej časti sa nachádza iba jedna jediná zlá démonická bytosť (pričom úvodného násilníka tam nerátam). Z citátu uvedeného na začiatku bude väčšine čitateľov možno jasné o akú bytosť pôjde.
Čeliť tomuto zlu nebude nik z dospelých postáv, ale bude to hodené na plecia detským protagonistom, eventuálne dorastajúcej mládeži (napriek tomu kniha neskĺzava do niečoho, čo sa zvykne nazývať YA literatúrou). Autorke sa darí každú postavu použiť (hoci skôr by som povedal, že využiť) presne na ten účel, ktorý potrebuje a ktorý postupne zapadne do celej mozaiky príbehu.
Napriek tomu, že autorka použila najprv ako hlavnú postavu ženu a potom deti/mládež, tak dielo nie je ani romantikou, ani literatúrou pre pubertálnych čitateľov. Dokonca ani rozprávkové a mytologické prvky nie sú zárukou šťastného konca. A ten koniec stojí naozaj za to. Treba uznať, že s dejom a zvratmi pracuje autorka vskutku dobre.
Balady sálajúce temnotou
Posledná 1/3 knihy prináša jedenásť temne ladených balád, o čom môžu napovedať už samotné názvy, ako napr. O zakletém klavíru, Umrlčí prkno, Nebožtík, Světýlka, Jezinky, Rusalka či Čarodějnice. Z môjho osobného pohľadu je z týchto balád približne polovica viac než nadpriemerná. Ak aj nie formou, tak určite temnou sálajúcou atmosférou, ktorá sa mi miestami dostala až pod kožu. Pozrime sa na niektoré z nich, ktoré podľa mňa majú najmrazivejšie posolstvo. Prvá z týchto balád sa volá O zakletém klavíru. Autorka cez tento text prináša čitateľovi síce niečo tak vágne a všeobecne rozšírené ako je neopätovaná láska, no podanie tohto notoricky rozšíreného fenoménu je v jej podaní zaujímavé. Mladý skladateľ chce pre svoju milú zložiť pieseň a pomocou údajne prekliateho klavíru sa mu to aj naozaj podarí. Cenou za to je však jeho mladosť:
„Ač stařec, vlastně byl stále mlád.
Karličko,‘ zašeptal, ‚já tě mám rád.‘
Dívka si odfrkne, promluví na něho:
Já tebe ne. Jinde mám milého.
Má kopu peněz a dárky mi nosil,
řekla jsem ano, když o ruku prosil.
…
Prásk! Dveře třískly nahlas jak bič.
Karlička milá je rázem pryč.
Život svůj, lásku i mládí ztratil.
Tak rád by zas nazpět všecičko vrátil!“
Ďalšia balada s nevinným názvom Spolubydlící prináša problematiku povery, že matka s novonarodeným dieťaťom by nemala chodiť na cintorín. Môže sa totiž stať, že:
„Rádio se samo pustí,
Dveře samy rozletí.
Kočka se zježenou srstí
Zpod postele vyletí.
Potom vstáváš nevyspalý,
Už několik hrozných rán.
U stolu vám řekne malý:
V rohu stojí divný pán.‘“
Niektoré z balád čerpajú z dávneho slovanského folklóru, ako napr. Rusalka, Jezinky či Čarodějnice. V balade o jezinkách sa pastier rozhodne napriek odhováraniu prespať v náručí lesa, ktorý je opradený temným zlom. Ako inak, stane sa mu to osudným:
„Mladík se posadí, bolí ho tváře.
Rukama z důlků krev všude si maže.
Křičí a naříká, po čtyřech leze,
Už nikdy nespatří zelené meze.
Křičí a naříká, hlava se točí,
plakal by, jenomže už nemá oči.“
Úplne posledná z balád, Čarodějnice v niektorých bodoch kopíruje dej hlavného príbehu Když se nedíváš, ale nie vo všetkých (je to ako keby alternatívne podaný text k príbehu, ktorý sme mali možnosť si prečítať ako prvý). Taktiež tu vystupuje zlá bytosť kradnúca deti:
„A co dělá babice?
Ta se natěšeně tváří.
Nad ohněm už voda vaří.
Dítě vyndá z pytlíku –
šup a bublá v kotlíku.“
Slovo na záver
Hoci by niekto mohol čakať romanticky, no pritom temne, ladenú knihu, nemýlil by sa viac. Nelly Černohorská sa s postavami svojich príbehov veľmi nemazná. Nechá ich zomlieť ranami osudu. Úvodný príbeh a samotné balady sú kruté, temné a brutálne. Prirátajte k tomu miestami ako keby chlapský vulgárny slovník a o nejakej romantike nemôže byť ani reči. Som rád, že v tomto prípade som dal tomuto dielu šancu, pretože odmenou je hutná, dynamická a skvelo navodená atmosféra. Ktovie, možno dám časom šancu aj ďalšiemu autorkinmu dielu inšpirovanému motívom čarodejníctva.
Napísal: Mizantrop Filozof (instagram profil)
