Po dlhšom čase mi prišla správa:
– „Ahoj S. nechceš report z Helheimu v Bergene?“ – „Samozrejme, že chcem, -lan-, už tu dlho od teba nič nebolo.“ A tak si môžete v nasledujúcich riadkoch prečítať reportáž našej kamarátky, ktorá žije už nejakú tú dobu v Nórsku a zvykne vymetať metalové koncerty.
Do podniku Hulen (Diera) sa vchádza dlhým, mierne klesajúcim tunelom. Najstarší rockový podnik v Škandinávii funguje v starom podzemnom bunkri už od 60. rokov. Napriek neveľkej kapacite hostí široké spektrum metalovej scény – od začínajúcich kapiel až po stálice ako Sólstafir a Satyricon.
Sobotný večer otvorili Skuld. Je to celkom nové zoskupenie, no zložené zo skúsených hudobníkov, ktorí roky pôsobia na miestnej scéne, napríklad v kapelách Taake, Nifrost, Blodhemn a Drittmaskin. Napriek tomu, že najmä tá posledná sa žánrovo blíži k horiacemu odpadkovému košu, Skuld inklinuje k melancholickému black metalu s čistým spevom. „V’gandr si myslí, že sme okej, tak nás sem dnes vzal,“ uviedol spevák kapelu skromne po rovnomennej piesni z ich zatiaľ jediného albumu Skogen (2024). Hoci som na nich počula už veľa chvály, aj od spomenutého frontmana Helheimu, nebola som pripravená na to, akí boli suverénne dobrí a bezprostrední. Ďalšiu skladbu – Gi opp alt – venovali členom kapely Vinterbris, ktorí stáli v publiku. Ako sa ukázalo, neboli tam jediní, ale o tom potom. Ku koncu zaznela nová, ešte nevydaná pieseň Lys i mørket. „Máte šťastie, hoci je hrozná,“ varoval nás žartom. Nebola. A presvedčila ma, že na bergenskej scéne, kde každý každého pozná, sa konečne objavilo niečo svieže a originálne.
Druhá kapela v poradí, Heimland, prilákala pred pódium viac ľudí. Pritom to bol úplný opak Skuld. Bolo to druhýkrát, čo som ich videla naživo, a tento raz mi ešte viac pripomínali Taake, vokálom aj warpaintom. Ale nie Taake na vrchole slávy, skôr Taake z posledných rokov, alebo z čínskeho obchodu. Nebola to len akustika podzemného bunkra alebo zle nasadené štuple v ušiach, krátka konverzácia s kamarátmi potvrdila, že nie som sama, kto trištvrte koncertu vytesnil a nudil sa. V pamäti mi utkvela v podstate len jedna pieseň, Forfædrenes tårer, a to preto, lebo som sa potešila, že vraj bude posledná.
Na Helheim som striehla odkedy koncom minulého roka vydali nový album HrabnaR / Ad vesa. Podľa očakávania začali práve ním. Hlboký dojem na mňa urobili piesňou Fylgja, ktorú oproti verzii z albumu mierne skrátili, no neubralo jej to na dramatickosti a sile. Rovnako zarezonovala Sorgen er dødens spade, ktorá sa mi zdala údernejšia, ako štúdiovka. Novinky prekladali staršími hitmi dokonca aj piesňou, ktorú vraj naživo nehrali od roku 2011 – Viten og Mot (Sindighet). Povinná jazda Dualitet og ulver sa nezaobišla bez toho, aby na pódium prišiel vokálom pomôcť Hoest (Taake, Gorgoroth), ktorý sa motal v publiku už počas setu Skuld. Len kvôli tejto piesni zazneli aj štyri údery na tympan, ktorý zvyšok času nenápadne stál v kúte pódia. Bavili sme sa. Publikum, ale evidentene i kapela. Kým väčšinu vokálov obstaral H’grimnir, V’gandr medzi skladbami hodil zopár subtílnych vtipov smerom k vedeniu podniku (ku koncu večera bolo v Hulen celkom teplo a dusno a oni ostali bez piva, lebo neposlúchali pani umeleckú manažérku). Nakoniec sa s nami rozlúčili vzdušnými bozkami, akoby odchádzali z večierka. Helheim je skrátka kapela, ktorej traja zakladajúci členovia spolu hrajú cez 30 rokov a stále majú čo svetu povedať, hoci aj v bergenskom nárečí.
Napísala: -lan-
