Nie som určite jediný, kto bol na svojej individuálnej ceste v odkrývaní tých najtemnejších zákutí kovového žánru v prvej polovici deväťdesiatych rokov naplno zasiahnutý prízračnými nadpozemskými víziami nórskeho trolla Mortiisa, ktoré boli živým a plastickým obrazom jeho vzdialeného kráľovstva. A hoci sa neskôr táto nezameniteľná postava svojmu na výsosť originálneho konceptu nekonečne vzdialila, zostala práve táto Éra I tým Monolitom, vďaka ktorému je Mortiis Mortiisom. A tak v dnešnej dobe prajúcej retro comebackom urobil Håvard Ellefsen  presne to, čo pred ním v poslednej dobe (ak by sme mali zostať v nórskom kráľovstve), skúsili napríklad Mayhem či Emperor – vrátiť sa k svojej dávnej tvorbe. A v prípade ambientného cisára padla voľba na druhý album „Ånden som gjorde opprør“, ktorý sa u mňa spolu s trojkou „Keiser av en dimensjon ukjent“ delí o vrcholnú priečku jeho diskografie. Záleží na momentálnom rozpoložení a nálade…

Strastiplná cesta s kysuckou eskadrou („Evil“ Dlog) trvala cca dve hodinky (o „hviezdnej“ kvalite úseku Martin – Banská Bystrica sa, myslím, netreba príliš zmieňovať), takže na miesto určenia sme dorazili asi hodinu pred začiatkom. Dosť času na nejaké to povinné jedlo a pivko, ktorý sa vďaka istým technickým problémom spôsobeným väčším než veľkým množstvom požitých liehovín a zlatého moku jedného z členov posádky natiahne na zhruba hodinu a pol, takže do Tartarosu prichádzame v momente, keď sa set jedinej predkapely Abstract blíži ku svojmu vrcholu. Ten je pretavený do podoby emperoráckeho opusu „The Wanderer“, čo je vzhľadom na to, čo nás čaká vzápätí, voľba viac než aktuálna.

Nasleduje nevyhnutná pauza na prípravu pódia, ktorú využívam na návštevu distra a odchádzam obohatený nielen o jeden nosič z každej ponúkanej možnosti (LP, CD, MC), ale hlavne o knihu pojednávajúcu o tajomstve kráľovstva samotného Maestra. A vzápätí sa ide na to. Pódium, zahalené do čierneho, je pripravené minimalisticky – dominujú mu klávesy a dve plachty s tradičným „M“ po bokoch. Tartaros sa halí do tmy, ktorou sa nesú prvé tóny dunivého intra a po pár minútach prichádza samotný Mortiis. Odetý do čierneho s dominujúcou maskou, ktorá je variáciou na tú 23 rokov starú. Náš troll akoby touto úpravou chcel dať najavo, že živá prezentácia nebude len otrockým prehraním notoricky známeho materiálu. A presne toto bola moja najväčšia obava. Hoci mám „Ånden som gjorde opprør“ nadosmrti rád, nevedel som si predstaviť tento typ hudby (zámerne monotónny a minimalistický), prezentovaný verejne. Čo sa týka ambientu, zastávam totiž názor „not for collective listening“. A presne tu sa ukázala veľkosť autora. Mortiis totiž neponúkol svoje vrcholné dielo v tej podobe, ako ho poznáme, ale išlo skôr o akúsi variáciu na dobre známu tému. Nosné melódie „Ånden som gjorde opprør“ boli samozrejme hlavnou časťou celého vystúpenia, avšak tie boli dopĺňané citlivo zapracovanými časťami, ktoré na ne plynulo a prirodzene nadväzovali. Hudba tak získala neuveriteľný drive a počas celého zhruba hodinového hracieho času som nezaznamenal ani jediný náznak šedivej nudy. A Mortiisova aura výživne dopĺňaná premietanými obrazmi sa takmer dala krájať.

Celé vystúpenie ubehlo neuveriteľne rýchlo a určite som nebol sám, kto by privítal nejakú tu pol hodinu navyše. A tak jediným želaním zostáva, aby Maestro túto svoju prezentáciu zachoval na dlhohrajúcom nosiči.

Napísal: Dagon