Nejaký ten Raventale sa už na našom webe zjavil, konkrétne v podobe dvoch recenzií na kompiláciu Mémoires, predposledný album Planetarium a na starom webe bol dokonca aj rozhovor. Všetky tieto snahy vychádzali spod môjho pera, pretože Raventale bol dlhodobo mojim absolútnym favoritom a teda jeho dráhu sledujem v podstate nepretržite a každú vec, čo kedy dal von mám napočúvanú odpredu odzadu. Je pravda, že v priebehu rokov sa mi chute čiastočne upravili a teda už Raventale nedávam na piedestál tak ako kedysi, no stále naň nedám dopustiť.
Neviem, či som len dostatočne nesledoval progres Raventaleu a jeho aktuality, ale tento album prišiel ako blesk z jasného neba, z ničoho nič iba Morphine Dead Gardens je vonku, bez toho aby som vôbec očakával, že má niečo vyjsť. Okrem toho, že ma prekvapil náhly album z čista jasna, ďalším prekvapením bolo, že ide o čisto funeral doomovú nahrávku. Raventale síce vždy koketoval s doom metalom, ale toto je vyslovene rýdzy prechod k inému žánru. Ešte je zaujímavé aj to, že spolu s týmto albumom vyšla aj jeho inštrumentálna verzia, čomu nejak zásadne nerozumiem. Asi si viem predstaviť, že to ľudí môže baviť počúvať aj bez spevu, ale nemyslím si, že na tejto hodinovej minutáži je tých spevov nejak prehnane veľa, čiže mi to neprišlo vôbec nutné.
Každopádne – k hudbe. Kto pozná Raventale tak vie, že tento ukrajinský projekt sa venuje atmosférickému black/doomu s tým, že vždy to malo bližšie k tomu blacku. S Morphine Dead Gardens premostili do funeral doom metalu presiaknutého opustenou atmosférou, klávesmi a drvivými, pomalými gitarovými melódiami. Ide teda o takú melodickejšiu, atmosférickejšiu odrodu funeral doomu s tým, že si to zachováva typický raventaleovský podpis.
Doom mám rád, funeral taktiež, ale… od Raventale-u očakávam Raventale. Je to dobré, je to počúvateľné a neviem aký vplyv to má na hudbu, ale omnoho viac mi vyhovuje, keď Raventale albumy tematicky orientuje na emócie, abstraktné témy alebo tak, namiesto tej ezoteriky, ktorú otvoril na albumoch Planetarium a Dark Substance of Dharma. To musím povedať, že som absolútne nepobral od projektu, ktorý začínal textami o opustených upršaných lesoch a napokon, aj hudobne sa mi tie albumy páčia podstatne menej. A teda Morphine Dead Gardens je zameraný skôr na tieto abstraktné témy (aspoň si domýšľam z názvov piesní, keďže texty nie sú dostupné) a automaticky mi to sedí viac. No stále, je to taký krok do boku. Raventale si vždy zakladal na tom, že jednotlivé nahrávky boli jedna od druhej podstatne odlišné, ale vždy to bolo v rámci toho jeho zvláštneho mišungu žánrov, ktorý je preňho typický. A to ma baví viac ako funeral doom. Vrchol albumu (a pre mňa v podstate taký asi jediný poriadne pamätateľný moment) je záver piesne This Forsaken Place. Naozaj krásna pasáž, dokonca si spomínam, že sa mi vryla až do sna a musel som si to ihneď pustiť, keď som sa zobudil.
Celkovo teda je Morphine Dead Gardens pekná, smutná funeral doomová nahrávka. Ale nie je to pre mňa vyslovene niečo, čo by som si chcel pustiť, keď dostanem na tento žáner chuť. Musím povedať, že poslednou dobou mi viac sedí bočný projekt Chapter V: F10, viem si tam nájsť presne to, čo na Raventale mám rád plus niečo navyše, čo Raventaleu posledne chýbalo.
Hodnotenie: 6/10
Napísal: B.
English overview:
Raventale had been reviewed on our site a couple of times already, but this time, this Ukrainian project came with something different. Usually atmospheric black/doom project decided to go for a pure funeral doom metal release and there’s nothing wrong with it, it’s heavy, sad, quite melodic and with lots of keys and strong emphasis on the atmosphere. Very decent funeral doom record, but… I like more the traditional Raventale, if there’s anything like that. And actually, I don’t know whether I would listen to this, even if I had mood for funeral doom metal, since it’s not that often and there are better records that come to my mind.
