S odstupom rokov je zaujímavé, do akých rozmanitých sfér sa rozvinul black metal. Cez klasický satanistický, pagan, depressive smer, až po rôzne fúzie a variácie. Slovensko nebolo v tomto ohľade žiadna výnimka, a tak sa s každým projektom/skupinou vytváral špecifický materiál ako hudobný odraz rôznorodosti tohto žánru. Jeden interpret zo všetkých bol však najextrémnejší. Šlo o Korium, sólový projekt Koronasa datujúci svoj vznik do roku 2003. Korium fungovalo dlhých dvanásť rokov, až sa v roku 2015 z rôznych osobných dôvodov rozpadlo. Diskografia sa za tie roky rozšírila na neuveriteľných dvadsaťštyri vydaní. Ja osobne som mal najradšej tie prvé, nakoľko atmosféra, ktorú Koronas vedel vytvoriť bola plná zúfalstva a chladu. Od istého momentu však prišiel čas, kedy začala byť jeho tvorba pre mňa neuchopiteľná. Gitarové hradby zvuku pod ťarchou efektov zabíjali všetko a umelý automat tomu zasadzoval ranu istoty. Koronas sa následne odmlčal, aby sa po šiestich rokoch vrátil ako Silg Bor. Korium skončilo, Between Two Castles sa zrodil. Do akej miery sa tento prerod podaril sa dozvieme v nasledujúcich riadkoch.
Počas svojej krátkej existencie stihol Silg Bor vydať tri kratšie materiály a to Carpathian Coldness (2022), Carpathian Darkness (2022) a Carpathian Ruins (2023). Vydanie zabezpečilo vo všetkých prípadoch domáce vydavateľstvo Mor Ho! Productions na limitovaných CD nosičoch a kazetách. Tri demá spája spoločný menovateľ a to ultra rýchly a agresívny automat s nečitateľnou gitarou. Kláves vystupuje dopredu s plíživou melódiou, ktorá sa zavŕtava do ušných bubienkov ako zubná vŕtačka. Spev je neľudský a lyrické posolstvo absolútne nezrozumiteľné. Ak si mám vybrať „favorita“ z týchto troch materiálov jednoznačne pôjde o posledné demo Carpathian Ruins. Tu Silg Bor namiešal všetky ingrediencie najlepšie. O ňom si dnes povieme pár slov.
Carpathian Ruins obsahuje dve skladby tak ako demá predtým. Čo sa týka produkcie, nepociťujem tu v podstate žiaden rozdiel oproti predchádzajúcim počinom i napriek tomu, že boli nahraté s odstupom času. Obal je minimalistický s fotkou zrúcaniny. Perfektne zapadá k UG produkcií a nadväzuje na ostatné materiály. Tu v podstate nemám čo vytknúť. Hudba je už trošku iná šálka kávy. K osobitej produkcii, ktorá sa začala objavovať už na vydaniach Korium je ťažké prísť na chuť. Silg Bor skreslí asi všetko čo mu príde pod ruku, a tak poslucháč miestami stratí akúkoľvek melódiu a prichádza čistá disharmónia. Ak to bol autorov cieľ tak potom vyšiel stopercentne. Chápem, že niekomu sa takýto prístup môže páčiť, no ja osobne sa strácam. Ak je black metal undergroundový žáner, tak Silg Borove poňatie hudby je underground v undergrounde. Hlboká ničotná priepasť kakofónie, prenikavých klávesov, agresívnych minimalistických gitár s hrdelným, nezemským škrekom. Vokál však musím pochváliť, nakoľko aspoň vo mne vyvolal stiesnené pocity. Pochváliť treba aj klávesy, ktoré svojim zvukom nostalgicky pripomínajú deväťdesiate roky. Celková atmosféra Carpathian Ruins nevyvoláva žiadnu radosť, potešenie, naopak skôr úzkosť, bolesť, apatiu. Scenéria osamelých ruín, dávno opustených hradov, nárek rozpadávajúcich sa múrov. Rozoberať jednotlivé skladby by bola číra zbytočnosť nakoľko sa podobajú ako vajce vajcu a časom mierne nudia. To je jeden z ďalších problémov v Silg Borovej tvorbe. Rozdiely medzi jednotlivými skladbami, či samotnými demami sú tak mizivé, že sa mohol radšej vydať debutový album a nie tri samostatné vydania.
Carpathian Ruins predstavuje tak špecifickú nahrávku, že ju dokonale pochopí a vstrebe iba podobný človek akým je tvorca sám. To z nej bohužiaľ robí okrajovú záležitosť, hlboký underground v tak rozmanitom žánri akým je black metal. I napriek tomu by som si vedel predstaviť istý progres bez toho, aby tvorba Between Two Castles stratila svoju vlastnú tvár. Každopádne fanúšikovia podobných projektov isto ocenia toto demo a jeho predchodcov a práve pre nich je Carpathian Ruins ako stvorený.
Hodnotenie: 6/10
Napísal: Blutkrieg
English overview
Carpathian Ruins represents a specific record of the Slovak underground, which with its production and atmosphere attacks the deepest waters of the underground. The demo offers a devastating abyss of cacophony of sounds, piercing keys, aggressive minimalist guitars with guttural and unearthly scream. The overall atmosphere of Carpathian Ruins evokes no joy, no pleasure, on the contrary rather anxiety, pain, apathy. However, the songs are monotonous and boring in places, one of the weak points of this material.
