Debutový full album Bratislavčanov Hyenism prišiel bez nejakého veľkolepého pátosu. Niekedy v polke roka 2020 uverejnili, že tento rok vyjde nový album, nejaké grafické zmeny ako nové logo (vyzerá fajn, ale to Nko v strede, ako sa dole mení na Hčko hrozne pripomína ten behemothovský obrátený kríž zložený z troch čiar), ale inak ma to zastihlo nepripraveného. Ich EPčko Wolfram III z roku 2017 sme s S. recenzovali už tu a hoci som to zhodnotil pomerne vlažne, tak informácia o vydaní The Sewer ma úprimne potešila. Wolfram III, aj napriek svojim nedostatkom, mal veľmi špecifickú atmosféru a svojský nádych, ktorý je na Slovensku cenný. Niekedy človek vie predpokladať potenciál, aj keď výsledok samotný nie je obzvlášť dychberúci. Uvidíme.
Začnem tým, že presne takto si predstavujem u kapely pokrok. Už od prvých sekúnd prvej skladby je zrejmé, že sa enormne posunuli. Zvuk je výborný, práca s vokálmi ešte lepšia aj kompozične je badať nárast na celkovej komplexite jednotlivých skladieb. Akože, porovnávam to s Wolfram III, čo bola jedna 27 minútová skladba, takže tam je samozrejme logika kompozície trochu iná, ale predsalen, vývoj k lepšiemu je nepopierateľný. Spomínam samé zmeny, ale stále je zrejmé, kde má Hyenism korene – zostávajú verní svojmu osobitému štýlu moderného black metalu s post-blackovými prvkami a o to viac sa mi páči ten posun. Pod ich posunom nerozumieme to, že zmenili svoj štýl, ktorý nefungoval za štýl, ktorý je schodnejší – proste svoje vzorce vylepšili. Je to také depresívnejšie poňatie žánru s dôrazom na atmosféru, no neboja sa ani občasných vyhrávok, alebo zmien tempa. Veľmi oceňujem ich svieži prístup a to, že sa nesnažia opakovať iných. Aleee…
…eee ja tam nevidím hlavu a pätu! A ako veľmi ju tam hľadám. Nechápte ma zle, ono tomu neabsentuje hlava a päta v zmysle, že by to bolo len chaotické mlátenie, alebo že by to bolo písané bez rozmyslu, ale ak by sme tie piesne vnímali ako nejaké vyvíjajúce sa príbehy, tak im chýba úvod, vývoj, vyvrcholenie. Ťahajú sa donekonečna aj napriek tomu, že majú tak v priemere 6 minút. Nie sú chudobné na nápady a nie zlé, ale pokladané bez ladu a skladu, proste pasáž na pasáži na pasáži, na pasáži… končí tretia pasáž? Hm, žeby sme dali prechod alebo intermezzo? Nie dajme štvrtú pasáž… Jednoducho z tohto dôvodu sú tie piesne od seba aj veľmi ťažko odlíšiteľné. Počúval som tento album dookola, no cez prvé dve piesne (Hidden a Veins) som vždy prešiel absolútne netuším ako a z letargie ma vždy vytrhol až rytmický riff skladby Lower Power – čo je mimochodom objektívne najlepšia skladba albumu a to nie je nejak kritické, lebo je ozaj výborná a zároveň najšpecifickejšia zo všetkých. Prvá polka je veľmi rytmická a melodická, úplne iná ako zvyšok albumu a v druhej polke sa striedajú tichšie , atmosférickejšie ba až epické melódie, toto nikde inde na albume nie je. Pardon, ešte prvá tretina skladby Anhedonist (mimochodom plynulosť nadpojenia Lower Power na Anhedonist je ozaj brilantná, to klobúk dolu), opäť, epická gitarová vyhrávka, má to atmosféru, energiu, jeden z najlepších momentov albumu… a potom sa to znova prevráti do tej takej klasiky. Nesnažím sa spochybňovať akým spôsobom chalani komponujú, ale ak po vyvrcholení nasleduje ďalšie vyvrcholenie a potom ďalšie až po koniec, tak potom nič nie je vyvrcholenie – ak za gradáciou nasleduje gradácia, tak ani jedno nie je gradácia. Tie piesne majú nápady aj um, ale načo, keď nemajú kontúry? Ak by som to prirovnal k textu, tak si to predstavte ako článok, ktorý nie je členený na odstavce, ale je to len jeden jednoliaty text. Ak k nejakému obrazu, tak je to proste obdĺžnik. Možno som to teraz trochu prehnal, lebo už len keď zarátame Lower Power a prvú tretinu Anhedonist, plus vyhrávky vo Withered (prípadne nejaké veľmi občasné medzipasáže) tak tam by sme badali nejaké tie kontúry, ale snažil som sa popísať ten album ako celok. Niekoľko naozaj dobrých momentov neodvádza prácu za zvyšok albumu. Podobné je to aj so spevom: správne frázovanie dokáže vytesať, zdetailniť kontúry celkového tvaru ako daná skladba vyzerá a v tomto prípade tiež mám väčšinou pocit, že je to vsunuté „tam, kde sa to hodí“ ale bez toho, aby zdôrazňovali nejaký moment, nejakú časť, aby dávali dôraz. Ako Hyenism spievajú v skladbe ,Anhedonist:
,,There ain’t no contours!“
A opäť, rovnako ako pri jednotlivých kompozíciách nástrojov, aj vokál je veľmi dobrý, len by mohol byť lepšie umiestnený. Čo sa textov týka, tak nič závratné sa v nich nenachádza, je to zas z toho súdka, čo ja nazývam „aby bolo čo vrieskať“. V tomto smere ma trochu vyrušovalo využívanie slangových „ain’t“ namiesto klasického „isn’t/ aren’t/hasn’t”, alebo ,,callin‚“ namiesto ,,calling“ nakoľko som nevidel nejaký dôvod využívať túto alternatívu, okrem iného aj preto, že nie vždy angličtina bola gramaticky správna, čiže mi potom takýto ,,nadrámec” pripadal zvláštny. Ale možno sa to spevákovi lepšie spieva v takejto podobe, aj to môže byť vo veci.
Aby som to uzavrel: veľmi som chcel, aby sa mi tento album páčil. Naozaj. Ako som už spomínal, veľmi oceňujem svojský prístup k žánru, je tam množstvo dobrých nápadov, zvuk je super, vokály tiež, čítal som pár rozhovorov s chalanmi a prišlo mi sympatické ako sa nepotrebujú na nič hrať a majú ten správny nadhľad. The Sewer je dobrý album a keby každá skladba bola aspoň tak učesaná ako, Lower Power, tak by aj hodnotenie bolo vyššie, no nemôžem sa prosto preniesť cez to, že tie skladby od seba neviem poriadne rozlišovať, aj keď to mám napočúvané odpredu odzadu. Napriek všetkému: dobrá práca, Hyenism si pamätám, budem ich sledovať a očakávať nové veci, ktoré ak budú mať čo i len z polovice taký progres ako dosiahli z Wolfram III na The Sewer, tak na slovenskej scéne bude ďalšia silná vec.
Hodnotenie: 6,5
Napísal: B.
