Vo svojom bádaní po sviežich vánkoch v rámci blackmetalového žánru som si pred nejakým časom vypestoval vrelý vzťah k „post“ odnoži. Mnoho ľudí má tendenciu ju zatracovať či označovať za „hipsterčiny“ a mnohokrát majú pravdu, existuje množstvo umelcov, ktorí znejú komicky, alebo sa prezentujú komicky, hoci ich hudba znie solídne (dovolím si použiť ako príklad Deafheaven – ako tí niekedy dokážu vyzerať na stagei…). A je to škoda, pretože zopár zlých jabĺk deklasuje v očiach mnohých subžáner, ktorý je len inou perspektívou na surovosť a atmosféru v black metale, čo sú jeho nosnými piliermi. Poďme sa teda pozrieť na to, kam spadá L’Homme Absurde.
Je to ruská post-blackmetalová kapela z Moskvy založená roku 2015 ako one-man projekt umelca so pseudonymom A., ktorý je podľa ich stránky známy najmä ako bubeník najznámejších ruských doom metalových kapiel ako Mare Infinitum, Who Dies In Siberian Slush, Comatose Vigil a ako mastermind za doomovou kapelou A Young Man’s Funeral. Ani jednu z tých kapiel nepoznám, ale nie som nijaký odborník na doom metal. Tak či onak, pointou je, že teda minimálne A. nie je nováčik na hudobnej scéne. V roku 2016 sa k A.-ovi pridali ďalší traja hudobníci a následne táto štvorica vydala prvé demo L’Homme Absurde v marci na vlastné náklady a debut Monsters vyšiel v októbri 2016 pod záštitou Fono ltd. Dosť omáčok – k hudbe.
Monsters sa skladá z ôsmich piesní a dosahuje 50 a pol minúty v minutáži. Nie je rozdelený na nijaké intrá, outrá, intermezzá, sú to všetko piesne jedna ako druhá. Hudba zaberá pomerne širokú škálu, striedajú sa tam mierne tempá s klepačkami, akustické pasáže prechádzajúce do svojich distortionovaných parafráz, vieme nájsť takisto spontánne zmeny tempa bez akéhokoľvek varovania, meniace charakter celej piesne, čo pôsobí takisto zaujímavo. Pomerne často ukľudňujú v piesňach atmosféru akustickými pasážami, ktoré sú vždy ladené tým (ako to ja rád nazývam) úsmev-cez-slzy feelingom, teda linky v durových stupniciach interpretované izolovaným spôsobom. Niekedy sa im to však vymkne spod kontroly, ako napríklad v piesni Disillusion , kedy tú pieseň zakončia akustickou časťou, kde sa prelínajú dve gitary a úmysel je znieť tak ako som písal, no znie to trochu infantilne a… nechce sa mi použiť ten výraz, ale teplo. Určite je tam kontrast s agresívnou pasážou predtým, o tom niet pochýb, ale všetkého veľa škodí, a aj prehĺbenia rozdielov, s cieľom vytvoriť kontrast, až do takejto hĺbky.
Ako som vyššie spomenul, sú to všetko piesne jedna ako druhá. Len ťažko by sme medzi nimi hľadali zásadné rozdiely. Prinajmenšom z hľadiska charakteru, lebo Monsters nie je typickým príkladom albumu, ktorý znie jednotvárne a všetky piesne sú na jedno kopyto, ale rovnako to ani nie je album prekypujúci rôznorodosťou. Ja osobne môžem vyzdvihnúť piesne Apathy a Wires, odporúčam si vypočuť, a to bez strachu, že by poslucháč počul vrchol albumu ako prvý, pretože všetky piesne sú skutočne charakterovo tak príbuzné, že preferencie budú čisto subjektívne.
Čo sa týka označenia post-black metal… myslím si, že v prípade L’Homme Absurde je hovoriť o post-black metale odvážne tvrdenie. Jednoznačne k nemu smeruje, alebo lepšie povedané – snaží sa o to. Má to post prvky bez pochýb, ale povedal by som, že nie sú dotiahnuté do konca, keďže to nie je len o tom, vopchať akustickú pasáž do každej piesne, prípadne hrať nareverbované tremolo v pozadí. Povedal by som, že to balansuje medzi blackom a post-blackom, podobne ako pred nejakým časom recenzovaný Ekstasis balansuje medzi typickosťou a atypickosťou. Nejde mi ani tak o to, čo škatuľka post-black metal znamená a čo kapela „musí spĺňať“, aby sa tak charakterizovala, ale skôr o ideu, ktorá je nie celkom vyplnená. Skrátka je počuť, že hudobníci nemajú toľko skúseností v tomto žánri. Keď ide o ruský post-black, tak ma ihneď napadne A Light in the Dark alebo bláznivá Epitimia, to sú ruské post-blackové záležitosti, ktoré stoja za to, a pri ktorých počuť kvalitatívny rozdiel. L’Homme Absurde znie skôr ako taliansky Falaise, keď si prirovnávame agresívne klepačky prelínajúce sa s akustickými gitarami, ale Falaise to robí emotívnejšie a rozmanitejšie a to je zásadný rozdiel. L’Homme je skôr taký latentný post-black, alebo black s post prvkami.
V čom ho však L’Homme Absurde tromfne je zvuk a to nielen preto, že Falaise miestami znie ako nahrávaný kalkulačkou. Monsters má vo všeobecnosti veľmi dobrý zvuk a preto je škoda, že mi celkovo mix príde zle zmastrovaný. Gitary často zanikajú na úkor presileného bicieho automatu, ktorý v mnohých pasážach hrá akoby dominantnú rolu. A. zrejme v doom metale nezískal takú bubenícku prax, aby to zahral. O vokáloch ani nehovorím, tie sa miestami taktiež veľmi strácajú, ale tam popravde o veľa neprichádzame, pretože znejú celý čas rovnako monotónne a celkovo mi prídu „do počtu“ a to možno aj kvôli tomu efektu, ktorý je na nich nahodený, pretože sa mi nechce veriť, že by bol niekoho vokál takto bez farby. Tiež ma trochu prekvapil koniec albumu, posledná pieseň je už spomínaná „Wires“, ktorá skončí veľmi náhle. Končí tým, že sa „pomaly“ stišuje, hoci sa hrá ešte jedno opakovanie a sú prítomné aj vokály. Ale toto celé stišovanie prebehne do 12tich sekúnd s tým, že to najrapídnejšie, ktoré si človek všimne aj bez upreného sluchu, prebehne tak do piatich. Čiže človek počúva a zrazu stišovanie-ticho-koniec albumu. Je to detail, ale nepríjemný, ktorý vyvodzuje dojem, že bol album pred koncom utnutý. Takéto stišovanie by bolo prirýchle aj keby to nebola posledná pieseň.
Monsters je zaujímavý album, ale určite neohúri na prvé počutie. Treba si ho prehrať niekoľkokrát, aby ho človek dokázal celkom rozlúštiť. Keď som ho počul prvý raz, tak som iba lamentoval nad tým, že je to tak priemerné, že o tom nebudem vedieť napísať viac ako dve vety, no opak bol pravdou. Má to svoje chyby a slabé stránky, ale zároveň aj potenciál a počúvanie som si postupne začal užívať. Som skutočne zvedavý, čo títo Rusi vyplodia v budúcnosti, lebo základy sú postavené solídne.
Hodnotenie: 7/10
Napísal: B.
