Sorta Magora – Nič (2019)

Akousi náhodou som sa cez sociálne siete dostal k tomuto projektu ešte v čase, keď album nebol von. Sorta Magora spustili promo myslím, že pár týždňov predtým, než bolo oficiálne vydanie a z tých informácií ma to zaujalo natoľko, že som si to vyslovene vyhliadol a to hneď z troch dôvodov: 1. snažím sa držať krok s domácou scénou a mať prehľad, čo sa tu pohybuje a robí, 2. zaujal mal spôsob prezentácie a hudby, ktorý je v týchto končinách ojedinelý a 3. hrá tam Déhà, ktorého poznám z projektov Imber LuminisLebenssucht, čo sú oboje bomby. Čiže aby sme dlho neotáľali, Sorta Magora je novinka na scéne, ktorá vznikla roku 2018 a Nič“ je ich debut, ktorý vyšiel pod Pest Productions. Ide o projekt Slovenky Dryády, ktorá by mala mať na starosti koncepty, texty a spev a Belgičan Déhà taktiež prispieva spevmi a robí všetku hudbu, má obrovské množstvo kreatívnej energie a ešte viac času ju realizovať, o čom svedčí počet jeho rôznych projektov a kapiel. 

Začnem rovno tým zaujímavým spôsobom, ktorý si táto dvojica zvolila. Nič obsahuje jednu 40 minútovú pieseň, takže to už samo o sebe poukazuje na to, že táto nahrávka nie je z tých ľahších vecí na počúvanie. To je za mňa fajn, rád sa „trápim“ a snažím prelúskavať komplexnejšiu hudbu, akurát ma zvykne mrzieť, ak tá komplexnosť bola iba domnienka a pod tvrdou škrupinou sa ukrýva nič (ha-ha). Táto 40 minútová pieseň, s rovnomenným názvom „Nič“, je kombináciou funeral doomu a depressive black metalu. Na Slovensku sme niečo takéto ešte nemali, čo je za mňa plus, formátom by som to trochu prirovnal možno k 777 Babalon vzhľadom na dĺžku piesne, prelínajúce sa pomalé ambientné, až noiseové pasáže s rýchlymi klepačkami, či pomalými drvivými. Sorta Magora to však neťahá až tak do noiseu a ambientu ako Babalon, drží si skôr ten „metalový“ rozmer. Každopádne hudba v takomto formáte a takejto podobe sa spolieha čisto na atmosféru, obdivovať akúsi virtuozitu, či kompozičné danosti by bolo asi scestné, poviem teda len toľko, že „Nič“ znie naozaj beznádejne (čo bolo nepochybne cieľom). V rámci 40 minútovej skladby majú hudobníci všetok čas sveta na to, aby pieseň rozvíjali do rôznych podôb, ťahali do kadejakých smerov, čo ponúka široké spektrum možností sa vyblázniť. Osobitne chcem vyzdvihnúť úvod skladby, ktorý sa postupne odbaľuje, prebúdza z ambientných plôch do latentných pomalých gitár doliehajúcich z pozadia, ktoré taktiež postupne naberajú grády, až kým sa neozve prvý výkrik. Bavíme sa o bezmála päťminútovom vstupe do skladby, ale však v takej veľkej minutáži, prečo nie? Nehovoriac o tom, že tie isté riffy sa opakujú ešte pár ďalších minút, čo taktiež absolútne nevadí.

Na vokály som bol obzvlášť zvedavý a musím povedať, že tieto vysoké DSBM výkriky sem absolútne pasujú, lepšie ako pravdepodobne akákoľvek iná forma spevov (viem to posúdiť: keď sa pridajú na niektoré miesta hlboké doomové growly, tak je to menej zaujímavé, ale zas aspoň je to rôznorodejšie). Od Déhà ma kvalita vokálov neprekvapuje, poznám už z jeho ďalších projektov, že má ozaj širokú škálu toho, čo s hlasivkami dokáže dorábať a je to super, no musím pochváliť aj Dryádu. Ženské škreky majú v mojich očiach (ušiach) vždy plus akejsi pridanej frenetickosti a hystérie a páči sa mi ako sa v tomto mixe prelínajú cez seba ich rozličné farby a tóny. Významne to podčiarkuje tú zúfalú beznádej, o ktorú sa dvojica snaží. Rovnako ako aj zvuk nahrávky, ktorý je nepochybne úmyselne zastretý a nie práve najčistejší. Ja som osobne fanúšikom čistého, ale tu by sa taký nehodil.  

40 minútové skladby otvárajú možnosti hrať sa s rôznymi štýlmi a zabávať sa, ale zároveň predstavujú neľahkú výzvu: ostať zaujímavými. Počúvať 40 minút jednu pieseň nebude nikdy jednoduché a práve o to viac je nutné dodať opodstatnenie tomu prečo vlastne je potrebné, aby daná pieseň trvala tak dlho. Aby poslucháč nenadobudol dojem, že sa kapela rozhodla samoúčelne spraviť dlhú pieseň, lebo to… vyzerá proste cool. V tomto smere musím povedať, že vždy, keď počúvam „Nič“, tak už postupne strácam koncentráciu, až miestami zabúdam, čo mi to hrá v pozadí. Postup pasáž ambientná, pomalá, rýchla, pomalá, ambientná, rýchla sa začína obohrávať a eventuálne prestáva baviť. A v tomto bode by mal prísť na radu koncept, ktorý prezradí o čo vlastne pri tej skladbe ide, čo sa daná atmosféra snaží povedať. Čo je vlastne kontext?

Dryáda by sa mala podľa dostupných informácií starať aj o koncepty. Ale aké koncepty? Text toho veľa nenapovie, po tejto stránke by som povedal, že je to taký ten typ, že „aby sme mali čo vrieskať“ a v zásade, asi nič závratné by sa nestalo, keby to vôbec text nemalo. V konečnom dôsledku, text je po slovensky a spieva aj Déhà, takže neviem, či sa snaží slovenčinou, alebo proste len kričí. Čiže aký koncept tam je okrem toho textu, ktorý Nič nepovie? Zaujíma ma napríklad, aký súvis s celým konceptom má plynová maska, ktorú má na sebe Dryáda na mnohých fotkách (aj mimo obalu). Či sa to viaže na tých pár veršov, ktoré spomínajú „dym“, ktorý je „cítiť navôkol“, alebo „biedny koniec tomuto biednemu svetu“? Neviem, ale ak sú koncepty dôležité pre Sorta Magora, tak na Nič sú príliš kryptické a nanič. Ak je koncept príliš jednoznačný, tak je to samozrejme nuda a ak ho zas nik nepochopí, tak je zbytočný. 

Nič je veľmi „svieži“ (je mi až divné použiť taký prívlastok k tomuto mŕtvolnému albumu) vánok na domácej scéne a naozaj oceňujem, že takéto čosi vzniklo. Je to dobrý debut, svojmu žánru a ani dvojici hudobníkov hanbu v žiadnom prípade nerobí. Atmosféru zvládli super, prácu so spevom takisto hodnotím veľmi pozitívne, len to za mňa naráža na ten problém, že to neudržali zaujímavé celých 40 minút. Najväčšmi oceňujem úvod skladby a záver, kedy sa opäť album uzatvára tým, čím začal, pôsobí to konzistentne a ako vhodný koniec. Len sa mi pýta otázka: čo ďalej? Tieto žánre majú tendenciu sa zaseknúť na jednom bode, keďže podľa môjho názoru sa tam neponúka až toľko možností ako to spraviť inak.

Hodnotenie: Mierny nadpriemer 6/10 (hodnotné na základe bandcampu)

Napísal: B.

 

English overview:

Sorta Magora is a project of  Slovak Dryáda and Belgian Déhà, who is quite known for his presence in numerous bands and projects (I know him from Imber Luminis and Lebenssucht, which are both great). In Sorta Magora, they went for a funeral doom/depressive black metal touch in one 40 minutes long tortured journey. Nič offers long dark ambient soundscapes, slow funeral doom passages fluently evolving to fast, almost chaotic beatings all that underlined by mostly high pitched hopeless shrieks. Recordings like these are mostly focused on atmosphere and they managed to achieve that very well, although for me, it struggles to stay interesting for its whole duration.

Author: B.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.